Prieskum bol vedený pomocou rozhovorov i online dotazníkov s viac ako ôsmimi stovkami súčasných i bývalých športovcov z najrôznejších disciplín.
Viac ako polovica opýtaných z radov profesionálnych i neprofesionálnych športovcov odpovedala, že má priamu skúsenosť s fyzickým týraním či násilím. Z toho 175 ľudí mladších ako 24 rokov priznalo, že podobnú skúsenosť zažili nedávno či stále prebieha.
"Športovanie by malo byť pre deti radosť a príležitosť k rozvoju fyzických i mentálnych schopností," uvádza sa v správe HRW, ktorá vyšla v čase, keď malo Japonsko hostiť letné olympijské hry.
"V Japonsku je však násilie a týranie jedna z najčastejších skúseností, ktoré si deti odnesú. Šport je potom príčina bolesti, strachu a úzkosti."
Bitie ako súčasť tréningu
Bývalý profesionálny hráč basketbalu výskumníkom povedal, že bitie bolo súčasťou každého tréningu na strednej škole.
"Tréner ma ťahal za vlasy a kopal ma. Mal som na tvári veľa modrín a často mi tiekla krv," zveril sa. Zauchá a rany zažila aj väčšina jeho spoluhráčov. "Často sme o tom vtipkovali. ,Teba ešte tréner nezbil? Kedy ideš na rad? ' "
Dvadsaťtriročný hráč baseballu zase vypovedal, že ho tréner na strednej škole pred spoluhráčmi udrel toľkokrát, že to ani nevie spočítať. "Tréner si nás zavolal všetkých. Potom ma začal biť. Začal som krvácať z nosa, ale on neprestal."
Užívanie násilia pri športových disciplínach má v Japonsku dlhú tradíciu. Sami Japonci často na fyzické tresty nazerá ako na nutnú súčasť tréningu, ktorá ich má zoceliť a pomôcť im vybudovať si disciplínu.
"Ďalší z dôvodov, prečo je tak ťažké s násilím pri športe niečo robiť, je, že sa atléti boja niekomu zveriť. Národné tímy tiež často vedú bývalí športovci, ktorí sa boja vysloviť proti zavedeným trénerom s mnohoročnou reputáciou," opísal športový právnik Takuya Yamazaki z Výkonného výboru asociácie svetových hráčov.
Situáciu chceli zmeniť
Japonsko sa pritom o zlepšenie podmienok už v minulosti snažilo. Reformy usilujúce o odstránenie násilia sa objavili v roku 2013 a 2019, zlyhali však kvôli nejasnosti a neukotvenosti v zákone.
Japonské športové organizácie už v reakcii na správu HRW odpovedali, že sa podnetmi bude podrobnejšie zaoberať: "Násilie pri športe je neprípustné. Vytvoríme manuály pre školy, tréningové kurikulá aj programy pre vzdelávanie trénerov."
V roku 2018 japonská polícia zverejnila dáta, z ktorých vyplýva, že sa podozrenie na týranie a násilie na deťoch objavilo v 80-tisícoch prípadoch.
Japonsko v znepokojujúcich štatistikách nie je samo. V júni sa v Južnej Kórei zabila triatlonistka Čoi Suk-hyeonová, ktorá mala 22 rokov. Až po jej smrti sa ďalší atlétky odvážili prehovoriť o "fyzickom i psychickom týraní" vnútri tímu. Tréner a kapitán potom dostali doživotný zákaz činnosti.