"Zabijú vás, a stanete sa mučeníkmi. Keď zabijete vy ich, budú z vás hrdinovia," zakričala odhodlane na svojich neskúsených mužov pred rozhodujúcou bitkou so sovietskymi okupantmi. A potom ich potokmi krvi previedla k prvému víťazstvu. Kaftar alebo Holubica, statočná a neľútostná bojovníčka, zocelená bojom s Rusmi aj islamistickým Talibanom. Afganská žena, ktorá uspela tam, kde mnohí muži zlyhali - a zaplatila za to drahú cenu.

Bol to ďalší zo zdanlivo nekonečnej rady dní smrtiacej vojny, ktorá už skoro dvadsať rokov sála život z krvou napojenej krajiny. V úkryte medzi rozoklanými horskými štítmi vyčkávala malá armáda, ktorú do stretu s Talibanom viedol veliteľ preslávený pod bojovou prezývkou Kaftar (Holub) - obávaný a v bojoch so Sovietmi aj mudžahedínmi zocelený bojovník, ktorého meno v severnom Afganistane už dávno obostrela sláva. Nie tak jeho nositeľa. Mnohí z tých, ktorí si príbehy o neohrozenom vojvodcovia odovzdávali, totiž netušili zásadné: veliteľ Kaftar je v skutočnosti žena, píše portál Lidovky.cz.

Toho dňa na konci 90. rokov zapraskala Kaftar vysielačka. Ohlásil sa v nej nový lokálny veliteľ Talib, ktorý usúdil, že drobná demoralizácia nepriateľa pred bitkou neuškodí. "Som mulla Baki a znásilním tvoju ženu!" Pohrozil domnelému mužovi, ktorý velil jeho protivníkom. Dostalo sa mu nečakanej odpovede. "Môj manžel znásilní tvoju ženu!" Odsekol mu rázny ženský hlas. A pokračoval: "Ak po mne pôjdeš a vnikneš do môjho údolia, ľudia sa ti vysmejú, že bojuješ so ženou. A ak nad tebou zvíťazím, tvoje poníženie bude o to väčšia." Mulla Baki sa vraj vtedy zaprisahal, že kým bude žiť, neskríži s Kaftar zbrane.

Sila strhujúceho príbehu neľútostnej Holubice, ktorý detailne opísal afganský spravodajca stanice Al-Džazíra, tkvie v jeho jedinečnosti. V prostredí afganského vidieka, hlboko zakoreneného v stáročnej patriarchálnej tradícii, sa Kaftar dokázala stať nielen váženou vodkyňou svojej komunity, ale tiež jedinou ženou, ktorá si získala oddanosť stoviek bojovníkov a na bojovom poli v ich čele nespočetnekrát triumfovala. Pomohla jej k tomu nielen jej statočnosť a vytrvalosť, ale tiež to, že so svojimi nepriateľmi nemala zľutovanie. Vrátane vlastnej rodiny.

Vodkyňou už odmalička

Veliteľka Kaftar sa narodila pred 62 rokmi ako Bíbí Ájša Chabíbí v severoafganskej provincii Baghlán. Jej rodina, rovnako ako ďalší obyvatelia dediny, sa živila farmárčením na hnedej pôde tamojšieho údolia, ale otec Bíbí bol okrem toho aj rešpektovaným arbabom čiže kmeňovým vodcom. A pretože malú Bíbí mal zo všetkých svojich desiatich potomkov najradšej, bral ju všade so sebou. Či už rozsudzovali susedské spory alebo radil svojim ľuďom, ako v období sucha zachrániť ohrozenú úrodu, jeho obľúbená dcéra bola vždy po jeho boku, aby počúvala a učila sa. Keď povyrástla, otec ju dokonca dovolil, aby ho čas od času zastúpila.

