Založil vlastný miništát, ale život mu zmenila jediná kresba, na ktorej implantoval Mohamedovu hlavu na psie telo. Vôbec do jeho diela nezapadala. Kvôli nej hrozí Larsovi Vilksovi neustále smrť, kvôli nej si získal priazeň islamofóbov a kvôli nej sa v sobotu 14. februára strieľalo v Kodani.
"Myslím, že to len prospieva vážnosti môjho umeleckého projektu. A je tiež dobré vedieť, za čo vlastne stojíte, "žartoval švédsky umelec ešte v roku 2007, keď na jeho zabitie vypísal Islamský štát v Iraku odmenu stotisíc dolárov (ak by bol "podrezaný ako jahňa", mala byť odmena o 50-tisíc vyššia) .
Humor nestrácal Lars Vilks ani rok potom. Vyhlásil, že robiť umenie je po všetkých vyhrážkach ešte zaujímavejšie, pretože sa objavila nová skupina, ktorá sa o neho zaujíma, teroristi. "Otvorili sa im nové obzory," vyjadril sa vtedy akoby s potmehúdskym žmurknutím oka. A dodal, že verí, že čím viac karikatúr a kresieb na tému islamizmu a Mohameda bude, tým menej budú budiť pozornosti. "Nakoniec si na ne ľudia proste zvyknú," predpovedal. Bola to hlboko mylná predpoveď a veľmi falošná nádej.
Vzostup militantného islamizmu na Východe a sociálne problémy na chudobných predmestiach na Západe zvýšili prestíž falošnej komunity fundamentalistickej viery. Citlivosť na humor, ktorý si strieľa z islamu nepoľavila. A nezabudlo sa ani na Vilksov príspevok zneváženia Mohameda. Nezabudlo sa naň dodnes.
Mohamed na cestnom ostrovčeku. So psím telom
Za všetko mohla Vilksova kresbička, s ktorou sa chcel zúčastniť výstavy na tému Pes v umení, ktorá sa mala úplne mimo svetovej pozornosti uskutočniť v malom švédskom meste Tällerud v roku 2007. Výstava sa naozaj konala, lenže bez Vilksovho dielka. Deň pred otvorením ho usporiadatelia odmietli vystaviť, z bezpečnostných dôvodov.
Vilksov pes bol kontroverzný, ako vlastne aj autor zamýšľal. Nešlo o to, že svoje zviera v perokresbe umiestnil dovnútra dopravného ostrovčeka: to preto, že tam Švédi často psov venčia a od roku 2006 tam dokonca v rámci projektu otvoreného umenia obyvatelia miest a dedín inštalujú vlastné, domácke sochy psov. Znepokojujúce bolo, že Vilksov pes niesol na krku Mohamedovu hlavu.
Umelec vedel, že to vyvolá reakcie. Zobrazovanie Mohameda islam nemá rád a psa navyše považuje za nečisté zviera. Vilks ale chcel vyvolať kontroverzie. "Prečo je možné kritizovať čokoľvek, vrátane všetkých náboženstiev, okrem islamu?" Pýtal sa ateistický umelec, ktorý už predtým nakreslil Ježiša ako pedofila, ktorý si dopriava orálny sex od malého dievčatka.
V jednom rozhovore prirovnal umenia k luku a šípu. A on natiahol tetivu a šíp vystrelil.
Najprv sa nič nestalo. Ticho panovalo, aj keď kvôli bezpečnostným rizikám psieho Mohameda odmietli aj ďalšie galérie. A k búrke nedošlo, ani keď karikatúru kvôli slobode vyjadrenia zverejnil regionálny plátok Nerikes Allehanda. Blýskať a hrmieť začalo až potom, čo kresba doputovala do veľkých švédskych denníkov.
Umelec a zakladateľ miništátu Ladonia
Predtým, ako sled hromov a bleskov zrekapitulujeme, aby sme zhrnuli, čo jedna kresba vyvolala, zdôraznime, že Lars Vilks nie je len karikaturistom. Vyštudoval umenie na univerzite, ale potom sa rozhodol, že nebude len teoretizovať a začne sám tvoriť. V duchu postmodernej tendencie ovplyvnenej francúzskym filozofom Jeanom-Françoisom Lyotardom. Išlo o spojenie medzi umením a autorovým ja; raz sa vystavil Vilks sám ako umelecký objekt, inokedy tak prezentoval svoj automobil.
