Podľa bezpečnostných zložiek útočníci pochádzali z nebezpečných častí bruselského predmestia. Reportéri iDNES.cz sa do štvrtí Molenbeek a Schaerbeek išli pozrieť.

"Ja som tam bola len raz, tam nechodí ani polícia," zneli prvé reakcie, ktoré sme si vypočuli, keď sme sa po príchode do Bruselu pýtali miestnych na predmestské štvrti Molenbeek a Schaerbeek.

Ak ale nie ste miestni, nemáte pritom ani šancu zistiť, že do nebezpečného susedstva vchádzate. Široké ulice, tehlové rodinné domčeky, otvorené obchody s čerstvým ovocím. Takto vyzerá bežná belgická štvrť a ani ženy zahalené v hidžábe nie sú inde výnimkou.

Snáď len nervozita miestnych je tu na prvý pohľad zreteľná. 46-ročná žena, ktorá sa predstavuje ako Véronique, sa spočiatku zdráha o svojom domove hovoriť. Žije tu už päť rokov a keď sa jej pýtame na zlé skúsenosti s prisťahovalcami, bez zaváhania kýva. "Prešli ste hlavnou ulicou? Tam sa stretávajú tí mladí, celý deň nič nerobia, zostávajú do noci vonku a pokrikujú na dievčatá, "opisuje dennú realitu života v Molenbeeku.

Dobrú povesť u miestnych nemajú obe štvrti už dlhšiu dobu, bývajú v nich prevažne imigranti z Alžírska a Maroka, prácu tu nemá zhruba tretina obyvateľov, drobná kriminalita je na dennom poriadku ... Od minulého roka pozná ale tieto dva rýmujúce sa názvy celá Európa. O bruselských no-go zónach sa začalo hovoriť ako o liahni teroristov.

Véronique sa ale v Molenbeeku nebojí. Sama od seba sa púšťa do vysvetľovania, že je situácia pochopiteľná. Mladíci podľa nej nemajú žiadnu budúcnosť, sú chudobní, bez vzdelania a šance si nájsť prácu. "Nič dobrého ich nečaká, tak je pochopiteľné, že to vracajú svetu takto," zhŕňa lakonicky.

Len čo za sebou zabuchne vstupné dvere do domčeka z neomietnutých pálených tehál, vydávame sa do epicentra Molenbeek, kde podľa nej dochádza ku konfliktom najčastejšie. Pri hlavnej triede postáva auto plné rozjarených mužov.

Podľa miestnych dobrá adresa

Po príchode nám dochádza, čo všetkých tak rozosmialo. Vymieňajú si medzi sebou šúľaný joint a veselo mávajú, nech ideme k nim. Náladu diskutovať s nami má ale len Maročan Abdul. Tvrdí rozhodne, že toto je nevinná zábava a všetci jeho kamaráti sú zamestnaní. Teroristická sieť, ktorá sa v Molenbeeku formuje, je podľa neho len prefúknutá mediálna bublina. "Sú tu slušné rodiny a toto je dobrá štvrť," tvrdí.

V kontraste s touto nezdravo veselou skupinkou prichádza po chodníku moslimská rodina. Žena s nami hovoriť nechce, ale otec ochotne pózuje s deťmi a postupne ich predstavuje. Je mu jasné, prečo sme tu a o čom sa chceme baviť. "Pre mňa je islam náboženstvom mieru. Teroristi nie sú moji ľudia," zvážnie.

Strach máme rovnaký ako vy, tvrdia obyvatelia Molenbeeku

Pri rozprávaní sa s každým moslimom v ten deň nakoniec dôjdeme na citlivú tému islam a terorizmus. Alžírsky taxikár Samir, ktorý nás vezie Bruselom, sa rozčúli tak, že púšťa volant a vyhadzuje rukami do vzduchu, našťastie je skoro ráno a ulice Bruselu sú prázdne. "Títo ľudia, to sú zvieratá. Je im jedno, koho zabijú, deti, ženy, kresťanov alebo moslimov, chcú len vraždiť," vykrikuje.

