Nad čiernomorským Krymom sa dnes zmráka. Napätie vyvolávajú trenice medzi Ruskom a Ukrajinou o budúcnosť strategického polostrova. A pritom bol Krym darom, ktorý mal spečatiť dobré vzťahy oboch národov. Moskva ním Kyjev v roku 1954 odmenila za vernosť – za tristo rokov faktickej podriadenosti. Konkrétne išlo o výročie pripojenia Ukrajiny k Rusku, ku ktorému došlo v sedemnástom storočí. Kyjev vtedy povstal proti nadvláde Poľska. Vedel však, že sa sám neubráni, a tak prijal ponuku cárskeho Ruska. Hoci Ukrajinci získali čiastočnú autonómiu, bol to vzťah poddanosti. Na storočia. A dnes ho chce Rusko predĺžiť.
Domov Krymských Tatárov
Hoci o Kryme sa dnes hovorí výlučne v spojitosti s Moskvou a Kyjevom, historicky mala o polostrov záujem prakticky celá Európa. Dôvodom bola jeho strategická poloha. Celé storočia bol totiž považovaný za kľúč k ovládnutiu čiernomorskej oblasti a viedla tadiaľ aj slávna Hodvábna cesta. Tá bola centrom vtedajšieho obchodu v Eurázii, keďže spájala Východ so Západom. V oblasti sa vystriedali takmer všetky silné štátne útvary svojej doby. Krym osídľovali starovekí Gréci, neskôr tu boli aj Rimania, osady tu zakladali janovskí obchodníci. Tých neskôr vyhnali Tatári, ktorí tu založili vlastný štátny celok – Krymský chanát.
Moslimská ríša sa však postupne dostala do náboženského konfliktu s pravoslávnym Ruskom. Keď v roku 1783 oblasť obsadila ruská cárovná Katarína Veľká, moslimskí Tatári z Krymu húfne emigrovali a polostrov sa vyľudnil. Presne to hralo do kariet ruskej cárovnej, ktorá mala záujem Krym osídliť vlastným obyvateľstvom. Postupne sem prichádzali ruskí nevoľníci a poľnohospodári, ale aj vojaci vo výslužbe. Do tohto obdobia sa datujú aj počiatky prítomnosti ruských ozbrojených síl, keďže Rusi tu vybudovali vojensko-námornú infraštruktúru v prístave Sevastopoľ.
Krymská vojna mocností
Ten zohral dôležitú úlohu aj v krymskej vojne v polovici 19. storočia. V nej síce formálne stála proti Rusom padajúca Osmanská ríša, tú však podporili aj ďalšie európske mocnosti, napríklad Francúzsko a Veľká Británia. Tie sa báli zväčšujúceho sa vplyvu Moskvy na územiach, ktoré strácali Osmani. Hoci spojenci vojnu vyhrali a cárske Rusko muselo opustiť všetky základne na pobreží Čierneho mora, Krym si spojenci celkom nepodrobili. Rusi tu začali budovať letné sídla pre bohatých priemyselníkov a zámožnú šľachtu. Tá tu začala investovať do pôdy. Rozrastali sa vinohrady a tabakové plantáže. Svoje postavenie na Kryme Rusi upevnili po občianskej vojne na konci prvej svetovej vojny. Polostrov bol totiž centrom kontrarevolúcie a po vojne tu vznikla Krymská autonómna sovietska socialistická republika ako súčasť Ruskej federácie.
Dar Ukrajine
Tá pretrvala do druhej svetovej vojny, keď Nemcom odolával iba Sevastopoľ. Na jej konci, v roku 1944, Stalin deportoval 200-tisíc Krymských Tatárov a 70-tisíc Grékov do Strednej Ázie pod zámienkou, že kolaborovali s Hitlerom. Oficiálne tiež zrušil Tatárov ako národ. Tatári, ktorí tu kedysi mali svoj chanát, sa tak stali ešte výraznejšou menšinou a Krym sa stal súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Z nej ho vymanil až Nikita Chruščov, ktorý ho v roku 1954 pričlenil k Ukrajine ako dar k 300. výročiu pripojenia Ukrajiny k Rusku.
Po rozpade Sovietskeho zväzu bol Krymský polostrov pre väčšinovo ruské obyvateľstvo znovu na polceste k Moskve. Ukrajina si ho udržala po referende, na základe ktorého vznikla Autonómna republika Krym, ktorá sa stala súčasťou slobodnej Ukrajiny, aj keď si zachovala časť suverenity. Krymskí Tatári sa začali postupne vracať do vlasti. Rusi si však zachovali nájom na prístav Sevastopoľ pre svoju vojenskú flotilu.