V roku 2017 viedla brutálna vojenská kampaň k vysídleniu viac než 700-tisíc Rohingov z Mjanmarska. Bezpečnostné sily, ktoré sa systematicky zameriavali na ich spoločenstvá, pritom zabili ďalšie tisíce z nich. Vypaľovaním ich obydlí, znásilňovaním a masovými popravami.
Táto posledná vlna násilia páchaná na Rohingoch však nie je novinkou, predchádzali jej desaťročia diskriminácie a presídlovania predstaviteľov tohto etnika do Bangladéša, Malajzie, Thajska a inde – vrátane skupiny približne 300 presídlených rohingských utečencov, ktorí našli nový domov v britskom meste Bradford. Tí sa teraz snažia pomôcť zmierniť humanitárnu krízu, ktorej dnes čelia tisícky Rohingov uviaznutých v táboroch na bangladéžskej hranici.
„Moja rodina opustila Mjanmarsko v roku 1996, po tom, ako môjho strýka, starú mamu a starého otca zastrelila barmská armáda,“ hovorí Salah Uddin, bývalý rohingský utečenec z Mjanmarska, ktorý sa usadil v Bradforde vo Veľkej Británii. „Môj otec bol naozaj veľmi vystrašený, a tak sa rozhodol utiecť do Bangladéša. Moja mama bola práve tehotná so mnou. Teraz si ani neviem predstaviť, aká ťažká tá cesta bola. Môj otec zomrel na infarkt deň po tom, ako sme prišli do utečeneckého tábora.“
Utečenecký tábor ako väzenie
Aj o desaťročie neskôr po ich úteku Rohingovia v Mjanmarsku naďalej čelili prenasledovaniu a násiliu, ktoré ich nútilo opúšťať domovy a vymieňať ich za utečenecké tábory v susednom Bangladéši. Ako osoby bez štátnej príslušnosti žijú mnohí aj dnes bez národnosti a ochrany, ktorú by im to prinášalo. Komunita Rohingov je stále uväznená v zabudnutí.
Podmienky v táboroch sú extrémne náročné, sú preplnené, choroby sa rýchlo šíria a nik ich nelieči. V roku 2008, keď tam Uddin žil, bol tábor domovom pre asi 32-tisíc utečencov. Toto číslo sa v súčasnosti navýšilo na viac než 700-tisíc.
„Tábor v Bangladéši bol ako väzenie,“ spomína Uddin, ktorý tam žil 14 rokov. „Nesmeli sme opúšťať tábor, nemali sme žiadne prístrešky, lieky, oblečenie ani jedlo.“
Uddin a jeho rodina sa neskôr v roku 2010 v rámci Gateway Protection programu dostali do Spojeného Kráľovstva. Program vedie britský imigračný úrad (UK Home Office) spolu s Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR). Vláda Spojeného Kráľovstva tento postup nazýva „legálnou cestou“, prostredníctvom ktorej sa môže v krajine každoročne usadiť až 750 utečencov. Dnes asi 300 Rohingov, ktorým bola ako utečencom v rámci programu poskytnutá ochrana, žije v Bradforde, meste na severe Anglicka.
„Keď sme prišli do Británie, nevedeli sme nič. Nevedeli sme anglicky. Šiel som na strednú školu, zvykol som sedieť v zadnej časti triedy a mal som pocit, že sa nedokážem zaradiť. No dnes v tejto krajine vieme, že môžeme mať budúcnosť. Sme slobodní.“
„Moja komunita nemôže byť šťastná“
Uddin už má britské občianstvo a pracuje pre Britské rohingské spoločenstvo (BRS), organizáciu, ktorá bojuje za práva Rohingov. Najmä v súvislosti s aktuálnou krízou BRS zhromažďuje a distribuuje pomoc do tábora v Bangladéši. Uddin nedávno navštívil tábor, v ktorom prežil detstvo, aby tam doručil jedlo a lieky a bol šokovaný, keď uvidel, ako sa tamojšie podmienky zhoršili. Počas jeho 20-dňovej návštevy bol svedkom úmrtia desiatich ľudí, vrátane detí.
Zatiaľ čo sa komunita Rohingov v Bradforde mobilizovala k podpore, stále sa ich hlboko dotýkajú aj traumy, ktoré prežívajú ich rodiny a priatelia. „Aj napriek tomu, že žijeme v Spojenom Kráľovstve,“ hovorí Uddin, „moja komunita nemôže byť šťastná. Naše sestry, naši bratia stále trpia v tábore, stále sú prenasledovaní. Moju sesternicu znásilnili a zabili v roku 2017, keď utekala s rodinou mojej matky do Bangladéša.“
Bradfordská populácia Rohingov pritom ilustruje, čo sa môže podariť, ak majú utečenci podporu pri budovaní bezpečnej budúcnosti a keď sa vyvinie úsilie, aby sa mohli cítiť ako súčasť svojho nového spoločenstva.
Mieste bangladéšske a pakistanské komunity uvítali rohingských utečencov a pomohli im usadiť sa v ich novom domove. Silné väzby existujú najmä medzi rohingskými a bangladéšskymi komunitami, čiastočne kvôli spoločnému náboženstvu a jazyku.
Británia im dala budúcnosť
Uddin spomína, ako členovia bangladéšskej komunity navštívili jeho dom, pomohli jeho matke porozumieť a písať listy, vysporiadávať sa s účtami a učiť sa angličtinu. Radnica v Bradforde tiež podporuje snahy vybudovať spojenie medzi rôznymi komunitami.
„Táto krajina nám prispieva mnohým,“ hovorí Uddin. „Rohingovia chodia na univerzity a tiež tu pracujeme – to sú skvelé príležitosti. V Bangladéši sme nemali žiadne vzdelanie ani budúcnosť. Ale teraz budúcnosť máme, môžeme sa stať lekármi, inžiniermi alebo čímsi podobným. V tábore sme nemali žiaden život – po príchode sem je to akoby sme sa ocitli v inom svete. Môžete sa tu cítiť bezpečne.“
BRS spolupracuje s britským imigračným úradom na spojení rodín stále uviaznutých v táboroch. Uddin však verí, že najlepším riešením pre Rohingov by bolo vrátiť sa do Mjanmarska a získať tam riadne občianske práva. Na to, aby sa to mohlo stať, je potrebné prijať opatrenia, ktoré im umožnia bezpečný návrat – to si vyžaduje záväzok zo strany vládnej moci, že zaistí ich ochranu.
Avšak vzhľadom k tomu, že mjanmarská vláda naďalej odmieta uznať Rohingov za občanov, nehovoriac o rozmeroch zverstiev páchaných armádou a o spoluúčasti vlády na týchto útokoch, je nepravdepodobné, že sa tak stane v bezprostrednej budúcnosti. BRS, ako aj mnoho iných rohingských skupín naprieč svetom, tak bude medzitým Rohingom v ich domovine naďalej ponúkať aspoň svoju podporu.