Je držiteľkou Nobelovej ceny aj Sacharovovej ceny za mier. Voči Rohingom sa však zrovna „mierovo“ nezachovala. Mjanmarská politička a aktivistka Su Ťij je pomerne kontroverzná osobnosť. Aký je váš názor na ňu?
Keď bola vyše 20 rokov v domácom väzení, protestovali sme a organizovali viaceré demonštrácie po celom svete, aby sme dosiahli jej prepustenie. Keď je však teraz na slobode, má úplne inú tvár.
Prečo si myslíte, že sa tak zmenila a od roku 2016 pritvrdila svoj postoj voči Rohingom?
To čo sa deje teraz je nehanebné. Prestala nás jednoducho uznávať a reflektovať to, že existujeme. Myslím si, že je to preto, že sa obáva armády. V Mjanmarsku má totiž väčšiu silu než politici. Je to jediný spôsob, ako sa dá táto zmena vysvetliť.
Kde treba hľadať počiatky napätie medzi Mjanmarskom a Rohingami?
Nepokoje začali veľmi dávno, v 70. a 80. rokoch. Počas druhej svetovej vojny sme mali nezávislú krajinu, kde žili naši obyvatelia. Počas vojny však Japonci spod britskej nadvlády dobyli Mjanmarsko. Bojovali sme preto s Britmi, aby sme krajinu dostali späť od Japoncov. Preto, lebo sme podporovali Britov, začalo Mjanmarsko so svojou odplatou na našich ľuďoch. Aun Schan Su Ťij, otec Su Ťij, keď bol pri moci povedal, že nikto nebude v Mjanmarsku, ak v ňom nebudú aj Rohingovia. Nikto preto nečakal, že sa jeho dcéra bude správať takto. Keď sa vláda zmenila v roku 1962 (pozn. autora, na čelo krajiny sa dostala armáda), začalo sa aj naše utrpenie.
Čo konkrétne?
250-tisíc Rohingov ušlo do Bangladéša a do iných krajín ako Indonézia, Thajsko, India či Pakistan. V roku 1982 nám v Mjanmarsku zobrali aj naše občianstvo a v roku 2005 sa prijalo nariadenie, že naša menšina nemôže mať viac ako dve deti. Okrem toho, keď sa chceme dostať z jednej dediny do druhej, potrebujeme na to oficiálne dovolenie od vlády aj armády. Vojsko môže teda voči nám spraviť všetko. Napríklad, keby som sa chcel zosobášiť, musím ísť so svojou nastávajúcou na vojenský úrad. Tam však hrozí, že ju pracovníci znásilnia, keď je pekná. Môj otec robil doktora v Mjanmarsku a len preto, že bol moslim, si musel zmeniť svoje moslimské meno na budhistické. Tieto situácie sa dejú často.
Čo považujete za najhoršie?
Vygradovalo to až tak, že v roku 2017 ušlo do Bangladéša 700-tisíc Rohingov. Viac ako 700 dedín bolo zrovnaných so zemou a viac ako 24-tisíc ľudí zabili vrátane detí. Našim obyvateľom pri úteku išlo o to, aby si zachránili život.
Medzinárodný súd pre ľudské práva v Haagu začal v septembri predbežné vyšetrovanie v súvislosti s údajnými násilnými deportáciami Rohingov z Mjanmarska do Bangladéša. Myslíte si, že to niečo zmení?
Problém sa neudial teraz, ale prebieha už viac ako 50 rokov. Organizovali sme po svete viaceré demonštrácie, ale nikto nás nepočúval. Až keď sa tej témy chytili médiá, začali sa o to zaujímať aj ľudia. Organizácia spojených národov nedávno vydala vyhlásenie, že zo strany Mjanmarska ide o genocídu. Po tak dlhom čase. Nemôžeme nechať bez potrestania tých, ktorí za ňou stáli. Ak sa my nedopracujeme k spravodlivosti, nebudú v bezpečí ani iné menšiny na svete. Preto vyzývam medzinárodné spoločenstvo, aby týchto ľudí priviedla pred Medzinárodný trestný tribunál. Keď sa Rohingovia potom vrátia domov, budú sa opäť cítiť bezpečne.
Čo si myslíte o reportovaní o Rohingoch?
