Rozmach používania internetu a najmä sociálnych sietí viedol k novým výzvam, ako podchytiť a predchádzať nenávistným prejavom v online svete. V závislosti od povahy danej platformy vedia sociálne médiá pomôcť čeliť nenávisti. Ale vedia tiež spraviť presný naopak – teda umožniť, aby sa šírila ešte viac. Medzinárodné právo propagovanie nenávistných prejavov zakazuje. Avšak spôsoby, akými na hrozbu reagujú vlády, sa veľmi líšia. A v niektorých prípadoch môžu aj samotné vlády aktívne prispievať k bujneniu nenávisti v online svete.
V Egypte pretrvávajú nenávistné prejavy z rôznych štrukturálnych dôvodov. Patrí sem neschopnosť štátu prostredníctvom svojich súdnych a verejných vzdelávacích inštitúcií robiť mediátora medzi rôznymi etnickými a náboženskými skupinami. Nehovoriac o tom, že krajina zlyháva v inštitucionalizovaní práv menšín. Aj to udržiava spoločnosť v trvalom konflikte. V Egypte nielenže chýbajú právne predpisy, ktoré by definovali nenávistné prejavy, zákonom nie sú ani zakázané. Egyptské zákony sú tak akousi šedou zónou bez potrebných opatrení či prevencie nenávistných prejavov.
To spôsobilo, že vzťahy medzi komunitami sú citlivé na zasahovanie. Je to evidentné pri sledovaní bežných médií, ktoré v závislosti od politického kontextu v rôznom čase komunikujú rôzne správy, vrátane nenávistných prejavov. Príkladom je online spravodajský web a noviny Youm al-Sabi, ktoré v novembri 2019 publikovali príspevok šéfredaktora s názvom „Moslimské bratstvo, Židia a šíiti: Trojica zla vo svete“. Ešte predtým, ako sa príspevok stihol rozšíriť, noviny ho stiahli z webu. Na sociálnych sieťach je však situácia zložitejšia, pretože vlákna nenávistných prejavov môžu zostať nepovšimnuté, a to aj napriek škodám, ktoré spôsobujú.
Útoky proti koptom
Kom al-Raheb je dedina v Samalute v Minyi, kde býva zhruba 2,5 tisíc koptských kresťanov. Roky nedokázali získať formálne povolenie na výstavbu svojho kostola. Jedným z dôvodov bol práve odpor niektorých moslimov v dedine. Kostol by bol v rozpore s ich náboženským presvedčením. Keďže v okolí nebol žiadny iný kostol, kopti sa nakoniec rozhodli použiť modlitebný dom. 10. decembra 2018 sa v budove konala prvá omša, ktorá sa skončila tak, že bezpečnostné zložky požadovali jej okamžité zatvorenie. Argumentovali, že v budove, ktorá nie je registrovaná ako kostol, je nezákonné modliť sa. A to aj napriek tomu, že zákon 80/2016 o stavbe kostolov, ktorý bol prijatý dva roky predtým, nepovažuje vedenie omše v modlitebnom dome za nezákonné a zakazuje zavrieť miesta, v ktorom sa konajú náboženské rituály.
Nasledujúci deň sa teda koptskí kresťania postavili pred budovu a protestovali proti jej zatvoreniu. Bránili tomu, aby miestny úrad odstránil z domu elektromery a vodomery. To by spôsobilo, že budova sa naozaj nebude dať obývať.
Po protestoch nasledovali násilné útoky niektorých moslimských obyvateľov na koptské domy v dedine. Niektorých z účastníkov podnecovali na Facebooku, aby sa zapojili do útokov. A to pomocou rôznych príbehov, ktoré sa snažili ešte viac zväčšiť napätie medzi komunitami.
Najprv aktívne využívali náboženstvo na mobilizáciu ďalších moslimov – na zdôvodnenie svojich tvrdení použili verše z Koránu. Tiež sa vykresľovali ako predstavitelia čistej viery, ktorá podľa nich zakazuje akékoľvek chrámy alebo kostoly pre nemoslimov. Naopak, ďalších moslimov, ktorí sa domnievali, že ich kresťanskí susedia majú právo vybudovať si vlastné bohoslužby, nazývali „zradcami“ a obviňovali ich z toho, že sú podplatení. Páchatelia na Facebooku tiež tvrdili, že kopti priniesli do dediny „spory“ tým, že chceli postaviť kostol, a nazvali ich „psami“, ktorí zaplatia „vysokú cenu“.
