Colin H. Kahl zo Stanfordskej univerzity prišiel v denníku The Washington Post s predpoveďou, ako by už o pár mesiacov mohol na Blízkom východe začať masívny konflikt. Najprv sa množia provokácie s tankermi v Perzskom zálive a Irán pritom zápasí s dôsledkami embarga na vývoz ropy, ktoré prerušuje prúd peňazí do štátnej kasy.
V tejto situácii dáva veliteľ špeciálnych síl al-Kuds Iránskych revolučných gárd Kásim Sulejmaní pokyn partnerským milíciám v Iraku, Libanone a Sýrii k teroristickým akciám proti americkým cieľom. Pri útoku na konvoj áut umiera v Bagdade vysoko postavený americký diplomat, v Sýrii potom po napadnutí príslušníci špeciálnej jednotky.
Prezident USA Donald Trump nariadi bombardovať v Iráne prevažne vojenské ciele a miesta jadrového programu v Natanze, Forde a Isfaháne. Američania majú výraznú početnú, materiálnú a technologickú prevahu, Irán odpovedá ojedinelými útokmi balistickými raketami a modernými kamikadze v špeciálne upravených dronoch na americké objekty.
Napriek tomu je teheránsky režim zakrátko na kolenách, vie však, aká odveta bude najúčinnejšia. Zasypáva zo Sýrie a prostredníctvom libanonského Hizballáhu paľbou Izrael. Ten sa bráni protiútokom a obsadzuje aj Bejrút. So slovami "varoval som Irán, že ak chce bojovať, skoncujeme s ním," potom Trump posiela do regiónu vyše stotisíc vojakov a všetko speje k vojne, ktorú spočiatku nikto nechcel.
Nátlak bombami
"Okolnosti sú skrátka príliš výbušné. A akonáhle niekto zapáli zápalnú šnúru, výbuchu už nepôjde zabrániť," píše Kahl, ktorý mal v rokoch 2009 až 2011 na starosti strategické plánovanie v iránskom teritóriu na ministerstve obrany USA a bol aj poradcom viceprezidenta Joea Bidena. V jeho modelovaní možného vypuknutia konfliktu mu treba dať za pravdu, otázkou však je, či by USA mali odvahu pustiť sa do skutočnej pozemnej invázie. Krajina s 80 miliónmi ľuďmi, o dve tretiny územia rozľahlejšia ako Irak a Afganistan dohromady, by bola najväčším sústom od vojny vo Vietname v rokoch 1955 až 1975, odkiaľ sa Američania nakoniec aj tak stiahli.
Pentagon uvažuje o posilnení kontingentu amerických vojakov v regióne o ďalších 6-tisíc, plán na vyslanie 120-tisíc ľudí v máji odmietol. Podľa Kahla by takéto množstvo však stačilo na operáciu s cieľom zvrhnúť režim v Teheráne, nie však na plnohodnotnú inváziu. Tú v menšom, dvakrát menej početnejšom Iraku zaisťovalo v roku 2003 150-tisíc ľudí a USA mali podporu mnohých spojencov vrátane Európy. Teraz je však situácia iná a európski spojenci by zrejme do takejto akcie nešli (možno okrem blízkych partnerov USA ako sú Spojené kráľovstvo, Poľsko či Albánsko).
Pre plnohodnotnú inváziu by Američania potrebovali okolo 300-tisíc vojakov, možno aj viac. K dispozícii ich majú, disponujú tiež najvyššou prepravnou kapacitou na svete. Napriek tomu by doprava takého množstva síl do regiónu trvala niekoľko mesiacov. Výhodou by pre nich bolo, že môžu na Irán zaútočiť z niekoľkých smerov: z mora na juhu, z Afganistanu a Iraku. Boli by však zrejme vo výraznej početnej menšine, pretože Irán môže k existujúcej armáde a revolučným gardám mobilizovať brancov a paramilitárné jednotky a v krátkej dobe postaviť odhodlanú niekoľkomiliónovú silu vybavenú samopalmi vlastnej výroby.
Riziko strát
Invázia s cieľom odstrániť režim môže byť efektívna len v prípade, ak by Američania mali niekoho, kto bude vládnuť namiesto ajatolláha. Takúto operáciu možno uskutočniť aj kombináciou intenzívneho leteckého bombardovania civilnej infraštruktúry a sankcií, ktoré v roku 2000 položili na lopatky režim Slobodana Miloševiča v Juhoslávii. Irán podľa expertov zatiaľ nemá funkčnú jadrovú zbraň. "Môžeme zničiť obmedzenými útokmi existujúci jadrový program," povedal portálu Vox.com Richard Nephew, jeden z architektov nukleárnej dohody Baracka Obamu.
Američania tak môžu s úspechom využiť svoju mohutnú technologickú prevahu vo vzdušných silách, kde proti mase dvoch tisícok moderných stíhačiek stoja dve stovky o niekoľko generácií nižších typov F-14 či Mig-29. Irán má však veľmi účinnú protivzdušnú obranu zloženú z ruských systémov S-300 a domácich Khordad. USA by museli počítať s vážnym rizikom strát svojich lietadiel, a priebeh leteckej vojny by tak bol rozhodne dramatickejší ako koncom 90. rokov v Juhoslávii. Dá sa tiež očakávať, že by Iránci skomplikovali život inváznym silám výrobkami svojho obranného priemyslu, medzi ktoré patria aj balistické rakety schopné doletieť až desaťtisíc kilometrov ďaleko a vyspelé drony okopírované od Američanov.