Od vyslaného redaktora Jána Karáska

Železničná stanica v talianskom meste Ventimiglia - vstupnej bráne do Francúzska. Po chodbách polihujú a debatujú hlúčiky Afričanov. Niektorí majú pod sebou škatule, na ktorých sa modlia. 

Abdulah Siraj má 21 rokov a z Etiópie uteká spolu s manželkou. Ako sám s úsmevom hovorí, uteká z "fucking country". Vo Francúzsku sa chce naučiť jazyk a doštudovať medicínu, s ktorou začal ešte v domovine. 

Neďaleko spí jeho žena, no nechce, aby sme ju budili. Je totiž v piatom mesiaci tehotenstva a hrdý otec vztýči dva prsty na znamenie toho, že to budú dvojičky. 

Čítajte aj:

HN po stopách utečencov: Nocľah na balvanoch či staničnej chodbe. To je život imigrantov

Malo by Slovensko prijať utečencov podľa kvót Bruselu? Hlasujte

Na otázku, prečo sa chce vrátiť domov, keď je to taká "zlá" krajina sa Abdulah opraví. "Not fucking country, fucking government," vysvetľuje nám, že krajina by bola v poriadku, keby mala poriadnu vládu. 

Tak ako ostatní obyvatelia stanice, aj on s rodinou sa v noci snažia dostať do zasnúbenej zeme. Policajti ich však chytajú a ocitajú sa tej istej chodbe železničnej stanice. 

Davy sa snažia koordinovať uniformovaní príslušníci, no je z nich cítiť miernu dávku nervozity. 

O utečencov sa starajú príslušníci talianskeho červeného kríža, ktorí im privážajú jedlo a počas nášho pobytu priniesla armáda aj prenosné sprchy. 

Bežný život vlakovej stanice však stále plynie svojim obvyklým tempom. S jedným rozdielom. Cestujúci si okrem pozerania odchodov vlakov a nákupov cestovných lístkov občas fotia na telefóny novú atrakciu vychyteného talianskeho letoviska. 

Reportáže, rozhovory a mnoho ďalšieho z cesty po stopách utečencov nájdete v pondelok v Hospodárskych novinách.