Počas druhej augustovej noci roku 1944 nacisti v Osvienčime zavraždili tri tisícky Rómov, čím definitívne zlikvidovali takzvaný cigánsky tábor. V utorok udalosti pripomenie Medzinárodný deň rómskeho holokaustu. Príliš známa však nie je skutočnosť, že rómski väzni mali zomrieť už o tri mesiace skôr. Proti vyhladzovaciemu komandu sa však vzbúrili. Do plynových komôr vtedy nacisti nikoho nedostali.
O udalostiach popisovaných ako rómske povstanie neexistuje veľa informácií. Drvivá väčšina zúčastnených totiž holokaust neprežila. Z výpovedí hŕstky pamätníkov, ktorí prežili, možno však zložiť základné kontúry pôsobivého príbehu, o ktorom sa v súvislosti s holokaustom doteraz veľa nehovorilo. Odohral sa 16. mája roku 1944.
O siedmej hodine večer v koncentračnom tábore Osvienčim-Brezinka zazneli údery gongu, ktoré oznámili zákaz vychádzania. Ku komplexu budov určených pre Rómov, v ktorom vtedy prebývalo vyše 6-tisíc väzňov vrátane detí, prišli nákladné autá, z ktorých vystúpilo asi päťdesiat členov komanda SS. Väzňov vyzvali na opustenie obytných priestorov s pokrikom "los, los".
"Vnútri bolo ticho a muži ozbrojení nožmi, kameňmi, lopatami a kúskami železa vo veľkom rozčúlení čakali, čo bude ďalej. Nikto však nevychádzal," opisuje Vlasta Kladivová v knihe Konečná stanica Auschwitz-Birkenau, ktorá vznikla na základe výpovede pamätníkov. Výzvu na opustenie tábora väzni odmietli poslúchnuť a zostali zabarikádovaní vnútri.
"Vonku prišlo k bráne určite tak sedem, osem mužov. Otec spustil krik. Celý barak sa chvel, ako reval: Nevyjdeme von! Poďte vy dovnútra! Čakáme tu! Ak niečo chcete, musíte dovnútra!" Cituje Huga Höllenreinera, ktorý prežil, historik Michal Schuster vo svojej štúdii publikovanej na serveri Romea.cz.
Povstanie nacisti mohli potlačiť, rozhodli sa ale stiahnuť
Informácie sa rozchádzajú v tom, či situácia zo 16. mája 1944 viedla k fyzickému stretu, alebo to bol "iba" pasívny odpor Rómov. Podľa organizácie Romedia Foundation prepukol počas povstania otvorený stret, ktorý mal za následok zranenie časti Rómov aj členov komanda SS. Podľa Schustera však Rómovia zostali zabarikádovaní a jednotky SS na nich nezaútočili.
"Aj keď teda nedošlo k otvorenému stretu rómskych väzňov s príslušníkmi SS, hrala táto udalosť významnú úlohu. Rozhodne totiž nebolo v koncentračných táboroch zvykom, aby sa väzni hromadne vzopreli pripravenej a plánovanej akcii tesne pred jej samotným prevedením," domnieva sa historik.
Tak, či tak, isté je, že členov komanda SS odpor šiestich a pol tisíc Rómov zaskočil. Boli zmätení, niektorí odišli do kancelárie pred bránou k veliteľovi akcie poradiť sa, čo majú robiť. Čoskoro potom bolo počuť zapískanie a komando nasadlo do áut a opustilo tábor. Veliteľ sa podľa Kladivovej rozhodol akciu odložiť.
"Báli sa strát. Medzi väzňami bolo významné množstvo vojnových veteránov. Obávali sa tiež, že by sa vzbura mohla rozšíriť aj do ďalších častí tábora," uvádza server Auschwitz.org dôvody, prečo nacisti vyhladenie Rómov odložili.
"Je nepochybné, že ozbrojené komando SS mohlo tento akt vzdoru potlačiť, ale rozhodlo sa neísť do otvorenej konfrontácie a radšej dosiahnuť svoj cieľ inou cestou," domnieva sa Schuster. Udalosť má preto podľa neho jednoznačne charakter povstania.
Rómov varoval veliteľ tábora
Rómovia sa 16. mája vzopreli, lebo sa predchádzajúceho dňa dozvedeli o pláne, podľa ktorého mali všetci obyvatelia "cigánskeho tábora" zomrieť v plynových komorách. Budovy sa mali uvoľniť pre novú "várku" maďarských Židov, ktorí boli v lepšom stave pre prácu ako väzni, ktorí v tábore chradli už niekoľko mesiacov. Obyvateľov "cigánskeho tábora" o pláne na ich vyhladenie informovalo táborové podzemné hnutie.