V dvanástich rokoch rodina Bíbí zasnúbila. Avšak na rozdiel od väčšiny afganských vidieckych dievčat, ktoré puberta vylúči z mužského sveta a uzavrie ich medzi prísne strážené múry izolácie, bol jej osud iný. Rodičia vybrali ženícha, ktorý akceptoval, že si neberie len tak obyčajné dievča, a chcel svojej manželke dopriať slobodu. Bol síce skoro dvakrát starší ako jeho nastávajúca, ale z toho si Bíbí nerobila ťažkú ​​hlavu, rovnako ako z faktu, že sa má vydať tak mladá. "Vydávať sa v tomto veku bolo vtedy normálne. Verilo sa, že je to pre mladých ľudí dobré," spomína o päťdesiat rokov neskôr.

Svojho snúbenca prvýkrát uzrela len letmo, pri príležitosti zásnubnej oslavy. Ako mladík zmizol vo dverách jej rodného domu, stačili si vymeniť jeden jediný pohľad. Až po troch mesiacoch s ním prvýkrát hovorila na tajnej nočnej schôdzke, ktorú podľa tradičného obyčaju zariadila jej matka. Rozhovor trval iba desať minút. Čakanie na samotnú svadbu potom celé tri roky.

Dnes Kaftar tvrdí, že jej rodičia vybrali dobre. Manžel sa skutočne zmieril s tým, že sa z jeho manželky miesto ženy v domácnosti stáva kmeňová náčelníčka, a vo vojnách, ktoré mali prísť, sa staral doma o deti, zatiaľ čo jeho manželka bojovala.

Som rovnako dobrá ako muž

Po svadbe Bíbí pokračovala vo svojej - pochopiteľne neoficiálnej - výučbe. Stále častejšie sedlala kone a v mene svojho otca sa vydávala do susedných dedín, kde ho zastupovala. Rada pomáhala riešiť manželské boje a mnohé rodiny tiež prinútila k tomu, aby svojim dcéram dovolili vydať sa za muža, ktorého si samy vyberú. Znížila tiež objem nutného vena, čím množstvu zasnúbených párov skrátila dlhú cestu k svadobnému obradu.

A jej sebavedomie rástlo. Rodinný priateľ spomína, ako sotva dvadsaťročná prekračovala potok a vyhrnula si pritom oblečenie. Na opačnom brehu sedel muž, ktorý si pri tom pohľade neodpustil hlasné lascívne poznámky. Akonáhle Bíbí potok prebrodil, na zaskočeného chlipníka sa vrhla, zvalila ho na zem a riadne zbila, načo vyhlásila: "Chcel si ma položiť na zem. A namiesto toho na nej teraz ležíš ty."

Po rokoch, keď Bíbí sedela pri smrteľnom lôžku svojho otca, jej umierajúci kmeňový náčelník povedal: "Prial by som si, aby aspoň jeden z mojich synov bol tak šikovný, statočný a pracovitý ako ty." "Cítim sa ako tvoj syn, nie dcéra," odvetila. "A môžem robiť rovnakú prácu, ako by som ním skutočne bola."

Len ťažko si vtedy mohla priať, aby svoje schopnosti spečatila krvou. Lenže vojna jej nedala na výber.

Bitka ako súdny deň

Na sklonku roku 1979 vtrhli do Afganistanu vojská Sovietskeho zväzu, aby podporili prosovietsku vládu, ktorá čelila stále silnejšej opozícii. Kábul bol od Baghlanu na míle ďaleko, rovnako ako politický kontext invázie. Ale zvesti o tom, že do krajiny vstúpili cudzí vojaci a o vraždí nevinných Afgancov, boli všadeprítomné. Netrvalo dlho a z fámy sa stala skutočnosť. Sovietske sily postúpili na dohľad od Kaftarinej dediny.

Qomandan Kaftar: We will continue fighting with #Taliban. pic.twitter.com/XSPXLaPINl

— MarYam MeHtar (@MaryamMehtar) November 2, 2015

Jej obyvatelia sa začali pripravovať na obranu. Z kamenia vystavali valy a strážne pozície, striedali sa na hliadkach a tí, ktorí vlastnili strelnú zbraň, ju pripravili na boj. Tí, ktorí ju nemali, sa chopili mečov, alebo aspoň lopát alebo motýk. Po dvoch dňoch pretrhol krehké ranné ticho zvuk streľby. Sovieti zaútočili. Kmeňová náčelníčka si na chrbát zavesila nabitú pušku a rozbehla sa v ústrety dňu, ktorý z Bíbí stvoril Kaftar.

