Zatváril sa úplne vážne, zvraštil čelo, ako by sa práve teraz usilovne rozhodoval o bytí a nebytí tohto sveta a potom preniesol: "V najbližšej dobe do oblasti, v ktorej operujete, pripláva skupina francúzskeho námorníctva v čele s leteckou loďou. Je potrebné s Francúzmi nadviazať priamy kontakt a pracovať s nimi ako so spojencami."

Malo to znieť ako príkaz vrchného veliteľa ruských ozbrojených síl - a skutočne: dojem, že teraz má svetový mier v rukách tento vojvodca atómovej veľmoci, sa podarilo vyvolať na sto percent, píšu lidovky.cz. Bol to opäť starý známy Vladimir Putin, ktorého hlavným heslom zostáva: "Keď si nás nevážia, nech sa nás aspoň boja."

Vrátené - aj s úrokmi

Staré ruské pravidlo potvrdil ruský líder tento rok ešte raz - keď 24. novembra takmer vyhlásil vojnu Turecku, a teda aj celému NATO. Zostrelenie ruského vojenského lietadla, ktorý na pár sekúnd niekoľkokrát preletel hranice Turecka, si prezident jadrovej veľmoci vychutnal. V jedinú chvíľu vrátil svetu poníženie a urážky, ktorých sa na ňom za posledný rok, predovšetkým kvôli ruskej invázii na Ukrajinu, dopustili.

Prinajmenšom niekoľko hodín sa svetová verejnosť bála vypuknutia tretej svetovej vojny. Analytici nestačili občanov upokojovať výpočtami o tom, že na taký či iný konflikt Rusko nemá ani sily, ani peniaze. Že pád rubľa a cien ropy, sankcie, izolácia a embargo, to všetko zráža ruskú ekonomiku do kolien. Že Putinovo militantné vystúpenie, v ktorom sľúbil Turkom tvrdú odplatu, nie je určené ani tak obyvateľom Turecka alebo štátom EÚ či USA, ale skôr ruským občanom.

Voličom, ktorí nesmú v roku 2018 ani na sekundu zapochybovať, kto ich uchráni pred agresiou nepriateľov, pred teroristami, homosexuálnou a židovskou loby, pred NATO, Marťanmi aj Lochnesskou príšerou. Je to on. Muž, ktorý za posledný rok dokázal zvrátiť úplne prehranú bitku. A teraz beží vo vedúcej skupinke pelotónu.

Hitler alebo Napoleon

Po invázii na Ukrajinu a ešte viac po anexii Krymu na jar 2014 to vyzeralo, že Vladimir Putin už nebude nikdy vítaným hosťom ani v Bielom dome, ani v Buckinghamskom či Elyzejskom paláci. A bezvýznamná Praha jeho ambície ukojiť nedokáže. Zdalo sa, že sankcie a medzinárodná izolácia Putina degradujú, jeho voliča otrávia a presvedčia, že práve on je príčinou ich problémov, upadajúcej životnej úrovne a nevrelej reputácie vo svete.

Lenže opak sa stal pravdou. Na vlne nacionalistických nálad popularita ruského vládcu vyletela počas roka 2015 k 90 percentám. Kým obraz Putina v EÚ i USA bol nevrelý a stále sa zhoršoval, až ho niektorí začali porovnávať s Hitlerom, doma tento muž rástol do podoby zbožňovaného Napoleona, a to so všetkým. Vrátane obáv z nebezpečného konca, ktorému vždy predchádza pýcha.

Euforické nálady vyvolané rozšírením impéria nemôžu vydržať večne. Reči o veľkom Rusku, ktorého sa všetci boja tak, že radšej Putina nikam nepozývajú, lebo by ich svojím šarmom, intelektom a tvrdou obhajobou ruských záujmov zdeptal a zatienil, sa nedajú opakovať donekonečna. Putin potreboval zásadnú zmenu klímy. A tá prišla spolu s útokom na Paríž.

Ešte týždeň pred tragédiou prezident Francúzska François Hollande vyhlasoval o Putinovi: "On nie je naším spojencom v Sýrii." A tiež nebol. Putin tu sleduje výhradne svoje ruské ciele, a to udržať sa pri moci a nedopustiť ovládnutie Blízkeho východu Američanmi, prípadne inými nepriateľmi, ako je napríklad Islamský štát. Kremeľ sa zapojil do vojny bez toho, aby ukončil tú, ktorú vedie na Ukrajine.

Lenže potom na ruské lietadlo nad Sinajským polostrovom zaútočili teroristi a zabili viac ľudí ako útočníci v Paríži. Francúzsko a Rusko sa ocitli na jednej lodi. Na novembrovom summite G20 v Turecku už Putin nesedel osamotený v kútiku ako na medzinárodných stretnutiach pred rokom, ak tam vôbec vtedy bol pozvaný. Nič nedokáže prinútiť znepriatelené strany zakopať vojnovú sekeru lepšie ako spoločný nepriateľ.

Hra o Asada

Ešte viac ako likvidácia Islamského štátu zaujíma Putina udržanie režimu Bašára Asada, ktorý je takmer krstným otcom ruských vojenských základní v Sýrii. Zostrelenie ruského lietadla Turkmi je len súčasťou tejto veľkej bitky dvoch vojenských blokov o Sýriu. Ako za starých čias.

Zatiaľ plán Západu nevyšiel. Z Putina sa nestala pokorná, sankciami vyčerpaná a nedostatkom peňazí vynervovaná troska. Ruský prezident v druhej polovici roka naopak dokázal využiť situáciu vo svoj prospech, hoci západným politikom sa zdalo, že všetko speje ku skroteniu zlého muža. Namiesto toho zlý muž presúva do Stredozemného mora raketové systémy S-400 a dáva najavo, že si bude v Sýrii robiť, čo bude chcieť.

Ukrajina je v decembri 2015 takmer zabudnutá. S Putinom opäť rokujú štátnici nie o ústupkoch na ukrajinskom bojovom poli, ale o spoločnom ťažení proti Islamskému štátu. Analytici tvrdia, že stav sveta pripomína to, čo sa odohrávalo počas vytvárania protihitlerovskej koalície. Nemožno ale zabudnúť ani na to, ako si Stalin vychutnával svetovú satisfakciu svojej osoby a čo všetko po vojne dokázal získať.

Je zrejmé, že dnes je zatiaľ v hre "len" Krym a Ukrajina ako sféra ruského vplyvu. Ťažko si predstaviť, že počas rokovania o spoločnom postupe proti teroristom hovoril 26. novembra v Moskve s Putinom Françoise Hollande aj o Ukrajine. Krym nie je zas tak veľká cena za likvidáciu nebezpečenstva, ktoré ohrozuje celú Európu. Putin bol vzatý na milosť.