Štyri mesiace po nástupe k moci stojí turecká vláda pred hŕbou trosiek. Je skutočne zriedkavé, koľko politického porcelánu dokázala Ankara rozbiť v takomto krátkom období. Krach vzťahov s USA, rozpory s Európskou úniou, tmavé mraky na ekonomickom horizonte, riskantné vojenské dobrodružstvo v severnom Iraku. Novému konzervatívno-islamskému predsedovi vlády Recepovi Tayyipovi Erdoganovi niet čo závidieť.
Hneď po víťazstve vo voľbách sa mu dostalo vrelého prijatia v Bielom dome -- a všetky dvere vo Washingtone mal otvorené. Medzičasom tam však o ňom už tak pekne nehovoria. Sľub, že práve z Turecka vyrazia desaťtisíce amerických vojakov do vojny proti Iraku, nemohol alebo nechcel splniť. Turecko tak prišlo o finančnú pomoc v miliardovej výške, čo bude mať pre domácu ekonomiku pravdepodobne fatálne následky.
A ako by toho nebolo dosť -- plánmi na obsadenie severného Iraku si tureckí politici varia ďalšiu horúcu kašu. Vojenská intervencia, ktorá má slúžiť hlavne "humanitárnym" cieľom, sa pre Turecko môže zmeniť na riskantné dobrodružstvo. Kurdi Turkov celkom iste neprivítajú ako osloboditeľov, lež budú s nimi bojovať ako s okupantmi. Také niečo by však neposlúžilo ani perspektíve vstupu krajiny do Európskej únie.
Erdogan však tak či onak na európsku politiku nemá práve šťastnú ruku. Vlani v decembri v Kodani sa snažil Európanov vydierať ultimátami a hrozbami, len aby z nich vytĺkol konkrétny dátum začatia prístupových rozhovorov. Hral však príliš vysoko a domov sa vrátil s prázdnymi rukami.
O príčinách toho všetkého sa možno prieť. Je to nekompetentnosť alebo nedostatočná politická skúsenosť? Alebo žeby Erdogan, predtým islamský horlivec, viedol akúsi "tajnú agendu", aby torpédoval väzby Turecka k Západu? Či už zámerne alebo nie, v konečnom dôsledku by sa to mohlo skončiť práve tak -- čím viac si USA v tejto oblasti upevnia svoju vojenskú a politickú moc, tým viac sa budú môcť zaobísť bez Turecka. (hn/gaf)