Niet pochýb, že ide o „podnecovanie k diskriminácii, nevraživosti alebo násiliu“, ktoré je výslovne zakázané Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a priamo prispieva k spomínaným útokom. Chýbajú však účinné právne predpisy, a tak môžu podobné prípady zostať poľahky nepotrestané. Zatiaľ čo Egypt v roku 2019 menil svoju ústavu a dopĺňal do nej tresty za podnecovanie nenávisti, žiadny právny predpis netrestá samotné nenávistné prejavy.
Zákaz modliť sa trvá, aby nevznikali nepokoje
Článok 98f Trestného zákonníka, všeobecne známy ako zákon o rúhaní, trestá reč, ktorá predstavuje „pohŕdanie jedným z náboženstiev“. Aj keď sa tento zákon často zameriava na slobodu prejavu a na akúkoľvek kritiku oficiálneho výkladu islamu, nechráni občanov s iným vierovyznaním. Ale napríklad ani agnostikov či ateistov, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu. Aj keď sa na boj proti trestným činom páchaným online prijalo niekoľko zákonov, vrátane zákona o IT, ktorý vstúpil do platnosti v auguste 2018, len pár mesiacov pred útokmi v Samalute, sa žiaden z týchto zákonov neuplatnil.
Policajti po útokoch zatkli jednotlivcov z oboch strán a potom ustanovili „zmierovacie zasadnutie“ – mimosúdne konanie, ktoré sa bežne používa pri lokálnom násilí. Zvyčajne sprostredkováva neformálne riešenie medzi skupinami, bez toho, aby rozlišoval medzi páchateľmi násilia (obvykle patriaci k väčšine) a obeťami (zväčša ide o príslušníkov menšín).
Na schôdzi sa rozhodlo, že otázku kostola ponechajú na štátne orgány. Napriek tomu, že za posledné tri desaťročia neumožnili kostol postaviť, a že do prípadu by už nemala zasahovať žiadna strana. Rozhodnutie de facto teda spočívalo v tom, že koptom bude naďalej odopreté miesto na modlenie – zo strachu, že vyprovokujú niektorých svojich moslimských susedov. Uprednostnila sa skôr existujúca rovnováha síl v dedine než práva menšín.
Na to, čo je online, má v skutočnosti vplyv to, čo je offline. A tieto dva svety sa navzájom ovplyvňujú. Ako ukazuje prípad Kom al-Raheba, sociálne médiá (ak nepodliehajú kontrole) môžu byť katalyzátorom nenávistných prejavov a násilných útokov. Z toho vyplýva potreba účinnejšieho monitorovania a nahlasovania nenávistných prejavov online. Zároveň však okrem internetu nedochádza k širšiemu zlyhaniu pri zabezpečovaní práv pre všetkých, vrátane práv náboženských menšín na vyznávanie náboženstva.
Miestne orgány opakovane uprednostňujú rozhodnutia, ktoré zachovávajú súčasný stav a často zachovávajú diskrimináciu menšín. V niektorých častiach krajiny tiež existuje spoločenské prijatie negatívnych prejavov proti nemoslimom, pričom egyptské vzdelávacie inštitúcie to adekvátne nespochybňujú. To sa následne odráža v absencii zmysluplných inštitucionálnych mechanizmov na identifikáciu a potrestanie nenávistných prejavov voči menšinám.
Aj keď je možné podniknúť veľa dôležitých krokov na potlačenie šírenia nenávistných prejavov na sociálnych sieťach, vrátane systematického monitorovania, je potrebné uskutočniť aj širšiu transformáciu egyptskej politiky a spoločnosti všeobecne. Vďaka jasnej právnej ochrane všetkých náboženstiev a konkrétnemu záväzku k právam menšín, ako aj spravodlivému systému riadenia, ktorý rešpektuje ľudské práva, by boli nenávistné prejavy na egyptských sociálnych médiách pravdepodobne oveľa menej rozšírené, ako je tomu dnes.
Dovtedy bude online situácia naďalej replikovať rovnaké prostredie nepriateľstva a diskriminácie menšín, s ktorými sa minority stretávajú v každodennom živote.