Ukrajina zažíva svoju vlastnú utečeneckú krízu. Z východu krajiny odišlo kvôli bojom takmer milión a pol ľudí. Za sebou nechali domov, niektorí aj rodinu. V posledných týždňoch delá v Donbase utíchajú, na utečencov však úrady zabudli.
Utečenci pred vojnou, ktorí zo svojej vlasti odišli do cudziny, sú bezpochyby extrémne zraniteľnou skupinou ľudí. Môžu sa však spoliehať aspoň na základnú pomoc od medzinárodného spoločenstva, píše idnes.cz.
Oveľa horšie sú na tom však často tí, ktorí utečú z vojnou zmietaných regiónov a usadia sa v inej časti vlasti. Každý deň to pociťujú obyvatelia vojnou zmietanej Sýrie či Južného Sudánu.
Následky konfliktov však pociťujú takzvaní vnútorní utečenci (oficiálne označenie je vnútorne presídlené osoby, pozn. red) aj v Európe. Dobrým príkladom je Ukrajina. Vláda po vypuknutí konfliktu na východe krajiny sľúbila, že sa o svojich utečencov postará. Podľa komisára OSN pre ľudské práva však zostalo len pri sľuboch a úrady problematiku vnútorných utečencov zanedbávajú.
Od revolúcie na Majdane v roku 2014 sa novozvolená vláda snaží potierať korupciu a bojovať s hospodárskou nestabilitou. Núdzové podmienky v Donbase pritom z regiónu stále vyháňajú ďalších ľudí, ktorí sa musia spoliehať na pomoc neziskových organizácií z Ukrajiny aj zo zahraničia. Tie im poskytujú dočasné prístrešie, lekársku asistenciu či jedlo.
Rezolúcia, ktorá nepomohla
Situácia sa nezlepšuje ani napriek rok starej vládnej rezolúcii, ktorá mala vnútorným utečencom zaistiť štátnu pomoc a bývanie zadarmo počas šiestich mesiacov. Smelé plány však v praxi narazili.
Registrácie žiadateľov totiž stroskotávajú na biednej organizácii, veľkému počtu žiadostí a nedostatku peňazí pre úradníkov. Úrady tak mnohým žiadateľom oznámili, že nespĺňajú podmienky na udelenie pomoci, prípadne odmietli ich žiadosti riešiť "z kapacitných dôvodov".
Márny boj s úradmi zažila aj vdova a matka dvoch detí Renata Prošuninová. Pred vypuknutím bojov na východe krajiny žila s manželom v malej dedinke v Luhanskej oblasti. Keď sa situácia vyostrila, začali premýšľať o odchode. Manžel Renaty však zomrel v bitke o mesto Ilovajsk a mladá matka tak musela utiecť aj s malými synmi.
"V našej dedine sa často strieľalo, prišli sem ruskí vojaci. Potom sme utiekli do inej dediny. Strávili sme tam noc, ďalší deň začali strieľať raketami, "prezradila 31-ročná Renata reportérom portálu al-Džazíra. Spolu s ďalšími ľuďmi neskôr odišla autobusom do Kyjeva. Na sklonku roku 2014 našla dočasné útočisko v malom moteli na okraji Ľvova na západe Ukrajiny.
Tým však jej trápenie neskončilo. V bojovej atmosfére prišla o všetky dokumenty. Pomôcť by jej mohli rodičia jej zosnulého manžela, tí však žijú v Rusku a Renatu obviňujú, že za smrť ich syna môže ona.
Potrebné dokumenty, ktoré by jej pomohli v kontakte s úradmi, jej odmietajú odovzdať. Bez dokladov však Renata nemôže žiadať o sociálnu podporu pre seba a svoje deti. "Už nemám čas ani plakať, musím sa starať o svoje dve deti. Vláda mi musí pomôcť, ale už ani nedúfam, že sa to niekedy stane," sťažovala sa v decembri minulého roka.
Kroky vlády podporili krízu
Od marca 2014, keď Rusko anektovalo Krym, ukrajinské úrady registrujú vyše 1,4 milióna vnútorných utečencov, píše server Atlantic Council. Väčšina ľudí odišla z domovov v Luhanskej a Doneckej oblasti. Ich cesty neviedli ďaleko. Mnohí zostali v oblastiach Donbasu, ktoré sú pod kontrolou kyjevských vojsk. Na západ krajiny odišlo asi 20-tisíc novinárov, prokyjevských aktivistov a krymských Tatárov.
Vláda v Kyjeve problém podľa ochrancov ľudských práv podceňuje a namiesto riešenia sa ho snaží zľahčovať. Oficiálne vládne čísla vnútorných utečencov sú pravidelne výrazne nižšie ako údaje OSN. Aktivisti upozorňujú tiež na fakt, že vláda mnohými nariadeniami ku kríze sama prispieva.
Príkladom je kontroverzný zákon, ktorý pred časom reagoval na údajnú ruskú podporu separatistov z Donbasu. Vláda v oblasti uzavrela všetky úrady, pobočky centrálnej banky a zastavila tiež vyplácanie penzií.
Tisíce starých ľudí sa preto museli presunúť do vládnymi vojskami ovládaných území, kde sa zaregistrovali ako vnútorní utečenci. Neskôr mohli opäť dostávať dôchodok a sociálne dávky, ich jediný príjem. Vládne protiteroristické akcie v Donbase sa potom dotkli tiež dodávok humanitárnej pomoci. Bez dodávok jedla a základných potrieb nemali mnohí ľudia na výber a zo separatistami ovládaných miest radšej ušli.
Bez práva voliť
V dočasných domovoch ľudia narážajú na množstvo problémov. Nemôžu nájsť prácu a každý deň bojujú s neochotou úradníkov. Zákony ich potom stavajú do paradoxných situácií, ktoré sa naposledy prejavili pri nedávnych komunálnych voľbách.
Aby mohli ľudia registrovaní ako vnútorní utečenci voliť, museli by sa vrátiť do miest, kde pôvodne žili. Tento systém je podľa portálu Foreign Policy pozostatkom tradícií Sovietskeho zväzu. Väčšina vnútorných utečencov tak v uplynulých voľbách voliť nemohla.
Niektorí úradníci sa snažia volebné pravidlá pre týchto občanov zmeniť. Cieľom je, aby mohli voliť v regióne, kde dočasne žijú. Druhým variantom je potom vytvorenie špeciálnych volebných miestností. V nich by voliči hlasovali podľa svojho pôvodného bydliska. Konkrétna metodika však doteraz nevznikla a kvôli nezhodám v parlamente je podľa ukrajinských médií v nedohľadne.
Samostatnou kapitolou sú potom ústrky a nenápadná šikana, ktorú vnútorní utečenci zažívajú v prechodných domovoch. Mnohí Ukrajinci v nich vidia ľudí, ktorí na východe krajiny najprv podporovali proruských separatistov a svojou laxnosťou umožnili zapojenie ruských vojakov do konfliktu. To však utečenci odmietajú a argumentujú tým, že práve kvôli eskalácii konfliktu z Donbasu ušli.
Aktivisti sa dokonca púšťajú do teórií, že podobné kontroverzné názory zastáva aj administratíva prezidenta Petra Porošenko. Údajne sa bojí, že ak by utečenci z východu krajiny mohli voliť, uprednostnili by proruskú opozíciu pred novým prozápadným vedením krajiny. Samotným utečencom však podľa ich slov nejde o nič iné, než opäť začať žiť obyčajný život.