Problém je, že médiá nemajú dovolený vstup do Arakanského štátu (pozn. autora, oblasť na západe Mjanmarska, ktorú obývajú Rohingovia). Situácia pre novinárov je podobná ako v Severnej Kórei. My máme tiež zákaz používať mobilné telefóny a podobné zariadenia. V súčasnosti nám pomáhajú hlavne sociálne médiá. Keď Rohingovia prišli do Bangladéša, tam už mobily mali k dispozícii, a tak začali prinášať pravdivé príbehy z Mjanmarska, čo pomohlo k osvete ľudí.
Dvoch reportérov Reuters tiež odsúdili na dva roky väzenia za to, že písali o prenasledovaní Rohingov. Je to v Mjanmarsku bežné?
Určite by ste nemali byť perzekvovaní za to, že hovoríte pravdu. My máme dôkazy napríklad o tom, že armáda zabila 10 ľudí.
Vy ste tiež príkladom neľudského prístupu k Rohingom. Vaša rodina ušla najprv do Bangladéša, teraz ste vo Veľkej Británii. Čo považujete za svoj domov?
To je veľmi komplikovaná otázka. Začnem však od začiatku. Môj ujo bol politický líder v Mjanmarsku a naša rodina bola veľmi bohatá, vlastnili sme veľa pozemkov. Keď však armáda prišla k nám domov a povedala ujovi, aby sa vzdal svojho bohatstva, ujo to odmietol. Pred mojimi rodičmi ho vojaci preto zastrelili. A keď ho chceli moji starí rodičia zachrániť, zastrelili ich tiež. Všetkých nás to veľmi vystrašilo a rodičia sa preto rozhodli, aby sme ušli do Bangladéša. Ďalšia strata prišla, keď môj otec potom zomrel na srdcovú porážku. Ja som sa narodil až v utečeneckom tábore a už som ho nezažil.
Ako na život v tábore spomínate?
Moja matka to mala veľmi ťažké, aby na nás dávala pozor. Od OSN sme dostali základné prístrešky, nemali sme prístup k dobrému vzdelaniu a jeden pár oblečenia sme nosili rok. Predstavte si, aké je to nosiť jeden odev každý deň! V tábore som strávil 14 rokov. Od Bangladéša som však nezískal občianstvo, dočkal som sa ho až vo Veľkej Británii po piatich rokoch, odkedy som sa sem dostal.
Koľko ste mali rokov, keď ste ho získali?
Mal som 22, keď som sa konečne dočkal, že niekto formálne uznal moju existenciu na tomto svete.
Situácia v táboroch v Bangladéši je teraz pre nápor ľudí neznesiteľná a v priebehu rokov sa len zhoršila. Navštívili ste tábor aj neskôr?
Áno, minulý rok som ho navštívil v rámci svojej organizácie, keď sme priniesli dodávky. Priniesli sme okolo 14,5 tisíc kilogramov jedla, rozdelili sme šesť tisíc potravinových balíčkov. Z tábora som odišiel pred siedmimi rokmi, odvtedy sa skoro všetko zmenilo. Vtedy tam žilo okolo 32-tisíc utečencov. Teraz je masívne preľudnený s počtom viac ako milión ľudí.
Čo vami zarezonovalo?
Videl som mŕtvych ľudí. Ľudia tam trpia na viaceré choroby. Niektorí zomrú už počas cesty cez džungľu. Tá hrôza sa nedá jednoducho vysvetliť, pokiaľ ju nevidíte na vlastné oči.
Pre ľudí ako ja, žijúcich v prostredí bez väčších konfliktov, je ťažko pochopiteľné ako vedia ľudia vôbec v takom prostredí žiť...
Keď som bol v tábore, nikdy som nemyslel na to, čím budem v budúcnosti. Bolo to ako väzenie, nemohli sme chodiť von. Až keď som prišiel do Veľkej Británie začal som rozmýšľať nad tým, čím chcem byť. Konečne som sa cítil ako ľudská bytosť.
Do Veľkej Británie ste sa dostali v rámci projektu Gateway protection. Čo bolo pre vás najťažšie po príchode?
