Štíhle ramená moderných veterných mlynov sa trochu nepatrične týčia nad starými domami po ceste k tureckému mestu Cesme a na ostrom slnku vrhajú dlhé tiene. Obloha je bez mráčika, pekných 15 stupňov pri brehu Egejského mora.

„V takomto počasí sa o cestu do Grécka pokúša viac ľudí, včera v noci vyšlo 17 člnov,“ vysvetľuje Lea Wilmsenová,20-ročná Nemka, ktorá viac ako štyri mesiace pracuje ako dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch po celej Európe. Snaží sa pomáhať. Už tretí týždeň je v Cesme na západe Turecka, len osem kilometrov od gréckeho ostrova Chios, ktorý je cieľom väčšiny utečencov, ktorí dorazia do izmirskej provincie. Aj napriek chladnému počasiu, ráno a večer býva okolo nuly, počet utečencov neklesá. Naopak. Za prvých šesť týždňov tohto roka sa ich počet zdesaťnásobil. Oproti rovnakému obdobiu vlaňajška sa na nebezpečnú cestu cez Egejské more vydalo 76-tisíc ľudí.

Čakajú na pravú chvíľu

„V Cesme je teraz okolo 300 ľudí,“ odhaduje drobná medička, ktorá na semester prerušila štúdium a vydala sa pomáhať utečencom. Kým dorazila až sem, pôsobila v Chorvátsku a v Srbsku. Na piesočnej pláži s azúrovým morom ako z reklamy je však pusto. „Väčšina z nich býva v lacných hoteloch okolo a čaká na pravú chvíľu,“ vysvetľuje mladá Nemka. Sýrčania, ale tiež Afganci, Iránci a Afričania vedia jedno – správny okamih nadíde po zotmení. Vtedy na pláž chodia aj dobrovoľníci ako Lea a jej „šéf“ Ali Guray Yalvacli, ktorý v pobrežnom mestečku založil malú neziskovku Imece. Dobrovoľníci zháňajú jedlo, oblečenie, hlavne sa však snažia odradiť migrantov od cesty na preplnených gumených člnoch.

Priznávajú, že väčšinou márne. A čísla im dávajú za pravdu. Medzinárodná organizácia pre utečencov tento týždeň informovala, že len tento rok – a to je február – sa v oblasti utopilo 409 ľudí. Vlani v tomto čase ich bolo necelých sedemdesiat. Lenže tí, ktorí sa dostanú až do Turecka, chcú pokračovať ďalej na Západ, do Európy, ktorá je z Cesme na dohľad. „Ak sú títo ľudia pripravení zomrieť pri svojej ceste za nádejou, nikto ich nezastaví,“ skonštatoval Aziz Kocaoglu, starosta neďalekého mesta Izmir pri stretnutí s českým ministrom zahraničia Ľubomírom Zaorálkom, ktorý provinciu v utorok navštívil.

Pašerácke gangy

Priniesol aj príspevok vo výške desiatich miliónov českých korún (370-tisíc eur), ktorý pre Turecko vyčlenila česká vláda. Minister uviedol, že prišiel okrem iného zistiť, ako peniaze čo najlepšie využiť. Či ich poskytnúť na humanitárnu pomoc alebo na posilnenie pobrežnej stráže. Preplnené gumené člny, na ktorých v terajších chladnejších mesiacoch býva okolo štyridsať ľudí, na more vypravujú pašeráckej gangy.

„Existuje tu robustná sieť prevádzačov, na ktorej rozbitie by sme mali byť ochotní prispieť ľudskými silami i technickými možnosťami,“ povedal Zaorálek novinárom po stretnutí s tureckými predstaviteľmi. A zdôraznil, že boj proti pašerákom by nemal stroskotať na tom, že siete pašerákov siahajú aj do politických vrstiev. „Je neprijateľné zmieriť sa s tým, že siahajú medzi politikov, to je nezmysel. Je potrebné byť v tomto úplne nekompromisní,“ dodal minister.