Väčšina dedinčanov strávila celý život farmárčením a do zocelených bojovníkov mala ďaleko. Kaftar síce vedela, ako zaobchádzať so zbraňou, ale v streľbe nijako nevynikala. Napriek tomu vedela, že jej ľudia k nej upínajú svoje nádeje. A tak urobila jediné, čo vo svojich očiach urobiť mohla. Zavelila k útoku. "Zabijú vás, a stanete sa mučeníkmi. Keď zabijete vy ich, budú z vás hrdinovia!" Zakričala.

Krvavá bitka zúrila do súmraku. Sovieti boli vyzbrojení útočnými puškami a samopalmi, ale dedinskí bojovníci ich svojim počtom vysoko prevyšovali a nakoniec sa im podarilo zahnať okupantov späť na ich základňu, kde sovietske tanky donútili Afgancov k ústupu. Kaftar a jej muži prvýkrát zvíťazili, ale cena, ktorú zaplatili, bola bolestná. "Podobalo sa to súdnemu dňu," spomína Kaftar. "Prvýkrát v živote som videla toľko mŕtvych tiel. Všetci z okolia prišli, aby sa o ne postarali. Bol to strašný pohľad." A tiež pohľad, na ktorý si museli miestni zvyknúť. Čoskoro sa zmenil v jeden z mnohých.

S dcérou v sedle do boja

Neľútostná vojna sa Sovietmi trvala takmer desať rokov. Kaftarin kmeň počas tej doby vybudoval sieť bunkrov a postavil vyzbrojenú armádu niekoľko stoviek mužov, ktorí sa pod vedením svojej veliteľky spojili s Ahmadom Šáhom Masudom, slávnym vojvodcom prezývaným Lev z Pandžšíru. Kaftar sa vycvičila v streleckom umení a svoju kobylu Majdan naučila zotrvať v pokoji, zatiaľ čo jej jazdkyňa nad hlavou páli zo samopalu. "Keď ste ju z diaľky videli cválať na koni, nikdy by ste nepovedali, že sledujete ženu," opísal jeden z jej spolubojovníkov.

Nakoniec si Kaftar verila natoľko, že do boja s Rusmi vozila svoju najmladšiu dcéru, ktorá doma bez matky nariekala. Za nocí, keď svojich mužov viedla do útoku na pozície Sovietov, osedlala Majdan, naložila na kobylu potrebné vybavenie vrátane svojho obľúbeného kalašnikova a s dcérkou v náručí sa vyhupla do sedla. Jazda batoľa väčšinou uspala, takže si ani nevšimlo, keď ho matka po ceste odložila v dome známych, prípadne zanechala v bezpečnej vzdialenosti od boja v starostlivosti niektorého zo svojich vojakov.

Inokedy dcérka poslúžila ako príhodná kamufláž. Raz musela Kaftar na ceste domov prejsť sovietskym kontrolným stanovišťom. Posádka začala podozrivú ženu prehľadávať, keď tu dieťa zaplakalo - a ruský vojak sa usmial, uistil "nevinnú matku", že sa nemá čoho báť, batoľa nežne pohladil po chrbte a nechal Holubicu ísť.

Vojna nepozná súcit

Ľudskosť, ktorú dotyčný Rus prejavil, však bojovníčku neobmäkčil. Keď sa jej spravodajca Al-Džazíri počas ich minuloročného stretnutia v Kábule spýtal, či pre ňu potom nebolo ťažšie sovietskych vojakov zabíjať, zarazila sa, načo sa pousmiala. "Zvláštna otázka - navzájom sa zabíjať a potom cítiť k nepriateľom niečo dobré. Keď tie boje a útoky začali, nič také vás nezaujímalo. Keď vám zabijú rodinu, zabudnete na všetko, ženie vás jedine pomsta. Traja z mojich synovcov zomreli na môj rozkaz, pretože boli Talibanci a ja som proti Talibanu bojovala. Akonáhle príde k slovu vojna, prinesie nenávisť."

