Európska pohraničná a pobrežná stráž Frontex rozostrela svoje kontrolné mechanizmy až k rovníku - do všetkých afrických krajín, od Severnej Afriky až po Ugandu, hovorí v rozhovore pre HN Globálne investigatívna novinárka Simone Schlindwein, ktorá je regionálnou korešpondentkou afrických Veľkých jazier pre nemecké noviny TAZ (Tageszeitung). Prináša správy z Ugandy, Rwandy, Konžskej demokratickej republiky, Burundi, Stredoafrickej republiky a Južného Sudánu. Je spoluautorkou knihy Dictators as Gatekeepers: Outsourcing EU border controls to Africa a dokumentárneho filmu pod rovnakým názvom.
Napísali ste knihu o externalizácii hraníc Európskej únie do Afriky. Môžete mi povedať viac o svojej práci?
Od roku 2008 pracujem pre nemecké noviny TAZ, v krajinách ako Konžská demokratická republika, Uganda, Rwanda, Stredoafrická republika, Burundi či Južný Sudán. Tiež spolupracujem s nemeckým národným rádiom. Od roku 2015 som spolu s kolegom viac ako rok investigovala externalizáciu systémov pohraničnej kontroly do Afriky.
Počas konferencie vo Valete v roku 2015 sme si všimli, že Európa sa začala zaujímať o migráciu z Afriky. Už v tom čase sa venovala problémom v Afrike, hoci v tom období 90 percent utečencov do Európy prichádzalo zo Sýrie.
Premýšľali sme nad tým, prečo sa to deje, a sledovali sme túto politiku. Európska únia sa nedokáže vysporiadať s prípadmi utečencov a žiadateľov o azyl interne. Preto zriadila takúto politiku - Komisia doslova prinútila svojich afrických partnerov, aby zastavili migráciu z Afriky cez Stredozemné more. V tom čase z Afriky neprichádzali také obrovské počty utečencov, ale bol predpoklad, že o pár rokov začnú. Komisia predpovedala nárast populácie, nedostatok pracovných príležitostí a veľký rast migrácie do Európskej únie. A tak spustila politiku migračnej kontroly, ktorá sa začala ešte pred príchodom tejto masívnej migrácie.
Začali sme študovať dohody medzi Frontexom, Európskou pohraničnou a pobrežnou strážou a africkými krajinami. Pozerali sme sa na databázy, skenery odtlačkov prstov, stavbu hraníc a plotov, stanoviská, ktoré rátajú počty ľudí prechádzajúcich hranice a tak ďalej. Väčšinu týchto systémov dodáva Európa bezpečnostným orgánom afrických krajín zadarmo. Dáta z nich sú rovno odosielané do Varšavy, kde sídli hlavná pobočka Frontexu. Frontex rozostrel svoje kontrolné mechanizmy až k rovníku - do všetkých afrických krajín, od Severnej Afriky až po Ugandu. Jeden rok sme robili invetigatívu, potom sme publikovali svoju prácu knižne a urobili z nej aj dokumentárny film Strážcovia Európy (Gatekeepers of Europe).
Stretli ste sa s porušovaním práv migrantov a utečencov?
Venovali sme sa najmä mechanizmom migračnej kontroly. Vieme však, že dochádza k mnohým porušeniam ľudských práv, ale naším hlavným zameraním bolo pozrieť sa na to, ako boli tieto mechanizmy zostavené a spustné. Individuálne prípady porušovania práv však zdokumentovalo už mnoho iných novinárov.
Aké boli vaše zistenia?
Niektoré africké vlády boli doslova donútené prijať systémy kontroly migrácie, ktoré by samy nikdy neboli vytvorili v súlade s demokratickými princípmi. Niektoré z nich boli doslova v rozpore s ich vlastnými záujmami alebo rozvojom. Napríklad Nigéria a Mali majú v Európe, Amerike a Kanade veľkú diasporu. Táto diaspora posiela mnoho peňazí rodinám naspäť do Nigérie - omnoho viac, než čo by im vyčlenila Európa ako rozvojovú pomoc. Takže prečo by tieto krajiny mali brániť svojim ľuďom migrovať, keď z toho v realite majú prínos? Lenže Európska únia núti africké krajiny prijať rozhodnutia, ktoré pre ne nie sú racionálne.
Tiež vytvára programy rozvojovej pomoci - krajiny však dostanú viac peňazí na rozvoj vtedy, ak implementujú isté politiky. Zoberte si napríklad Niger. Je to krajina, ktorá nikdy nebola strategická v nijakom zmysle, nikdy nedostávala veľa rozvojovej ani humanitárnej pomoci. Ale množstvo migrantov z celej Západnej Afriky tadiaľ prechádza počas cesty Saharou (pozn.red. subsaharskí migranti musia prekonať Saharu, aby sa dostali do Severnej Afriky a odtiaľ cez Stredozemné more do Európy). Niger dostal takmer miliardu dolárov na rozvojovú pomoc. Dovolil Európskej únii, aby implementovala tieto tvrdé politiky, ktoré takmer porušujú ľudské práva migrantov. Rozvojová pomoc kladie krajinám podmienky. V tomto prípade Niger musel zohrať rolu strážcu Európy, zastavovať migrantov a posielať ich naspäť domov.
Čo je hlavným cieľom týchto politík?
Jasne sa snažia zastaviť migráciu. Pokiaľ neexistuje riešenie a vlády odmietajú prijať utečencov, je v záujme Európskej únie externalizovať svoje hranice. Je to veľmi pragmatický prístup, ktorý sa snaží vyriešiť tento problém externe a nie interne. Taktiež vidíme nárast extrémnej pravice a politici a političky sa boja, že s nárastom migrantov bude extrémna pravica ďalej silnieť. Takže pre nich to celé bola predikcia.