Najväčší rozruch dosiahol, keď postavil v roku 1980 v chránenom prírodnom parku Kullabergu vežovitú stavbu Nimmis, vybudovanú z naplaveného dreva z mora, a kamenný objekt Arx. Isteže bez povolenia úradov. Preto nasledovali byrokratické a súdne potýčky medzi excentrickým umelcom a tamojšími úradmi. Aby Vilks sťažil vymáhanie úradných rozhodnutí, predával svoje objekty sprisahaneckým umeleckým priateľom, do hry sa vložil samotný švédsky štát a políciu. Verejnosť sa sporom o dva bizarné útvary, o ktorých dlho vôbec nikto okrem samotného autora nevedel, kde presne sú, zabávala.
Všetko skončilo tým, že popudený umelec vyhlásil v oblasti miništát Ladonia. V roku 2011 mal mať viac ako 15 tisíc občanov, z ktorých však žiadny nežil vnútri jeho hraníc. Jednou zo štátnych hymien je zvuk kameňa hodeného do vody a Lars Vilks ako štátny kancelár posudzuje žiadosti o občianstvo a vybavuje bežnú agendu, ako napríklad zverejňovanie fotografií na štátnom webe.
Svetovo však mal stať známym inak ako postmoderný umelec a otec bizarného pološtátneho útvaru. Dnes ho poznáme ako karikaturistu, ktorý zneuctil Mohameda a ktorému za to permanentne hrozí smrť.
Odsúdenie, vyhrážky, násilie, pokusy o zabitie
Keď totiž kresbu rozšírila veľká švédska tlač, vypukla kalamita. Len pár dní po zverejnení protestoval Irán, nasledoval Pakistan, Afganistan, Egypt, Jordánsko. A nezostalo len pri formálnych protestoch a odsúdeniach. Ešte v roku 2007 Vilksovi Islamský štát v Iraku na videu odkázal: "S Alláhovou pomocou ťa dostaneme, nech sa budeš skrývať v ktorejkoľvek diere. Vedz, že ťa čaká jediné: zabitie! Len to si totiž zaslúžiš."
Nemlčala ale ani druhá moslimská strana, hneď v septembri 2007 vyhrážky odsúdila Európska rada pre fatwu a výskum a Federácia islamských organizácií v Európe. Nakoniec Vilks zdôrazňoval: "Musíme vedieť rozlíšiť bežných, normálnych moslimov od tých, čo stoja v čele diktatúr."
Vlak už sa ale rozbehol. V septembri 2009 zatkla americká polícia trojčlennú skupinu na čele s blondínkou známu ako Jihad Jane, ktorá sa snažila v Írsku, v Londýne a v Holandsku nájsť islamských regrútov ochotných Vilksa zavraždiť. O osem mesiacov neskôr padne do rúk írskej polície sedem ľudí, ktorí vraj úlohu plánovali.
Vtedy bol Vilks napadnutý na prednáške o slobode prejavu na uppsalskej univerzite, ktorú uvádzal soft pornom na tému islam a homosexualita. "Allahu Akbar," kričali študenti, zatiaľ čo na plátne sa milovali dvaja mladíci v maskách proroka. "Ťažko povedať, ktorá strana provokovala viac," poznamenal Andrew Brown v denníku The Guardian.
Lars Vilks akoby bol so všetkým zmierený. Keď ho v novembri roku 2010 varoval šéf teroristickej skupiny Aš-Šabáb Vilkseal-Shabbab "Dostaneme ťa, nech sa skrývaš v akejkoľvek diere, vedz, že ťa čaká jediné: smrť!", Reagoval ešte stále s nenútenou, ťažko povedať, či predstieranou, ľahkosťou. "Cítim sa úplne v bezpečí," povedal do telefónu agentúre AFP a ešte raz si zavtipkoval: "Práve teraz mi hrá počasie do kariet. Je príliš zima a je tu príliš veľa snehu, aby sa niekto pokúsil o amatérsky teroristický čin."
Len o mesiac neskôr vybuchli v Štokholme dve bomby, desať minút predtým pritom dostala tamojšia tajná služba a tlačová agentúra e-mail, ktorý poukazoval na prítomnosť švédskych jednotiek v Afganistane a - áno, na Vilksovu provokáciu. K umelcovi ako k obeti smerovali aj stopy v prípade zatknutia troch údajných teroristov v Kodani v decembri 2010.
Do zoznamu si pridajte bombový útok na jeho dom, výpadky prednášok a veľa vyhrážok a varovania o uložených bombách. Kompletný výpočet by bol príliš dlhý.
