Sklamaní z výsledku volieb sú tí, ktorí sa mali podľa niektorých predpokladov radovať najviac. Ústavná väčšina ČSSD s komunistami, prípadne aj s prezidentovou stranou, nás nečaká. Voliči nechceli Nečasovu vládnu koalíciu. Neprijali ani Sobotkovu ponuku koalície s komunistami. Čo prijať mohli či mali, je veľká neznáma. V ponuke to strany nemali.
Výsledok volieb je rozpačitý. Voliči podporili strany, ktorých politická prax môže byť v budúcnosti akákoľvek. Ich predvolebný politický koncept sa väčšinou zakladal na morálnych heslách a sľuboch.
Tým, ktorí v budúcnosti budú chcieť zostaviť nejakú vládnu koalíciu, pripravili voliči úlohu, akú ešte nemali. V Snemovni bude sedem strán, väčšinou s veľmi pohyblivým programom. Rokovacie kompromisy, ak ich budú strany schopné, budú mať najmäkšie bariéry za celú našu slobodnú éru.
Také množstvo strán v parlamente nie je náhoda. Vždy to svedčí o kríze, o rozklade a neschopnosti strán dať lákavú a zrozumiteľnú ponuku. Voliči nevyberali ľahkomyseľne, skôr zo zúfalstva. Vedeli, čo nechcú, ale čo by chceli, nebolo v ponuke.
Strany to buď ponúknuť nevedeli, alebo sa jasnej ponuky báli – preto zvolili cestu priamočiarej politickej korupcie voličov hmlistými sľubmi.
Nikto nepostavil pred ľudí strhujúci cieľ, ktorý by pozdvihol politickú aktivitu a aspoň základnú vieru v túto republiku. Voliči reagovali primerane a politickej vrstve sa to teraz vracia v neriešiteľnej úlohe – zostaviť vládu, ktorú sa zostaviť nedá, ale ktorá zostavená byť musí. Nové voľby v blízkom čase sú nemysliteľné. Aj ďalšie zotrvávanie Zemanovej obskúrnej vlády (bez dôvery kohokoľvek) pri moci je nemysliteľné. Volebné fiasko Svedkov Zemanových to len potvrdilo.
Ani tí mladí muži z ČSSD sa nevenovali hľadaniu nejakej prijateľnej a rozumnej ľavicovej alternatívy. Obmedzili sa na boje dvoch krídel, na spletité šarvátky (s pomstychtivým prezidentom na čele) a predovšetkým na hrôzostrašný opis hladnej republiky, plnej dickensovského utrpenia bezmocných. Voliča to nedojalo, problém moderného socializmu je asi inde, ako v strašení ľudí smrťou hladom. ČSSD je príliš uhranutá svojím nebezpečným partnerom, KSČM.
Snaží sa mu podobať v myslení i argumentácii. Tento bojovný negativizmus voličov nezaujal. Nikto nestojí o mäkkú verziu toho, čo komunisti predávajú vo verzii tvrdej. Úpadok ČSSD je primeraný ponuke, ktorú táto ľavicová strana dala. Socialistov aj nesocialistov neúspech ČSSD prekvapil. Je však logický. Staromódne strašenie nezaberá ani vľavo.
Logický je tiež úspech hnutia ANO 2011. Prezentoval ho silný vodca. Využil neprítomnosť skutočných volebných tém a ponúkol to najjednoduchšie: všetci sú darebáci, ja to zlepším. Prezentoval to sebaisto, s ľudovou jasnosťou a istotou. To voliča zaujalo viac než neisté a tápavé prezentácie iných kandidátov moci. Svoje zatiaľ neznáme hnutie tak katapultoval k moci možno aj vládnej.
To Babiš neisto odmieta, ale vyhnúť sa tomu nemôže. Strana s tak veľkým výsledkom nemôže stáť mimo moci, ak nemusí. Z opozičných lavíc žiadne svoje návrhy nikto nepresadí.
O porazenej ODS v tejto chvíli nie je čo povedať, prežila svoju smrť. Sú voliči, ktorí stále veria, že je v ODS nové kryštalizačné jadro. Rozhodne to budúcnosť. Nejaká väčšia politická aktivita ODS nečaká. Bude sa v opozícii musieť zaoberať sama sebou, alebo ju jedného dňa odstrčí zatiaľ malá Strana slobodných občanov.
Volič vie zlú politiku potrestať. Taktiež neprijal červený, ani hnedý extrémizmus. Zato nekonkrétnemu vábeniu rád podlieha. To je riskantné, pretože nikto nevie dopredu, čo také vábenie prinesie v prevádzke. Viac dobrého sa o týchto voľbách napísať nedá. Žiadny problém nerozlúskli. Dali šancu novým a neznámym zoskupeniam a potrestali známe. Budúce mesiace rozhodnú, či to bola len predohra k ešte väčšej kríze, alebo prvý krok ku svitaniu v českej politike.