Európa sa pozrela do budúcnosti a nie do minulosti. Ministri v Nemecku prišli až s odhadom sto miliónov utečencov, ktorí by potenciálne mali prísť do Európy, čo je najvyšším možným odhadom. Neviem, ako prišli k tomuto číslu. Myslím si, že väčšina Afričanov uteká, pretože nemá na výber, ale nemyslím si, že všetci chcú prísť do Európy. Je zvláštne predpovedať budúce scenáre a nezaoberať sa problémami, ktoré máme práve teraz.
Znepokojujúce je však to, že v mnohých z týchto krajín bolo zdokumentovaných množstvo porušení ľudských práv migrantov.
V našom dokumentárnom filme sme reprezentantov EÚ konfrontovali s týmito problémami; snažili sa ich však pragmatizovať, vysvetľovať, že porušenia práv su akousi kolaterálnou škodou, ktorá vzniká pre väčšie dobro. Frontex nepácha porušenia ľudských práv; najíma si iné štruktúry, ako napríklad Líbyjskú pobrežnú stráž, ktorá to robí namiesto nich. Arogancia niektorých západných politikov, ktorí hovoria, že to nie je ich problém, že oni tieto porušovania nespôsobujú, a že sa dejú mimo Európskej únie, je zarážajúca. Preto sme našu knihu a film nazvali „Strážcovia Európy“. Africké vlády sa stávajú agentmi európskych záujmov proti svojej vôli. A tento mechanizmus vedie k porušovaniu ľudských práv. Na tie sa zblízka pozreli iní novinári; my sme sa chceli pozrieť na politiky, ktoré vytvorili tento systém.
Aká bola vaša osobná motivácia v tomto projekte?
Som investigatívna novinárka a od začiatku som mala pocit, že niečo nie je správne. Tieto veci sú často ukryté, mali sme problém nájsť dokumenty, ktoré by tento problém preukázali. Keďže pôsobím v Afrike, snažila som sa na to celé pozrieť z africkej perspektívy.
Ako ste sa osobne vysporiadali s takouto ťažkou prácou?
Bývam v Ugande. Je to krajina, do ktorej prichádzajú milióny utečencov z neďalekých krajín. Ale v Ugande nikdy neuvidíte žiadnu kampaň proti migrantom, vládne tu politika otvorených dverí. Minister utečencov víta, prístup k nim je tu otvorený a priateľský. Keď sa pozriete napríklad na Nemecko, ktoré má 150-krát vyšší štátny rozpočet, a uvedomíte si, že európske krajiny nechcú nič zdieľať s utečencami, cítim sa z toho trochu nahnevaná. V Ugande vidím veľa chudoby, ale chudobnejší ľudia sú ochotnejší podeliť sa. Keď vidím európske utečenecké tábory či prepravné kontajnery, ktoré sa v nich nachádzajú, niekedy si hovorím, že by som radšej bola v utečeneckom tábore v Ugande.
Našli ste počas svojej práce aj nejaké riešenia tohto problému?
Na to, aby ste našli riešenie, potrebujete hĺbkovú analýzu problému. V Afrike sú mnohé vojny, ktoré trvajú celé roky a ich koniec je v nedohľadne. Pozrite sa napríklad na Konžskú demokratickú republiku alebo Južný Sudán. Ani medzinárodné spoločenstvo zatiaľ nenašlo riešenie. V Líbyi je to podobné. Robíme dve nesprávne veci: podporujeme skorumpované vlády, a to i napriek tomu, že korupcia je jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré ľudia utekajú zo Západnej Afriky. Žijú v takých skorumpovaných systémoch, že ani mladí a vzdelaní ľudia si v nich nevedia nájsť prácu, ak nechcú byť súčasťou systému.
Európa s týmito vládami spolupracuje. Zlý systém tak udržiavame. Dávame im peniaze a hovoríme o nich ako o svojich partneroch. Robíme opak toho, čo by sme mali, neriešime reálne problémy. Mnoho problémov v Afrike má na svedomí aj koloniálna história, externé záujmy, záujmy pri ťažbe minerálov alebo ropy, záujmy Európskej únie či sveta, z ktorých majú väčší úžitok oni než miestni ľudia. Takže prispievame k dôvodom, pre ktoré ľudia utekajú. Ak sa máme rozprávať o žurnalistike zameranej na riešenia, povedala by som: namiesto riešenia nesprávnych problémov nesprávnymi riešeniami radšej analyzujme tieto problémy, analyzujme náš vlastný negatívny prínos či vplyv na africké štáty.
V tomto ohľade sa nedá nespomenúť aj klimatická kríza, ktorú do veľkej miery tiež zapríčiňujeme my.
Presne tak, to je ďalším bodom na zozname. Všetko toto sa nahromadí. Väčšina hraníc, ktoré sme však v Afrike vybudovali, je kontraproduktívna. Potrebujeme lepšie a jasnejšie porozumenie Afriky a jej problémov. Ľudia Afrike nerozumejú dosť dobre na to, aby o nej robili rozhodnutia. Toto sa týka klimatickej zmeny aj iných problémov. Naša investigatíva bola komplexná a analytická. Dotkli sme sa vecí, o ktorých mnohí bežní Európania nevedia. Rozhodli sme sa, že napíšeme knihu, ktorá sa bude ľahko čítať, a že urobíme film, ktorý si ľudia môžu pozrieť, preložený do angličtiny aj francúzštiny. Vyrobili sme ho v spolupráci s Arte a DW, snažili sme sa poňať to jednoducho a zrozumiteľne. Niektorí ľudia, ktorí dnes toho o Afrike nevedia veľa, totiž robia rozhodnutia, ktoré budú mať vplyv na tento kontinent, niekedy aj po celé desaťročia.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
