Svetová meteorologická organizácia (WMO) preverí informáciu, že za polárnym kruhom na Sibíri bola nameraná rekordne vysoká teplota – až 38 stupňov Celzia.
WMO na svojom účte na sociálnej sieti informovala, že sa chystá overiť teplotu nameranú minulú sobotu v meste Verchojansk na ruskom Ďalekom východe ruskou Federálnou službou pre hydrometeorológiu a monitorovanie životného prostredia (Rosgidromet). Ak by sa údaj potvrdil, išlo by o najvyššiu dennú teplotu nameranú za polárnym kruhom od začiatku meraní v predminulom storočí.
Vedecký riaditeľ Hydrometeorologického centra Rosgidrometu Roman Viľfand pre RIA Novosti uviedol, že denné teploty na severe Sibíri tento týždeň prekračujú normu o 10 až 12 stupňov Celzia. Podľa správy Európskeho strediska pre strednodobé predpovede počasia (ECMWF) však ide o dlhodobejší fenomén.
Vedci z tohto strediska porovnaním historických dát zistili, že v regióne bolo neobvykle teplo už od januára tohto roku. V údajoch zozbieravaných od roku 1880 nedokázali nájsť obdobnú teplú vlnu pretrvávajúcu tak dlho, píše portál NASA Earth Observatory.
Táto mapa ukazuje rozdiely teploty povrchu (teda nie vzduchu) v porovnaní s priemernými teplotami počas jari v rokoch 2003 až 2018.
Roman Viľfand z Rosgidrometu súčasne vyslovil obavy, že ak sa táto tlaková výš nepresunie inam, v tejto časti Ruska ešte narastie riziko výskytu prírodných požiarov. Tie boli podľa portálu Siberian Times už začiatkom mája v niektorých oblastiach desaťkrát rozšírenejšie než v danom období predošlého roka. Už vtedy pritom najväčší z nich zasahoval územie veľkosti 4000 kilometrov štvorcových (približne rozloha Trnavského kraja).
K riziku prispieva aj fakt, že dlhotrvajúce teplá môžu podľa expertov viesť k ďalšiemu roztápaniu večne zamrznutnej pôdy (permafrostu), ktorá v mnohých častiach Sibíri pozostáva z vrstiev bohatých na uhlík. Okrem iného z ihličia smrekovca. Ten narozdiel od iných ihličnanov každú zimu opadá. No opadané ihličie sa kvôli silným zimným mrazom obvykle nerozloží, ale uchová v stáročných až tisícročných vrstvách permafrostu.
Ak by tieto vrstvy začali horieť, mohli by v ešte vyššej miere prispieť k človeku spôsobenej zmene klímy, za ktorou veda nachádza predovšetkým emisie oxidu uhličitého.