Vo februári 1989 sa sovietske vojská, vyčerpané desaťročím okupácie neskrotnej krajiny, stiahli a rodný kraj Kaftar sa pustil do osláv vytúženého mieru. Lenže namiesto neho nahradil vojnu so Sovietmi nemenej krvavý občiansky konflikt medzi povstaleckými skupinami, ktoré po strate spoločného nepriateľa obrátili zbrane proti sebe navzájom. Ako najsilnejšie sa ukázalo fundamentalistické hnutie Taliban, ktoré v roku 1996 ovládlo Kábul a nakoniec aj väčšinu Afganistanu - až na niekoľko oblastí, ktoré zostali mimo jeho kontroly, a stali sa tak novou frontou. Bola medzi nimi aj Kaftarina časť Baghlan - a tak si Holubica, vtedy už štyridsiatnička, ponechala svoj kalašnikov v ruke.

"Čoskoro nám došlo, že (Taliban a Sovieti) sú jeden za osemnásť a druhý za dvadsať bez dvoch. Všetko sa to opakovalo: rovnaké boje, rovnaké zabíjanie a krviprelievanie. Obed sme nikdy nedojedli do konca, vždy ho narušila streľba. Ráno ste si dvakrát srkli čaju, a už sa rozpútali boje," opisuje. V tom čase už bola preslávenou a obávanou bojovníčkou a jedným z vôbec najbojovnejších ozbrojených odporcov Talibanu v regióne.

Slzy vyschli

V posledných rokoch vojny s Talibanom Kaftar čoraz častejšie vyhrážali smrťou, a tak prestala spať vo svojom vlastnom dome. Dlhé roky brutálneho konfliktu si vybrali daň na jej psychike a otupili jej emócie. Od začiatku vojny vraj plakala len raz, spomína: keď vnuci zle uviazali jej obľúbenú kobylu a kôň skĺzol zo zrázu a obesil sa. Neoplakala dokonca ani smrť svojich dvoch synov.

Rok 2001 priniesol novú nádej na mier: americká invázia po 11. septembri Taliban zamestnala a sústredila jeho pozornosť na juhovýchod Afganistanu. O päť rokov neskôr sa situácia javila dokonca natoľko stabilizovaná, že Holubica a väčšina jej bojovníkov súhlasili, že v rámci programu OSN zloží zbrane. Lenže potom Taliban chytil druhý dych, snahy o stabilizáciu krajiny stroskotali a všetky nádeje sa obrátili v prach.

Píše sa rok 2015 a Afganistan krváca ďalej. Namiesto toho, aby sa jeho rany zacelili, sa otvárajú stále nové a nové. Zo zbedačenej krajiny, ktorú ďalej zmieta Kaftarina "nenávisť" a s ktorou si svet podľa všetkého nevie rady, utekajú tisíce zúfalých ľudí, ktorí sa snažia zachrániť si život, kde sa dá - okrem iného aj v Európe.

A Holubica si ustiela na zemi izby v kábulskom hoteli, na tenkom koberci, s pripravenou zbraňou a hlavou plnou myšlienok na to, čo bolo a čo mohlo byť. "Bývala som na svoje dielo hrdá. Ale od tej doby, čo sa mi vyhrážajú a trpím ako ja, tak moja rodina, začínam mať pocit, že som nikdy nemala byť vojvodcom. Prajem si, aby som sa vtedy stala obyčajnou ženou v domácnosti. Aby ma nikto nepoznal, nikto za mnou nechodil, nikto na mňa nehovoril. Namiesto toho celé noci prebdiem, stále v strehu, stále s pištoľou. Neustále pripravená brániť samu seba."