Každý týždeň sa Dmitrij Kiseľov objavuje na ruskej televíznej stanici Rossija 1, aby Rusom v dvojhodinovej relácii Vesti nedeli (Týždenné správy) vysvetlil, ako správne chápať udalosti doma aj v zahraničí.
Hovorí o úkladoch Západu, fašistoch na Ukrajine i zradcoch na domácom fronte, ale aj o mocných zbraniach ruskej armády a múdrosti prezidenta Vladimira Putina.
Kiseľov však nie je len hlásateľ správ s dramatickým prednesom a starostlivo volenými gestami a jeden z najrešpektovanejších novinárov v Rusku. V decembri 2013 stál na čele novosformovaného mediálneho koncernu Rossija Segodňa a dosiahol tak vrchol svojej doterajšej kariéry. V novom mediálnom orgáne ruského režimu stojí na čele 2300 zamestnancov a odvolať ho môže len Vladimir Putin.
„Dmitrij Kiseľov je jedným z kľúčových ruských propagandistov. Významne sa podieľal na prenesení informačnej vojny zo štádia konceptu do reality,“ uviedol pre iDNES. cz politológ Václav Lídl.
Rebel a hrdina
Spočiatku však nič nenasvedčovalo, že sa z Kiseľova stane muž, ktorého mnohí považujú za ruského „ministra propagandy“. Rovnako ako Putin dospieval v 70. rokoch, keď už nikto neveril v komunizmus a Sovietsky zväz bol stagnujúci moloch.
Kiseľov v tejto atmosfére zmaru vyštudoval škandinávsku filológiu a nastúpil ako reportér do sovietskej televízie. Jeho vtedajší spolupracovníci na neho spomínajú ako na mladého cynika, ktorý pred televíznymi kamerami oslavoval úspechy Gorbačovovej perestrojky a vzápätí sa jej v zákulisí vysmieval.
V januári 1991 však pozbieral sily na malú vzburu. Michail Gorbačov vtedy nariadil potlačenie demonštrácií vo Vilniuse, kde pri zásahu sovietskej armády zahynulo štrnásť ľudí. „Kiseľov ako reportér na mieste odmietol prečítať cenzurovanú verziu správy o masakre a vyslúžil si tým zákaz vstupu na obrazovku,“ napísal o novinárskych začiatkoch Kiseľova v Moskve žijúci americký novinár Joshua Yaffe, ktorý sa venoval životu kremeľského propagandistu v obsiahlom článku pre časopisNewRepublic.
„Oceňujem, čo vtedy urobil. Takéto rozhodnutie chcelo veľa guráže, zvlášť od človeka, čo sa pohyboval v televíznych kruhoch,“ povedala novinárka Jevgenija Albacová. Kiseljov za svoj čin dostal od litovskej vlády medailu za zásluhy (nedávno mu bola za jeho súčasné postoje odobratá).
Misia na Ukrajine
V čase, keď k moci nastúpil Vladimir Putin, sa Kiseľovovi príliš nedarilo a jeho kariéra stagnovala. Na to, aby sa vypracoval medzi skutočné hviezdy televízneho spravodajstva, mu chýbala charizma. „Bol moderný, milý, talentovaný, ale stále závistlivý,“ spomína jeho bývalá šéfka Irena Lešnevská.
Ako vyslobodenie prišla pracovná ponuka z Ukrajiny, ktorá práve budovala vlastný televízny priemysel. Kiseľov nastúpil do ukrajinskej televíznej stanice ICTVA vlastnenej oligarchom Viktorom Pinčukom, aby sa zhostil úlohy moderátora niekoľkých relácií a vybudoval celú novú divíziu stanice. V Kyjeve si doprial luxusný život. Na predmestí ukrajinskej metropoly kúpil rozľahlú rezidenciu, do práce jazdil sýtočerveným Mini Cooperom.
Zlomový bod v Kiseljovovej kariére predstavovali ukrajinské prezidentské voľby roku 2004, v ktorých sa stretli prozápadný Viktor Juščenko a promoskovský Viktor Janukovyč. Zo sfalšovaného hlasovania vyšiel ako víťaz Janukovyč a v krajine vypukli demonštrácie – oranžová revolúcia. Počas protestov v Kyjeve sa Kiseljov začal meniť, a to tak v úlohe šéfa, ako aj moderátora.
Zmena kurzu vychádzala z vyšších miest. Majiteľ televízie Pinčuk bol manželom dcéry Leonida Kučmu, vtedajšieho dosluhujúceho prezidenta, ktorý v kampani podporoval Janukovyča, a ÍCTVA????? sa preto naplno zapojila do Janukovyčovej volebnej kampane. Nie je jasné, prečo Kiseľov upustil od svojich novinárskych princípov – možno vycítil šancu, ako sa stať skutočne vplyvnou osobnosťou na mediálnej scéne. Svojej úlohy sa v každom prípade chopil s vervou.
