Vo svojom vystúpení v senáte ste pred pár dňami povedali, že v porovnaní s nádorovými ochoreniami je riziko úmrtia na chorobu covid-19 veľmi malé ...
Iste. Za asi šesť týždňov u nás v súvislosti s covidom zomrelo vyše dvesto pacientov. Na rakovinu za tú dobu zomrelo najmenej 3 500 ľudí, ešte viac na kardiovaskulárne, metabolické a ďalšie ochorenia - celkom vyše 12-tisíc osôb. Je nešťastné, že starostlivosť o týchto pacientov je niekedy obmedzovaná, pretože veľa energie v zdravotníctve pohlcuje koronavírus.
Je teda riziko koronavírusu málo významné? Veď zo severu Talianska alebo napríklad z New Yorku prichádzajú desivé správy o desaťtisícoch ľudí, ktorým zdravotnícky systém nedokázal pomôcť a ktorí zomreli niekedy bez pomoci prístrojov a bez možnosti rozlúčiť sa s blízkymi.
Každý štát, teda Taliansko, USA, Španielsko a ďalšie, môžeme rozoberať osobitne podľa ich organizácie starostlivosti, kumulácie pacientov a aj zberu dát. Zatiaľ by som musel len špekulovať. Trebárs Belgicko hlási v prepočte na počet obyvateľov viac ako dvadsaťkrát vyššiu úmrtnosť na covid-19, ako je u nás. To môže desiť. Ale v Belgicku sem započítavajú bez overenia testom všetky úmrtia na zápaly pľúc a respiračné infekcie. V Európskej únii nie je jednotná metodika vedenia týchto dát, je ťažké porovnávať. Máme naše dáta a s ich pomocou by sme mali racionálne riešiť stav u nás.
Aj naše dáta sú niekedy nepochopiteľné. Ťažké je napríklad prísť na to, prečo medzi predavačmi, ktorí sú "v prvej línii", je nakazených veľmi málo.
Áno, to nedáva zmysel. V Európe zase nedáva zmysel, že menej sú postihnuté chudobnejšie a zdravotnicky menej vybavené talianske provincie na juhu. Vôbec sa nehovorí o epidémii vo veľkých táboroch migrantov v Grécku či Turecku, hoci tam by sa dali epidémie čakať na prvom mieste. Akési lego poznatkov aj rozporov ešte len skladáme.
Ešte sa vráťme na porovnanie covid-19 a nádorov. Myslíte, že keby sa nádorom venovala taká pozornosť ako koronavírusu, zlepšilo by sa ich liečenie?
Rozsiahla pozornosť, akú covid-19 venuje napríklad televízne spravodajstvo na ČT24, až priamo straší, ako je neadekvátne práve v porovnaní napríklad s nebezpečnosťou nádorov. Ale k vašej otázke: Isteže keď je po niečom náhle dopyt, vrhnú sa na riešenie vedci, vývojári, firmy. Horúčkovito investujú, pretože sa na tom dá zarobiť. To platí aj v onkológii, ceny protirakovinových liekov stúpali raketovo s významným aj menším prínosom pre prax. Ale rakovina práve teraz toľko neťahá. Napriek tomu však stále čaká v zástupe na klinické overenie a stanovenie úhrad množstvo nových protirakovinových liekov z výskumných a vývojových pracovísk. Ide a naďalej pôjde o lieky špecifické pre jednotlivé typy nádorov a rôzne situácie, nejde a nepôjde o "univerzálny" liek proti rakovine, čo je 97 diagnostických kategórií, navyše v rôznych štádiách. Novú príležitosť poskytuje vývojárom a firmám koronavírus, napodiv už ani toľko nie ebola (africká vírusová krvácavá horúčka s vysokou úmrtnosť - pozn. red.). Tá zostáva nedoriešená a je ďaleko závažnejšia. Lenže Afrika moc solventná nie je.
Zareagovalo české zdravotníctvo na covid-19 dobre? Objavili sa aj správy o pacientoch, ktorých z nemocnice poslali domov, že majú horúčku, nech sa sledujú, či nemajú covid. Potom sa ukázalo, že napríklad mali prasknuté slepé črevo ...
Aby sme sa nebavili len o tom, čo máme z počutia ... Ak k niečomu takému došlo, je to individuálny exces, ktorý treba riešiť. Inak si ale myslím, že praktickí lekári aj zdravotnícki pracovníci v nemocniciach sa zachovali v rámci možností rozumne a statočne. Možno najprv s väčšími turbulenciami, bez zaistených rúšok a so strachom, čo príde. Neprišlo toho veľa. Pre onú menšinu potrebných s komplikáciami covidu boli zabezpečené v potrebnom množstve lôžka s infekčným režimom, jednotky intenzívnej starostlivosti i anesteziologicko-resuscitačný servis, ventilátory s výraznou početnou rezervou, dokonca aj mimotelový obeh pre extrémne situácie.
Niektoré operácie či vyšetrenia sa však odkladajú.
U nás v Masarykovom onkologickom ústave sme neobmedzili starostlivosť o žiadneho onkologického pacienta, pozastavili sme len preventívne a screeningové vyšetrenia. To nejaký týždeň možno, ale aj v tomto by sme sa radi čo najrýchlejšie vrátili k normálnemu stavu, akonáhle to náš zriaďovateľ, ministerstvo zdravotníctva, dovolí. Vo všeobecných nemocniciach to môže byť zložitejšie, ale lekárskym kolegom verím, že zvážia, čo sa odložiť dá, a čo nie. Ak by kvôli covidu mala byť obmedzovaná starostlivosť o spektrum inak a závažnejšie chorých, mohlo by to spôsobiť naozajstný problém. Snáď sa to nestane a zdravotníctvo sa rýchlo vráti k bežnej prevádzke.
