Zatiaľ je Ukrajina v postrevolučnej eufórii. Ako krátko však môže trvať, vieme z vlastnej skúsenosti. Pre víťaza Viktora Juščenka sa onedlho začne najťažšia fáza -- splniť očakávania ľudí, ktorí dni a noci protestovali na námestiach, a zároveň urobiť všetko pre to, aby Ukrajina zostala jednotná. To však znamená kompromisy.
Ak ešte minulý týždeň mohol nosiť nálepku prozápadného politika, za ktorým stoja Spojené štáty a Európa, dnes musí byť prezidentom celej Ukrajiny. Aj rusky hovoriacich východných a južných regiónov, pre ktoré má jeho triumf po rozvášnenej kampani trpkú príchuť. Juščenko bude potrebovať podporu priemyselného východu, ktorý stál za jeho rivalom -- Viktorom Janukovyčom. Nie je náhoda, že v poslednej fáze kampane sa sústredil práve na rokovania s podnikateľmi z proruských oblastí.
Ani vzťah k Rusku sa zrejme radikálne nezmení. Prvá Juščenkova návšteva povedie s najväčšou pravdepodobnosťou do Moskvy. Ak sa na partnerstvo budeme pozerať triezvo, a nie cez prizmu konfliktu civilizácií, zachová si Kyjev a Moskva model pragmatickej spolupráce. Tá bude založená predovšetkým na dodávkach ruského plynu a jeho barterovom transporte do Európy. Netreba zabúdať ani na to, že veľká časť Ukrajincov je s Ruskom spojená nielen kultúrne, milióny z nich tam aj legálne pracujú. Ruský kapitál je okrem toho pre krajinu ešte stále aktuálnejší ako zahraničné investície.
Otázne je, čo ponúkne po voľbách Ukrajine Západ. Americká senátorka Hillary Clintonová vyzvala amerického prezidenta Georgea W. Busha, aby pozval Juščenka do Washingtonu. Prvá nezhoda s Bushom sa však črtá vtedy, keď budúci prezident stiahne vojakov z Iraku, tak, ako to sľuboval v kampani.
Európska únia, ktorá hrala úlohu sprostredkovateľa pri riešení volebnej krízy, bude pravdepodobne v ďalších krokoch váhavejšia. Európania len pomaly spracúvajú rozšírenie o desať nových krajín, na rade je Rumunsko a Bulharsko a najťažšie "sústo" -- Turecko. A netreba zabúdať na jedno: strategickým partnerom veľkých európskych hráčov je predovšetkým Rusko.