Štedré sľuby
Rozhodujúcim krokom bola včerajšia darcovská konferencia v Ženeve, kde pod patronátom Organizácie Spojených národov rokovali predstavitelia postihnutých a darcovských krajín.
Generálny tajomník OSN Kofi Annan označil tsunami za najväčšiu katastrofu, ktorej musia Spojené národy čeliť od svojho založenia v roku 1945. Podľa Annana potrebuje postihnutý región takmer miliardu dolárov. OSN dostala najmä od západných štátov prísľuby troch až štyroch miliárd. Od konferencie sa očakávalo, že darcovia "zoficializujú svoje prísľuby pomoci, prijmú konkrétne záväzky s presným harmonogramom," uviedla Elisabeth Byrsová, hovorkyňa úradu OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí. Medzi najštedrejších darcov pre juhovýchodnú Áziu patrí Austrália, Nemecko, Japonsko, USA a Európska únia. Veritelia okrem toho uvažujú o odpustení alebo zmrazení dlhov postihnutým krajinám. Členovia Parížskeho klubu majú o tejto otázke rokovať dnes.
Hugh Goyder, nezávislý konzultant rozvojovej pomoci z Oxfordu, tvrdí, že je ľahké sľubovať. "Poháňaný správami v médiách... každý líder ponúka viac a viac. Mám obavy z toho, čo sa stane s peniazmi po tom, keď mediálny cirkus utíchne," povedal Goyder. Najväčším problémom je podľa neho koordinácia. Je tu riziko mnohonásobného financovania rovnakých projektov. "Premena peňazí na domy je dlhý a zložitý proces. Potrebujeme realistickejšie očakávania," myslí si Goyder.
Malcolm Rodgers z londýnskej Christian Aid hovorí o troch problémoch medzi sľubmi a pomocou, ktorá sa skutočne dostane k prijímateľom. "Prvým je absorpčná kapacita prijímateľských krajín," citovala BBC Rodgersa. Druhým je, že donorské krajiny niekedy stanovia podmienky, za akých sú ochotné poskytnúť pomoc. Napríklad, že projekt môže viesť iba ich konzultant, alebo nimi vybraná firma, čo do istej miery komplikuje situáciu. Tretím je, že vlády poskytujú peniaze aj na iné katastrofy a tie sa potom presúvajú podľa akútnosti. Napríklad po hurikáne Mitch, ktorý sa prehnal strednou Amerikou v roku 1998, darcovia sľúbili 9 miliárd dolárov. Podľa Rodgersa sa k postihnutým dostalo len 30 až 50 percent sľúbených peňazí. Pred rokom, keď iránsky Bam zasiahlo ničivé zemetrasenie, darcovia sľubovali jednu miliardu dolárov. Odhady hovoria, že napokon sa do postihnutej oblasti dostalo len 17 až 115 miliónov dolárov.
V súvislosti s najnovšou humanitárnou výzvou musela zmeniť prístup samotná OSN. Jej kredit je pošramotený kauzou niekdajšieho programu Ropa za potraviny, ktorý umožňoval Iraku vyvážať v čase sankcií presne určené množstvo ropy. Annan sa preto teraz po prvýkrát v histórii obrátil so žiadosťou o pomoc na súkromnú spoločnosť - nad transparentnosťou pomoci pre juhovýchodnú Áziu bude dohliadať účtovnícka firma PricewaterhouseCoopers.
Pretlak pomoci
Rozsahu tragédie v Indickom oceáne zodpovedajú aj ponuky pomoci. A práve jej obrovský rozsah sa stáva čoraz väčším problémom.
Každá mimovládna organizácia, ktorá vyzbierala peniaze, chce svojim donorom ukázať, že niečo robí priamo na mieste. V regióne sa tak tlačia humanitárni pracovníci z celého sveta, ktorí pracujú nekoordinovane a zavadzajú si.
Experti tvrdia, že región potrebuje peniaze, a nie vecnú pomoc. "Nepotrebujeme veci, ale peniaze, za ktoré kúpime prostriedky zodpovedajúce stravovacím návykom obyvateľov regiónu. Takto tiež prispejeme k podpore tamojších ekonomík," tvrdí hovorkyňa Svetového potravinového programu Christiane Berthiaumová. Podobne je to aj s liekmi a so zdravotníckym materiálom - India i Thajsko sú veľkými producentmi generík. "Veľká a iracionálna humanitárna pomoc by mohla destabilizovať v dlhodobom horizonte ekonomiky postihnutých krajín," citoval francúzsky denník Libération Ghislaine Soulierovú, hovorkyňu organizácie Farmaceuti bez hraníc.
Rozsah ponúk pomoci viedol k paradoxnej situácii - niektoré mimovládne organizácie už uzatvorili svoje zbierky. Napríklad Lekári bez hraníc prestali zbierať peniaze po tom, ako dostali v priebehu niekoľkých dní 40 miliónov eur. To im na humanitárnu misiu v juhovýchodnej Ázii bohato stačí. "Potrebujeme podporu našich donorov pre ďalšie zabudnuté krízy, ako je v sudánskom Darfúre či v Kongu," oznámil riaditeľ organizácie Pierre Salignon. Tým však rozhorčil ostatné neziskové organizácie, teda svojich "konkurentov". Tí tvrdia, že na rozdiel od Lekárov bez hraníc mienia v postihnutom regióne pôsobiť aj roky, a nie poskytovať iba "prvú pomoc".
Irak a Afganistan
Osobitnou kapitolou darcovských konferencií je prípad Afganistanu a Iraku. Nejde o riešenie následkov prírodných katastrof, ale o financovanie povojnovej obnovy krajín. Aj tu však platí, že sľuby sú krajšie ako následná realita.
Z 33 miliárd dolárov, ktoré sľúbili darcovské krajiny a organizácie v roku 2003 Iraku, bolo do konca roka 2004 poskytnutých len 6,7 miliardy. A hoci minulý rok v Tokiu prisľúbili účastníci ďalšej (už štvrtej v poradí) konferencie zvýšenie pôvodnej pomoci, s jej poskytovaním to viazne. Podľa odborníkov to treba pripísať na vrub pretrvávajúcej nestabilite a násiliu v krajine. Niektoré zahraničné firmy, ktoré sa chcú zúčastniť na obnove v Iraku, to prinútilo stiahnuť svojich zamestnancov späť.
V podobnej situácii sa ocitol aj afganský prezident Hamíd Karzaj, ktorý sa obával, že na jeho krajinu sa zabudne. Na medzinárodných fórach často pripomínal, že na konferencii o Afganistane, ktorá sa uskutočnila v januári 2002 v Tokiu, sa darcovské krajiny zaviazali poskytnúť finančnú pomoc vo výške 4,5 miliardy dolárov. "Afganský ľud potrebuje nutne vidieť tieto prísľuby premenené na realitu," zdôraznil. Emisár OSN pre Afganistan upozorňoval, že Afganci potrebujú rýchlo pocítiť citeľnú zmenu. Veľmi dôležitý bol pritom prvý prelomový rok. Na najbližšie štyri roky by mal Afganistan dostať 12,6 miliardy dolárov.