Niektorí pacienti sa obávajú ísť k lekárovi, boja sa, že sa u neho nakazia koronavírusom.
Nesprávajú sa rozumne. Viem, že najmä k zubárom je teraz prístup obmedzený a je nutné si ho vynútiť, napríklad aj v nemocnici, ak je stav naliehavý. Pacienti však niekedy odkladajú cestu k lekárovi aj za normálneho stavu. Preto máme stále isté percento veľmi pokročilých nádorov, kde príznaky museli byť aj laikovi zjavné dávno predtým, než konečne k lekárovi zašiel.
Reagovali štátne úrady na covid-19 adekvátne?
V rámci nastavenej paniky a mediálnych tlakov konali asi primerane. Nechcem byť generálom po bitke alebo po cvičení. Nastavili sa akási opatrenia, mobilizovali rezervy, kapacita pre starostlivosť o ony desiatky ťažkých stavov je viac ako dostatočná - počítalo sa so stovkami, možno tisíckami. Ale čo sú to úrady? V nových, naliehavých situáciách všetko začína vždy od hlavy. Ministerstvá aj krajské zastupiteľstvá už len reagovali na nariadenie zhora, čo v stave núdze musia. V strachu z covidu a prognóze dlhodobej uzavretosti nás posilnil sám pán prezident. Ťažko však spätne vláde niečo vyčítať. Médiá boli vystrašené svetom, verejnosť následne koronavírusom, vládni činitelia verejnosťou a strachom zo zodpovednosti ... Iste bolo kuriózne, že napríklad Uničov kvôli nákaze izolovali od okolia, Prahu, kde bol výskyt koronavírusom snáď ešte vyšší, nie. Ale hlavné mesto má pochopiteľné limity aj privilégiá. Vyčítal by som však teraz, keby vládnuci činitelia, už s vlastnou skúsenosťou, nevedeli pomerne rýchlo zarúškovanú spoločnosť zase odrúškovať.
Odrúškovaním myslíte, že by mali poľaviť protiepidemiologické opatrenia. Ako konkrétne? Nehrozí, že sa u nás situácia zvrtne do "talianskeho modelu"?
Nestrašme sa "zvrtnutím do talianskeho modelu". Nič sa takto nezvrtne. Nie sú pre to u nás už ani v najmenšom podmienky. Ostatne hovoriť "taliansky model" je voči celému krásnemu Taliansku nefér, problémy sa tam týkajú len niekoľkých regiónov. Samozrejme možno u nás obmedziť veľké akcie, ale normálny život, vrátane škôl, reštaurácií a kultúry, je nutné čoskoro obnoviť. Najhoršia zo všetkých smrtí je smrť z vydesenia. V dejinách ctíme tých, ktorí umierali za slobodu, a my by sme sa snáď chceli dlhodobo zbavovať slobody len z nepárneho strachu.
Ešte sa zastavme pri rúškach. Nie ste priaznivcom ich povinného nosenia, mnohé európske krajiny to však zaviedli alebo zavádzajú.
Som zástancom nosenia rúšok tam, kde sa to patrí a kde sa niečo rieši. Rúško som nosil najmenej 35 rokov každý deň v chirurgickej prevádzke. Aj na oddelení sme si rúšku brali, keď sme prechádzali nádchu, aby sme neprskali do okolia. Ale dnes nemáme solídne vedecky dokázané, či celoplošné nosenie rúšok naozaj zastaví šírenie nového koronavírusu. Mali by sme sa pýtať, aké mikrobiálne zverince si ľudia v šitých rúškach mnoho hodín pestujú, ako kontrolujeme ich pranie a žehlenie ... Ako sa v nich cítia napríklad astmatici a ľudia s chronickou obštrukčnou chorobou pľúc (CHOCHP?
Rúšku si môžeme často meniť. Možno nám tiež stále pripomína, že máme byť opatrní a vyhýbať sa nákaze.
Rúška sú veľmi viditeľným symbolom ohrozenia a tiež poslušnosti jedinca voči nariadeniam. To po určitú dobu možno, čoskoro sa to však začne premieňať do vedomia spoločnosti.
Dostali sme sa do situácie, kedy musíme vážiť, koľko životov obetovať záchrane ekonomiky?
Nedostali a nedostaneme. Stále je tu blahobyt. Lekárska zodpovednosť za chorých a ekonomika štátu sú dve úplne rôzne trajektórie, previazané v širšom kontexte len daňami. Naši pacienti doteraz mali a iste aj budú mať pre záchranu svojich životov všetko potrebné. Nestrašme sa ale osudovými dilemami. To by som sa musel osudovo rozhodovať, či nasadiť život pri ceste na senátne rokovania do Prahy, keď viem, že štatisticky je na cestách vyše 600 mŕtvych ročne. Spoločnosti väčšinovo chýba vzdelanie v analýze rizík. Tie začínajú, už keď sa človek prvýkrát po pôrode nadýchne, a končia, až keď potom človek v starobe naposledy vydýchne. A medzitým je stále riziko.