Umelec za elektrickým plotom
Keď sa Vilksa vydal v roku 2012 vyhľadať novinár dánskeho servera sappho.dk, nebolo to ťažké: meno, adresu i GPS súradnice našiel vo švédskych Zlatých stránkach. Do jeho domu v zapadnutej dedinke na sever od Helsingborgu sa však dostal až po tom, čo ho preverili policajti aj agenti švédskej tajnej služby.
A pri rozhovore v neupratanom dome, plnom harabúrd, obrazov a farieb, držal umelec v ruke sekeru. Isteže to bolo teatrálne, pre umelecký dojem, Vilks ale zdôraznil, že napriek permanentnej prítomnosti ochranky od švédskeho štátu ju má v noci vždy vedľa postele. A zdá sa, že napriek odľahčeným slovám, ktorými vždy reagoval na teroristické vyhrážky, nebol nikdy ľahkomyseľný. Ešte než ochranku dostal, mal dom chránený elektrickými drôtmi a mal v ňom zriadenú zabezpečenú miestnosť, kde by pri vniknutí násilníkov prečkal do príchodu polície.
Priznal, že švédsky štát od neho chcel, aby zmizol a zmenil si identitu. Predsa len, permanentná ochrana sa predraží. Odmietol to. "Ako umelec a prednášajúci nemôžem byť anonymný," uviedol.
Je to ale stále ťažšie, ako priznal v inom interview. Má vraj stále menšiu šancu vystupovať na verejnosti. Jednak vždy čelí obvineniam z rasizmu, jednak sa často stretáva s protestmi, a to nemajú organizátori radi. Stratégia mojich odporcov je víťazná, vyhlásil v roku 2012 skleslo. Bolo to po tom, čo po ňom hádzali študenti na univerzite v Karlstadte vajíčka.
Napriek tomu vraj ale neľutuje. "História je plná umelcov, ktorí mali horší osud než ja," vyhlásil, "ako umelec musíte prijať následky svojho konania." S tým má ale on sám trochu problém.
Umenie? Politika? Zodpovednosť?
"Ľudia si myslia, že nenávidím moslimov a imigrantov, ale ja nemám problém s ľuďmi z iných krajín," hovorí a dodáva: "Multikulturalizmus nedá zastaviť, automaticky prichádza s internacionalizáciou."
Na druhej strane dáva ochotne rozhovory očividne islamofóbnym serverom a reční na konferencii nenávistného islamofóbneho združenia Stop islamizácii národov (SION). K pultu ho v roku 2012 uvádzala sama hlavná organizátorka, šéfka SION Pamella Gellerová, ktorá sa preslávila napríklad tým, že z jej blogu mal dôvod obšírne citovať Andreas Breivik. A ktorá nórskemu bojovníkovi za bielu rasu pozornosť opätovala empatickým vyhlásením, ktoré v jeho terorizme vidí logiku, pretože predsa "jeho cieľom boli budúci vodcovia strany, ktorá je zodpovedná za zaplavenie Nórska moslimami". A zdôraznila, že na ostrove, kde sa masaker odohral, dochádzalo aj tak ku komunistickej a pro-islamistickej propagande. Inokedy zase blúznivo tvrdila, že otcom Baracka Obamu bol Malcolm X a že súčasný americký prezident v roku 1981 odišiel do Pakistanu kvôli drogám, aby sa vrátil ako džihádista.
Vilks na to mal vysvetlenie. Na konferencii vraj bol ako umelec a bolo to súčasť umeleckého procesu, ktorý Mohamed - pes spustil. "Teraz ste súčasťou môjho umeleckého diela aj vy," povedal po vtipnom príhovore bez slova kritiky účastníkom konferencie, medzi ktorými nechýbali napríklad delegáti ultrapravicových zoskupení English Defense League či British Feedom Party.
Inými slovami, Vilks najprv vstúpil do politiky, dokonca zámerne, chcel vyvolať diskusiu. V následnej vlne podal ruku nenávistným zoskupeniam - a nakoniec sa odtiahol a schoval sa do bezpečia ulity umenia. Je ale možné vstúpiť s umením do politiky a potom vycúvať s tým, že už to je zase len čisté umenie bez presahu a bez následkov, umenie ako samotná autorova hra?
Vlak, ktorý stále ide, napokon hrôzostrašne pripomína, že nie je. "Je ťažké to povedať, ale stále si myslím, že sa im nepodarí ma zabiť. Terorizmus dnes robia amatéri. Keď sa mi pokúsili zapáliť dom, podpálili sa pri tom sami," povedal Vilks v roku 2012. Dodal ale:" Na druhej strane sa stávajú čoraz menej predvídateľnými. "Sobotňajšie útoky v Kodani ukázali, že mal bohužiaľ pravdu.
Zdroj: iDNES.cz