Schuster vo svojej štúdii cituje Tadeusza Joachimowskiho, ktorý pracoval ako úradník v cigánskom tábore:
"Posledným veliteľom cigánskeho tábora a súčasne rapportführerom (dôstojníkom SS riadiacim každodenné nástupy väzňov, pozn. red.) bol Bonigut. Pravdepodobne pochádzal z Juhoslávie (išlo o etnického Nemca z územia dnešného Srbska, pozn. red.). Nesúhlasil s prístupmi a taktikou SS. Bol to veľmi dobrý človek. Dňa 15. mája 1944 za mnou prišiel a oznámil mi, že s cigánskym táborom to vyzerá zle. Existuje rozkaz nariaďujúci likvidáciu cigánskeho tábora, vraj už dostal zodpovedajúci pokyn z politického oddelenia, cez dr. Mengeleho. Cigánsky tábor má byť zlikvidovaný a jeho osadenstvo zabité plynom. V tábore sa vtedy nachádzalo približne 6 500 Cigánov. Bonigut ma poveril, aby som o tom oboznámil tých Cigánov, ku ktorým prechovávam absolútnu dôveru. Žiadal, aby som ich varoval, aby nešli na porážku ako ovce. Ešte mi povedal, že signálom pre začiatok akcie bude lágeršpere (zvonenie gongu, pozn. red.) A že Cigáni by nemali vyjsť zo svojich barakov."
Nasledujúci deň po povstaní povedal Bonigut Joachimowskimu, že "Cigáni sú pre tentokrát zachránení".
V tábore zostali starci a deti. Skončili v plyne
Týždeň po povstaní, 23. mája, bolo 1 500 práceschopných Rómov z cigánskeho tábora v Brezinke prevezených priamo do Osvienčimu a následne do Buchenwaldu. Ďalších 82 väznených mužov nacisti premiestnili do tábora Flossenbürg a 144 žien putovalo za múry tábora Ravensbrück. Boli to poslední ľudia, ktorí odišli z "cigánskeho tábora" a unikli tak smrti.
Po ich odchode zostali v "cigánskom tábore" len siroty, starší ľudia, matky s deťmi a otcovia, ak nechceli opustiť svoje rodiny, dokopy necelých tritisíc ľudí. Na rozkaz Heinricha Himmlera boli v noci z 3. augusta 1944 všetci zavraždení.
Po zotmení prišli nákladné autá, ktoré Rómov odvážali na dvor krematória číslo V. Tu si väzni uvedomili, čo ich čaká, a pokúsili sa naposledy postaviť na odpor. Proti prevahe esesákov však hladom vysilení alebo starí ľudia nemali šancu.
Schuster cituje jedného z príslušníkov takzvaného osobitného oddielu (Sonderkommanda) Filipa Müllera, ktorý spomína na hrozné okamihy:
"Miestnosť na odkladanie šatstva bola o polnoci preplnená ľuďmi. Nepokoj narastal minútu po minúte ... Zo všetkých strán sa ozýval zúfalý krik, bedákanie, výčitky, obžaloby. Zborovo zaznievali hlasy: Sme predsa ríšski Nemci! Ničím sme sa neprevinili! Inde bolo počuť: Chceme žiť! Prečo nás chcete zabiť? ... Likvidácia prebiehala ako obvykle. Moll (veliteľ všetkých krematórií SS Otto Moll, pozn. red.) aj jeho pomocníci odistili pištole a pušky a nekompromisne vyzvali ľudí, ktorí sa zatiaľ vyzliekli, aby opustili odkladaciu miestnosť a odobrali sa do troch priestorov určených na otravu plynom. Na poslednej ceste mnohí zúfalstvom plakali ... Aj z plynovej komory sa ešte dlho ozývalo prerývané volanie a výkriky, kým plyn nevykonal svoje dielo a neudusil posledné hlasy."
Na likvidáciu "cigánskeho tábora" údajne spomínal tiež veliteľ tábora Rudolf Höss, podľa ktorého "žiadna likvidačná akcia Židov nebola tak ťažká ako likvidácia Cigánov".
Vďaka povstaniu zo 16. mája však dostali šancu na prežitie aspoň tí Rómovia, ktorí boli prevezení do iných pracovných táborov. Ani to však pre nich nebola istá záchrana - čakalo ich ďalšie strádanie, ťažká práca a pochody smrti.