Keď ste vraj prvý raz počuli operu, boli ste zhrozený.
Bol som 13-ročný pubertiak, chlapec z Kysúc, čo iné sa dalo čakať. (Smiech)
Ale v tom veku ste už začali študovať na konzervatóriu operný spev. Ako ste k tomu prišli?
Spieval som odmala, chodil som do ľudovej školy umenia a obiehal rôzne súťaže ako napríklad Puškinov pamätník, kde sa recitovalo, alebo Melódie priateľstva, kde bolo treba zaspievať jednu slovenskú a jednu ruskú pesničku. Najskôr som tam však nechcel ísť, cítil som dosť veľký strach, no matka mi povedala: vieš, tam majú rôzne krásne kostýmy, historické kulisy, rekvizity... A to ma asi zlomilo. (Úsmev) Dejiny ma totiž vždy bavili. A dnes ako jeden z mála tých, čo operný spev študovali, to aj skutočne robím.
Uplatniť sa v tejto sfére asi nie je ľahké. Vy navyše pôsobíte ako spevák na voľnej nohe.
Je to čoraz ťažšie, operného publika totiž celosvetovo ubúda. Ja osobne som bol 17 rokov sólistom SND, čo však bolo náročné pri hosťovaní. Väčšinou išlo o veľké operné scény a musel som si na to pýtať povolenie, no nie vždy sa to dalo. A tiež úspech sa na Slovensku neodpúšťa. No inak máme my operní speváci obrovskú výhodu, že ak spievame napríklad Nabucca v taliančine, môžeme s ním chodiť po celom svete. Činoherci nám to možno závidia, no zároveň by ma zaujímalo, kto z nich by si trúfol hrať napríklad Shakespeara v Londýne. Keď nejaký činoherec hrá v Prahe, už sa o tom veľa hovorí. Operný spevák však môže byť aj na najväčšom pódiu a sotva sa to niekto doma dozvie. Mimochodom, operní speváci robia veľkú a dobrú reklamu Slovensku.
Trápi vás, že sa opera väčšiny ľudí nedotýka?
Mám 46 rokov, už som si zvykol. Mám ísť po ulici a hovoriť okoloidúcim – počúvaj, opera vie byť super?
Ale nám to povedať môžete.
Ja osobne som veľmi rád, že vďaka opere poznám svoje emócie, aj podstatu vášne. Ale to by sme ich mali poznať všetci, lebo opera a všeobecne vážna hudba je v tomto smere pomôcka. Naše emócie sú v skutočnosti veľmi obmedzené, a hlavne v dnešnej hektickej dobe. Všetko sa na nás valí a my to nechceme ani nestíhame riešiť, no našu emočnú stránku by sme nemali zanedbávať. No keď sa k tomu už odhodláme, alebo sme donútení, môže nám v tom pomôcť aj opera.
Čím? Že nám poskytne zrkadlo?
Presne, človek tu vidí rôzne obrazy a situácie, ktoré ho môžu inšpirovať. No zároveň sa v nich môže uvidieť, spoznať, kto vlastne je. Lebo to ľudia často nevedia. Stále len telefonujeme, nerozprávame sa, nepozeráme sa ľuďom do očí. To je strašné vzdialenie sa od podstaty človeka, od fyzična. Opera je totiž fyzično. Hlas je naozaj obrazom duše, môžete v ňom nájsť všetko. Ľudský hlas má najväčšie možnosti vyjadriť emócie a pomocou neho je možné objaviť aj samého seba.
Skúste to priblížiť viac.
Všimnite si, ako sa dnes herci rozprávajú v seriáloch. Väčšinou sterilne, bez akejkoľvek emócie, akože čo najviac civilne. Zabil som ho. Ľúbim ťa. Ten istý tón. Takto žijeme dnes všetci. Tak kde sú tie vášne, poryvy duše, hĺbka ticha - význam pauzy? Ako chceme spoznať samých seba? V dobrej opere vás ťažko niekto takto oklame. Hráme už viac civilne, ale sterilný prejav takmer nepočuť naozaj.
Vravíte, že operní speváci už hrajú civilne?
Áno, a za to treba poďakovať režisérom. Ešte tridsať rokov dozadu stačilo, aby sa spevák postavil na rampu, vystrel ručičky a spieval ľúbim ťa. Barón Scarpia (za túto rolu získal nomináciu na Tháliu - pozn.red), ktorého hrám v Opave, končí s nožom v krku. Kedysi by aspoň desať minút spieval áriu o tom, že umiera, dnes kričí, prosí, chrčí oveľa realistickejšie. Samozrejme, pokiaľ hudobný zápis povolí.
Kedy došlo k tejto premene?
Postupne. Definitívne asi Pavarottiho érou, hoci Luciano sa na druhej strane tak priblížil k stvoriteľovi v dokonalosti, že ste mu všetko odpustili a boli ste radi, že tam stojí. On to mal v tvári, v očiach, v hlase, nemusel behať po javisku. Predsa len, do opery stále chodíme hlavne na bel canto, teda krásny spev, krásnu melódiu, ktorú v pope počujeme len málokedy. No opera je zároveň už stáročia aj klipom. Ľudia ju navštevovali, aby nielen počuli, ale aj videli scény - teda situácie.
Takže v istom zmysle sa ňou inšpirujeme dodnes.
Určite, my sa často tvárime ako majstri sveta, ale v mnohom sme vlastne len odkukali čosi, čo tu už dávno bolo. Napríklad aj mix tragiky a komičnosti, ktorý je typický prakticky pre každú operu. Ako v živote. Už aj sám veľký Amadeus v opere opier Don Giovanni napísal - dramma giocoso, teda v preklade dráma žartovná. A naozaj ju okorenil humorom, hoci hlavný hrdina sa ocitne v pekle.
Tvrdíte, že operné publikum sa stále zmenšuje. Čo s tým?
Nuž, tá konkurencia je obrovská a opera je dosť archaický žáner. Mimochodom, viete, ako vznikla?
Prezraďte.
Stalo sa tak v 16.storočí, vo Florencii, keď partia mladých ľudí - nazývali sa Florentská camerata - chcela obnoviť takzvanú antickú drámu. Začali ju spievať dlhými tónmi a vymysleli operu. Do slova, do písmena. No, a je ťažké priblížiť ľuďom čosi, čo vzniklo tak dávno. Aj preto je potrebná aktualizácia, čo sa dnes na javiskách často deje.
Čo to znamená v praxi?
Zoberie sa inscenácia Verdiho či Pucciniho a jej dej sa posunie aj o dvesto rokov dopredu, odstránia sa klasické kostýmy a rekvizity, prípadne sa úplne odstránia časti kostýmu, často sa ide proti textu, teda libretu: milujú sa tí, čo sa nemajú, potom sa milujú všetci navzájom, určitú časť textu spieva spevák, ktorý ju nemá spievať a podobne. A všetko je to podané súčasným, niekedy sterilným jazykom. Jeden chápe - interpret aj poslucháč - druhý nie, iný sa predsa len snaží pochopiť a ďalší je spokojný - však je to ako dnešný život. Takú paletu neponúka mnoho žánrov.