Prišli sme iba v našich tradičných odevoch. A v papučiach. Boli sme zvyknutí na teplo a veľa slnečného svetla. Odrazu sme sa klepali, čo nám bola taká zima. Veľmi nám však pomohli miestni ľudia, ktorí nás veľmi podporovali a dali nám aj náhradný odev. Predtým som nevedel vôbec po anglicky, ale hneď ma prijali na strednú školu. Nehovoril som vôbec o sebe, lebo som nevedel ako. Pomohol mi však kamarát z Bangladéša, ktorý mi prekladal, čo hovorí učiteľ, a tak som sa aj ja postupne naučil po anglicky.
Odkedy ste prišli do Veľkej Británie, situácia sa zmenila aj v nej. Či už hovoríme o brexite alebo náraste krajne pravicových strán či populistov. Pociťujete to nejak?
Nie som politik, ale za seba môžem povedať, že miestni obyvatelia Bredfordu sú stále veľmi ochotní. Stalo sa mi však, keď som poskytol rozhovor pre ITV, že som na internete potom našiel v diskusii nejaké nenávistné komentáre typu „prečo sa nevrátiš do svojej krajiny“ alebo ešte horšie „choď zomrieť niekam inam“. Bol som z toho veľmi smutný. V osobnom styku sa mi to však nikdy nestalo.
Pracujete pre Britské rohingské spoločenstvo, vediete rohingskú komunitu v Bredforde. Akým témam sa venujete?
Stal som sa najmladším človekom, ktorý bojoval za práva Rohingov a venoval sa komunitnej činnosti. Finančne nám pomohli aj miestne inštitúcie. Celý deň sa snažím viesť kampaň, aby sme dosiahli spravodlivosť. Tiež pracujeme s deťmi v charitatívnych organizáciách. Cieľom je presvedčiť britskú vládu, aby priviedla mjanmarských zástupcov pred spravodlivosť.
Darí sa vám to?
Nedávno som sa stretol s Jeremym Huntom, britským ministrom zahraničných vecí. Po našom stretnutí aj sám navštívil Mjanmarsko a žiadosť o vyriešenie situácie s Rohingami predostrel na Valnom zhromaždení OSN. Ide teda o skutočne dobrú odozvu od vlády.
Keď sa rozprávate s politikmi alebo miestnymi vo Veľkej Británii alebo v zahraničí, vedia ľudia, aká vážna je situácia s Rohingami?
Bol som prekvapený, ako toho vedia málo. Mjanmarsko bolo predsa britskou kolóniou. Najprv ani nevedeli, kto sme. Postupne však, ako sme začali s kampaňou, sme sa stretli s viacerými komunitami a usporiadali sme viaceré podujatia. Vytvorili sme tak isté povedomie a teraz skoro 50 percent ľudí vo Veľkej Británii vie, aká je situácia. Naša organizácia sa dennodenne rozširuje a dostávame pozvania od veľkých organizácií.
Čo sa v spoločnosti musí zmeniť, aby Rohingovia získali svoje občianstvo?
Pomôcť vie každý, napríklad kontaktovaním miestnych členov parlamentu, čím sa tak zvýši povedomie u obyvateľov. Keď počúva vláda, potom počúvajú aj ľudia. V Bredforde sme prišli aj s kampaňou bojkotovania mjanmarských produktov, čo chceme rozšíriť po celej Veľkej Británii a postupne aj v Európe. Spravodlivosť sa skrýva geopolitike. Mjanmarsko je bohaté na minerály vrátane plynu či ropu a Čína ho preto podporuje. V Bezpečnostnej rade OSN už hovorili nejakí ľudia, ale bez nejakej silnejšej odozvy.
Podporujete názor, že situácia s Rohingami sa nevyrieši sama? Je potrebná medzinárodná spolupráca?
Áno. Veľká Británia teraz napríklad prestala posielať Mjanmarsku ozbrojené zložky. Biznis s krajinou musí prestať tiež. Keď sa všetci medzinárodní lídri spoja a povedia, že už nechceme ďalšiu genocídu, musíme tomu zabrániť. Vyrieši sa to, keď sa Rohingovia vrátia do svojej vlasti, v bezpečí a so cťou. Obnovíme svoj bežný život, dostaneme svoje občianstvo a budeme mať zabezpečené základné práva. V Mjanmarsku sú však podobné krivdy páchané na viacerých menšinách. Armáda má jednoducho priveľkú moc.