„Prídu. Môžeme si ale vybrať, ako ľudsky zvládneme ich príchod,“ v minulosti povedal generálny tajomník OSN António Guterres o migrácii. A príkladom toho, ako sa dá migrácia ľudsky zvládnuť, je Brazília.
Tamojšia vláda sa rozhodla uľahčiť utečencom integráciu na pracovný trh, do školstva a do spoločnosti ako takej. Akým spôsobom? Školenia a kurzy s profesormi na vysokých školách pomáhajú utečencom uspieť nielen na univerzitách, ale najmä v zamestnaní. Brazília chce, aby boli ako oni. Aby sa cítili ako Brazílčania, a nie ako diskriminované marginalizované skupiny naprieč štátom. „Účasť utečencov v tvorbe verejných politík je najefektívnejší spôsob, ako dosiahnuť reálny pokrok v ich integrácii,“ tvrdí brazílska vláda.
Nejde o zopár životov. Štát čelí jednej z najväčších migrácií na svete. Podľa Agentúry OSN pre utečencov len v roku 2019 prišlo do Brazílie približne 364-tisíc utečencov z Venezuely, čo je o 75 percent viac ako rok predtým. Zo susednej Venezuely utekajú pred hladom milióny ľudí a po Sýrii ide o druhú najväčšiu migračnú krízu na svete.
Ako zvládať migráciu, ukazuje São Paulo, najväčšie mesto na americkom kontinente. Pred pár týždňami predstavilo nový Mestský politický plán pre roky 2021-2024. Jedným z jeho bodov je inovovať spomínané kurzy pre migrantov. V pláne sa zameriavajú aj na bezproblémový prístup v spoločenskom živote, ochranu práv utečencov, boj proti xenofóbii a diskriminácii, zvyšovanie dôstojných pracovných príležitostí a ich príjmov, ale aj bezbariérový zdravotný prístup, prístup k športu, vzdelávaniu, kurzom portugalčiny.
Diverzitu obyvateľstva treba hájiť a ochraňovať, nie ísť proti nej. Mesto São Paulo začalo s danou myšlienkou už na konferencii v roku 2013, keď o pár rokov neskôr vytvorilo Mestskú radu imigrácie (Concelho municipal da imigração – CMI). Tvoria ju migranti a utečenci rôznych národností.
O nich s nimi
Zriadenie tejto rady pomáha migrantom zúčastňovať sa na určitých politických rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú ich život. V Brazílii sa tak snažia dať hlas tým, ktorých sa to dotýka. Diskutujú o nich – no nie bez nich, ale s nimi. Brazílska vláda tvrdí, že nik nedokáže poznať žiadosti a túžby iných osôb. Vedomý si ich je len ten, ktorého sa dané žiadosti priamo dotýkajú.
Brazílčanka Emile Ribeiro je zamestnankyňou mimovládnej organizácie Instituto Adus v São Paule. Cieľom organizácie je pomôcť utečencom 65 národností začleniť sa do spoločnosti. „Zahrnutie migrantov a utečencov do verejnej politiky je nevyhnutné. Neustále sa v rámci celého sveta niečo deje s ekonomickými a politickými vzťahmi. Práve na tieto dôsledky ľudia doplácajú,“ povedala pre HN Globálne Ribeiro.
Ribeiro dodáva, že Sāo Paulo je plné migrantov a utečencov a ona sama k nim patrí. „Brazília je veľmi rôznorodá. Rôzne jazyky, ľudia, každý tu vyzerá inak a zároveň sme podobní všetkým na svete, sme mix všetkého. No všetko je to o empatii – k ľuďom, ktorí stratia prácu, domov a ujdú, no stále potrebujú nakŕmiť deti a postarať sa o rodinu. Avšak, ak nevidia žiadnu pomoc alebo asistenciu, vtedy prichádza na rad násilie. Chybou vlády je vidieť ich na uliciach a nemať kde prespať. V São Paule je miesto pre každého, s výnimkou intolerancie,“ dodala.
Ľudské práva na papieri i v praxi
Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov priniesol viacero svedectiev ľudí, ktorí, hoci prišli ako utečenci, dokázali sa vďaka miestnym presadiť, aby zachránili svoje rodiny. Jednou z nich je Yilmary, 37-ročná Venezuelčanka, ktorá si spolu s manželom založila bufet, Tentaciones da Venezuela, s tradičnými jedlami z ich domoviny. Pomohol im fakt, že domáci neodsúdili, z akého štátu prišli, ale považovali ich za svojich.
Brazília sa snaží o to, aby migranti mali rovnaký prístup ku všetkým ľudským právam. No nie byť si rovní len na papieri, ale aj v živote. Môžeme povedať, že jej k tomu dopomohla v určitej oblasti história, no tiež bezprostredná mentalita jej obyvateľov. Brazílčania vedia, aké je to žiť v jednom štáte, no korene mať v inom. Ide o národ imigrantov a utečencov. Jej populáciu, ako aj obyvateľstvo celého amerického kontinentu, tvoria potomkovia prisťahovalcov. Teda potomkovia Rusov, Španielov, Portugalcov, Japoncov, Sýrčanov, Talianov, Francúzov. Pôvodných obyvateľov, Indiánov, je tam dnes už relatívne málo.
No nič na svete nie je len biele alebo čierne. Hoci prístup k utečencom je založený na väčšej empatii a porozumení ako v Európe, i v tejto krajine dominujú rasové predsudky medzi samotnými Brazílčanmi. „Tie sú evidentné a často neprehliadnuteľné, najmä medzi bohatou ´bielou´ elitou na jednej strane a chudobnejšou ´černošskou´ väčšinou na strane druhej. V spoločnosti je skrytý, no stále živý rasizmus,” povedal Pavol, bývalý študent medzinárodných vzťahov v São Paule na univerzite PUC-SP Pontifícia Universidad Católica a v súčasnosti zamestnanec Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí.
Rasizmus sa podľa neho prejavuje najmä v zamestnaní (v pozícii a vo výške platu) či predsudkoch policajtov. „Občas sa vyskytujú aj násilné protesty, ktoré otrasú krajinou, podobne ako Black Lives Matter v USA. Najviac rezonovali vražda černošky Mariellle Franco z roku 2018 a João Freitasa z novembra 2020,“ dodal Pavol. Pokiaľ ide o migráciu, tvrdí, že voči nemu ako dočasnému študijnému migrantovi nemali obyvatelia žiadne predsudky a veľmi rýchlo ho integrovali do kolektívu.
„Najšľachetnejšie národy definuje to, ako zaobchádzajú s ich najslabším obyvateľstvom,“ povedal mexicko-americký novinár Jorge Ramos. A Brazília môže ísť príkladom.
Autorka je študentkou kurzu Globálna rozvojová žurnalistika na Katedre žurnalistiky FiF UK.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