V Turecku je teraz viac ako 2,5 milióna sýrskych utečencov, a vzhľadom k terajším bojom v sýrskom Aleppe sa ich počet môže ešte zvýšiť. „Až na 3,5 milióna a neskôr ešte oveľa viac,“ varoval Kocaoglu, ktorého mesto hlási 80-tisíc evidovaných utečencov. Starosta sa však domnieva, že v treťom najväčšom tureckom meste ich žije okolo 120-tisíc. Niektoré odhady sa blížia k dvom stovkám. Nejde pritom len o Sýrčanov, ale aj Afgancov, Iráncov alebo migrantov z afrických krajín. V uliciach historickej časti pri pobreží však vidieť nie sú. Už sa totiž nepohybujú vo väčších skupinách ako pred tromi – štyrmi mesiacmi, keď Izmir zažil doteraz najväčší nápor utečencov.

Nádej na návrat slabne

„Treba pripustiť, že aj krajiny ako Turecko majú obmedzené zdroje, ako sa o týchto ľudí postarať,“ povedal starosta. „Nech ide o jedlo, zdravotnú starostlivosť alebo ubytovanie. Teraz je nemožné, aby sa títo ľudia vrátili do Sýrie, kde panuje občianska vojna. Ich nádeje, že sa vrátia, slabnú,“ opísal. Sýrčania do Turecka utekajú už päť rokov, predtým však podľa starostu vždy hovorili, že „len na čas“.

Teraz už to toľko nehovoria. „Predovšetkým je potrebné zabezpečiť v Sýrii bezpečnú zónu,“ zhrnie Kocaoglu, podľa ktorého sa len niektorí z utečencov chcú usadiť v Turecku. Pre väčšinu z nich je Turecko len prestupnou stanicou na Západ. „Náš záujem je jasne definovaný, a to pomôcť vytvoriť určitý čas lepšie prostredie pre utečencov tu v Turecku, aby krajinu, pokiaľ je to možné, neopúšťali a mali väčšiu šancu vrátiť sa do Sýrie. Stále dúfam, že sa to podarí, aj keď to tak teraz nevyzerá,“ povedal Zaorálek. V krajine by mali vytvoriť podmienky, aby utečenci chceli v Turecku zostať. To znamená umožniť im napríklad vstup na turecký pracovný trh a zaistiť vzdelanie ich deťom. Školy navštevuje asi len tridsať percent sýrskych detí v Turecku. „Je potrebné vytvoriť podmienky, aby tu ľudia chceli zostať, aby tu chceli pracovať a založiť si rodiny,“ vyhlásil minister.

Turci strach nemajú

Napriek tomu starosta, ktorý radnicu vedie od roku 2004, prizná, že ponúkať prácu utečencom môže byť „politicky riskantné“. Aj Turecko bojuje s vysokou nezamestnanosťou, konkrétne čísla z Izmiru ale Kocaoglu neuviedol. Na rozdiel od viacerých európskych štátov vrátane Česka, kde silnie odpor proti prijímaniu utečencov, sa Ankara s týmto problémom u svojich občanov príliš nestretáva.

Strach o svoju bezpečnosť necítia. „Musíme tým ľuďom pomôcť, utekajú pred vojnou, len to nemôžeme zvládnuť sami,“ povie asi 35-ročná Melissa z Izmiru. Podobné slová znejú od väčšiny opýtaných. EÚ a Turecko už v novembri uzavreli dohodu, ktorá má viesť k obmedzeniu nelegálnej migrácie výmenou za príspevok troch miliárd eur a posunu v prístupových rozhovoroch Ankary s európskou dvadsaťosmičkou. Turecko však volá po väčšej finančnej injekcii, a ako tento týždeň ministrovi zopakovalo niekoľko miestnych predstaviteľov, Turci by uvítali predovšetkým uvoľnenie vízovej povinnosti, čo česká vláda podporuje.