„Päť dní pred osudnou nocou,6. júla, som pochovala svojho mladšieho syna. Zabil ho granát hodený srbskými vojakmi, ktorí sa blížili k Srebrenici,“ spomína na najhoršie chvíle svojho života Bosnianka Saliha Osmanovičová.

Keď telo chlapca ukladali do zeme, myslela si, že život už nemôže byť horší. „Ani nie o týždeň nato som zistila, že som sa mýlila. Zvyšok mojej rodiny, manžela a druhého syna, zajali. Spolu s ostatnými ženami som čakala v utečeneckom tábore na ich návrat. Už nikdy som ich nevidela,“ spomína na 11. júl 1995.

Saliha je jednou z tisícok žien, ktoré prišli o manželov, synov či bratov pri najhoršej masakre v Európe od čias druhej svetovej vojny. Od tragédie v bosnianskej Srebrenici uplynie zajtra už 20 rokov.

Krik, plač a streľba

Saliha Osmanovičová prišla do Srebrenice už v roku 1993 po tom, ako jej rodnú dedinu zničili a vypálili bosnianski Srbi. S rodinou hľadali útočisko v meste, ktoré OSN len krátko predtým vyhlásila za bezpečnú zónu.

Žili len z nádeje, že prežijú. Nemali nič. Pre obliehanie Srbmi prišla celá oblasť okolo Srebrenice o zásoby jedla. Ľudia hladovali a žili v mimoriadne tvrdých podmienkach. „Boli sme v dome so 60 ľuďmi, bez elektriny, vody, s jedinou toaletou,“ spomína.

Pod ochranou stoviek členov mierových jednotiek OSN nikto nečakal, čo príde. V noci 11. júla do mesta s desiatkami tisíc utečencov, prevažne moslimov, vstúpili vojská pod vedením srbského generála Ratka Mladiča. „Bolo počuť len kr...