Je jasné, prečo sa mu otázka prieči, v Bruseli žije už trinásť rokov, má prácu a s manželkou tu vychováva svojho malého synčeka. V stredu ho po dlhom váhaní poslal do škôlky. Aj preto, že priamo proti nej sídli policajná stanica.

Pochopiteľne, že ho v takejto situácii naštve každá poznámka, ktorá dáva do súvislosti teroristov s jeho vyznaním.

To 37-ročný predavač zeleniny Fikri nám otázku bez zaváhania vracia. "Terorizmus nemá žiadne náboženstvo, nepochádza zo žiadnej krajiny. Spomínate na Breivika? Zabil 77 ľudí," oponuje a jedným dychom dodáva, že v Molenbeeku sa nebojí. Strach mu naháňajú skôr extrémistické skupiny, ktoré sa dostávajú do európskych vlád. A keď už sa dostal k politike, skúša nám lámanou anglo-francúzštinou vysvetliť, čo je príčinou toho, že je Brusel považovaný za teroristické podhubie Európy. "Veď Belgičania sa nezhodnú ani medzi sebou, ako sa majú spojiť proti teroristom?" Namieta.

"To máte federálnu vládu, flámsku, valónsku ..." vypočítava na prstoch. "Všetky tieto inštitúcie majú vlastné bezpečnostné zložky, ktoré spolu poriadne nespolupracujú, nie je divu, že sa niečo také stalo," zhŕňa trochu rezignovane.

Po rozhovore sa znovu začíta do malej knižočky, ktorú zvieral celú dobu v ruke. V koráne v purpurových doskách sa zrovna dostal k šesťdesiate ôsmej súre. "A zvolali: Sláva budiž Pánovi nášmu, veď vskutku sme nespravodliví boli. A vzájomne si výčitky robili ... "

Svadba v kontraste útokov

Aj v štvrti Schaerbeek, odkiaľ sa podľa polície v utorok vydala trojica útočníkov taxíkom na svoju vražednú misiu, panuje v stredu pokojná atmosféra. Po policajných raziách, ktoré tu pred pár hodinami prebiehali, už nie je ani stopy.

Z nezvyčajnej prítomnosti zvedavých novinárov sú však miestni predsa len nesvoji. "Novinári? Z Českej republiky? Poďte na čaj," pozýva nás postarší Turek do svojej kaviarne, zatiaľ čo takmer celé mužské osadenstvo kaviarne sa pri pohľade na fotoaparát naopak presúva von.

Na ulici sa po chvíli dávame do reči s prešediveným mužom v obleku, z ktorého sa vykľuje zástupca primátora Schaerbeeku Sadik Koksal. Štvrť podľa neho nemožno považovať za no-go zónu. Teda miesto, ktorému je lepšie sa vyhnúť. "Ja bývam tu hneď za rohom. Nikdy tu nedošlo k žiadnym útokom, žijeme tu celkom pokojne. Je pravda, že títo ľudia - teroristi - tu zrejme bývali. Ale žiadny každodenné strach tú nepociťujeme," hovorí Koksal.

Po chvíli sa s nami lúči, ponáhľa sa totiž na radnicu, kde sa koná svadba a on má úlohu oddávajúceho. "Príďte sa pozrieť," lúči sa. Radnica je skutočne bez problémov prístupná, pri vchode len strážnik v rýchlosti prezerá tašky prichádzajúcich.

To, že v Schaerbeeku žije veľká moslimská komunita, je evidentné. Na každom kroku stretávame ženy s hidžábmi. Tiež nevesta je zahalená v štýlovom bielom závoji. Ona aj jej nastávajúci sú Turci. Svadobčania sa usmievajú, novinárski votrelci im nevadia. Na tom, čo o nich tvrdí svet okolo, nezáleží, aspoň dnes nie.