Na obrazovkách začal hlásať paranoidné teórie a divákov presviedčal, že Juščenko a jeho spojenci sú rusofóbni agenti ovládaní Západom. Zmenil sa aj jeho vzťah k podriadeným. Ak s novonastoleným kurzom nesúhlasili, náhle narážali na jeho neústupnosť. „Hovoril nám, že to jednoducho tak je a my tomu nerozumieme,“ spomína jeho vtedajšia spolupracovníčka Oksana Sokolovová.
Kiseľov sa však odmeny za svoj názorový premet nedočkal. Demonštranti v uliciach si vymohli opakovanie druhého kola volieb, prezidentom sa stal Juščenko a pre skompromitovaného moderátora už nebolo v Kyjeve miesto. Zatrpknutý Kiseľov sa vrátil do Moskvy.
Príhovory k národu
V Rusku moderoval spravodajské a diskusné relácie, nakrútil niekoľko dokumentov. V auguste 2012 sa stal moderátorom relácie Vesti nedeli a začal si vytvárať imidž, pod ktorým ho Rusi poznajú dnes.
Keď pred tromi rokmi Putin slávil šesťdesiatku, Kiseľov spustil dvanásťminútovú oslavu prezidenta, ktorú zavŕšil myšlienkou:„Podľa rozsahu činnosti je politik Putin zo svojich predchodcov 20. storočia porovnateľný len so Stalinom. Jeho metódy sú však principiálne iné. Bojaschopnosť armády je obnovená, atómová rovnováha potvrdená, teritoriálna celistvosť uchovaná, plat Rusov vyrástol v rubľoch trinásťkrát, penzie desaťkrát. Rusko je pritom slobodné ako nikdy vo svojej histórii.“
Vrchol svojho umenia predviedol Kiseľov počas vlaňajších revolučných udalostí na Majdane. Web The Economist pripomína, ako na obrazovke ukazoval snímky unavených demonštrantov hrejúcich sa pri ohni a pri tom škodoradostne deklamoval:„Tu vidíte bojové brigády – v očiach majú strach a prázdnotu;tu si pripravujú jedlo – skutočnú delikatesu: kus slaniny opečený na hrdzavom plechu.“
Ruským divákom vysvetľoval, že za masakru nemôžu Janukovyčovi ťažkoodenci, ale vodcovia protestov, ktorí útočia na policajtov a obetujú nevinných študentov. Tvorcu tohto scenára je však podľa neho potrebné hľadať vo Washingtone a v Bruseli. A asociačná dohoda s Ukrajinou, ktorej zamietnutie protesty odštartovalo, je dokonca pomstou Švédska, Poľska a Litvy za porážku ruskými vojskami pri Poltave v roku 1709.
Anexiu Krymu vo svojej relácii privítal slovami, ktoré zaznamenal celý svet. „Rusko je jedinou krajinou na svete, ktorá má kapacitu premeniť Spojené štáty na rádioaktívny popol,“ vyhlásil Kiseľov a jeho slová doplnil obrázok výbuchu atómovej bomby.
Šéf v bahne
Kiseľovovi sa jeho pozoruhodné televízne výstupy vyplatili. Vladimir Putin v decembri 2013 oznámil založenie spravodajskej agentúry Rossija Segodňa, ktorá vznikla na základoch agentúry RIA Novosti a rozhlasovej stanice Hlas Ruska. Do čela nového mediálneho koncernu vymenoval práve Kiseľova.
O pár dní neskôr už nový riaditeľ napochodoval do centrály RIA Novosti a predstavil sa novinárom. Ubezpečil ich, že jeho vystupovanie na televíznych obrazovkách je len karikatúrou a dramatizáciou.
Novinári sa, pochopiteľne, vypytovali, ktorým smerom sa bude nová agentúra uberať. Zaujímalo ich napríklad, či budú môcť aj naďalej robiť rozhovory s nezávislými pozorovateľmi o dianí v Rusku. „Objektivita je mýtus,“ odpovedal im Kiseľov. „Predstavte si, že chlapec objíme svoje dievča a povie mu, že ho má objektívne rád. Myslíte si, že by očakávalo niečo také? Ja si to nemyslím. Rusko potrebuje našu lásku,“ načrtol budúce smerovanie agentúry.
Brusel Kiseľova ako jediného ruského novinára krátko po anexii Krymu zaradil na svoj sankčný zoznam. Tvorcovia únijnej zahraničnej politiky to zdôvodnili tým, že je „ústrednou postavou vládnej propagandy podporujúcej rozmiestnenie ruských jednotiek na Ukrajine“.
Šéf agentúry Rossija Segodňa to považuje za pokrytectvo. Argumentuje, že šírenie propagandy nie je proti medzinárodnému právu a sankcie, naopak, porušujú jeho slobodu prejavu, ktorú pritom medzinárodné právo zaručuje.
Je to jeho obľúbená taktika. Zdôrazňovaním, že propagandu predsa šíria aj vlády európskych krajín a Spojených štátov, zasieva do duší svojich divákov pocit, že objektívny nie je nikto a všetci, ktorí informujú o dianí v Rusku, pracujú za niečí žold.
Presne v duchu toho, pred čím na prelome tisícročí varoval na seminári pre ruských novinárov:„Jedného dňa sa budeme váľať v bahne ako ošípané a zožerieme sa navzájom.“