Svojich klientov zastupoval v ťahajúcich sa sporoch, v ktorých sa točili milióny eur. Pre elitného advokáta Ernesta Valka právo a zákon boli modlou, životom, drogou i hobby zároveň. Jeho život rázne a nemilosrdne ukončil jediný výstrel do hrude. Do dejín Slovenska sa zapísala jedna z bezprecedentných a najzáhadnejších vrážd. Na jej páchateľov či objednávateľov ani po piatich rokoch nedopadla ruka zákona.
Včera mu prezident Andrej Kiska udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a rozvoj práva. Ocenenie prevzala dcéra, Jana Valková, ktorej bolo ľúto, že si vyznamenanie nemohol otec prevziať osobne. To, že vyšetrovanie smrti nie je ani po piatich rokoch uzavreté, vníma negatívne. "Pevne dúfam, že sa to vyšetrí. Otec by bol týmto ocenením veľmi poctený," povedala pre TASR.
Desivý obraz sa otvára právnikovej bývalej manželke Oľge i jeho jedinej dcére Jane. 8. novembra roku 2010 po príchode do rodinného domu – v kaluži krvi nachádzajú bezvládne telo.
Jana Valková sa nechce k týmto okamihom vracať. Otca si chce v pamäti zachovať v inej podobe. Snažíme sa z nej vydolovať prvú spomienku z detstva, chvíľu uvažuje a potom ospravedlňujúco poznamená „... Keď mne sa len vybavuje, že on stále niečo študoval, v niečom listoval a ja som sa tam niekde hrala.“
Hoci Valkov otec bol tiež právnik, Ernest sa rozhodol vyštartovať na dráhu exaktných vied. Štúdium chémie však musel ukončiť po prvom semestri pre alergiu na niektoré druhy chemikálií. Predtým chodil na bratislavské gymnázium, na ktorom neskôr drala školské lavice aj Jana. „Ja som nebola na matiku, fyziku. Chemikárka mi nadávala, že nie som ako otec. On vyhrával všelijaké školské súťaže.“ Právu začala prichádzať na chuť až postupne. Je si vedomá, že otcove kvality nikdy nedosiahne, ani nechce právu venovať všetku svoju energiu ako on. „Veď aj z dovolenky na Havaji dokázal odletieť po dvoch dňoch. Mal pocit, že sa mu v robote všetko rozsype, keď tam on nebude.“
Vzťah otcov a dcér býva často komplikovaný, inak to nebolo ani u Valkovcov. „Jéžiši, my sme boli ako pes a mačka! Otec nemal trpezlivosť, hovoril mi besná. On šiel do všetkého horúcou hlavou a mama medzi nami musela robiť mediátora,“ smeje sa Valková, „ja som si domov nesmela vodiť ani len kamarátky.“
Nás prijala vo vlastnej advokátskej kancelárii. Tá Valko&Partners sa rozpadla pár mesiacov po smrti jej zakladateľa. Jane otec stále chýba. Nielen preto, aby jej poradil s paragrafmi, ktoré dokázal sypať z rukáva. „Najviac miloval, keď mohol okupovať obývačku a ja, mama a pes sme boli pri ňom. On potreboval, aby sme tam boli, aj keď sa nám nevenoval.“
Každý spor mohol byť motív
Podobne ako Valkova dcéra každý, koho sme sa spýtali na možné verzie či motívy vraždy, len bezradne krčil plecami.
Valko zastupoval štát v prípade tzv. Duckého zmeniek, ktoré mal bianco podpísať Mečiarov minister v hodnote niekoľkých miliárd korún. Neskôr v roku 1999 Jána Duckého ktosi popravil tromi strelami do hlavy vo vchode do domu. Na súde Valko hájil aj záujmy Fondu národného majetku vo veci prinavrátenia 46-percentného balíka akcií firmy Nafta Gbely. Úspešne. Nechýbal ani v kauze štátnej lotérie Tipos, ktorou sa doposiaľ zaoberajú súdy, no zo štátu už zrejme nenávratne odtieklo do schránkovej firmy na Cyprus vyše 13 miliónov eur.
Valko na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu obhajoval básnika Ľubomíra Feldeka v spore s vtedajším ministrom kultúry Dušanom Slobodníkom. V tom čase ako agent za Slovenskú republiku pôsobil na súde Robert Fico, ktorý zmier odmietol. Valko prípad dotiahol do víťazného konca a stal sa prvým, ktorý vyšliapal na „Mount Everest“ štrasburského súdu... To všetko je len zlomok z mimoriadne košatej praxe. Valko zastupoval známych politikov i veľkých spoločností a len strohý výpočet sporov by zahltil niekoľko strán.
Ani najväčší neprajníci mu nemôžu uprieť jeho urputnosť, zanietenosť a energiu. Valko svoj život skutočne zasvätil bohyni Justícii, ktorá sa mu aj stala femme fatal.
Slovensko nie je právny štát?
Veľmi rád debatoval, bol nesmierne priateľský, absolútne precízny a maximálne náročný na seba i na druhých. Týmito slovami Valka charakterizuje rodinná priateľka a novinárka Ľuba Lesná.
Podobne ako mnoho iných sa s ním spoznala počas búrlivých dní Nežnej revolúcie v roku 1989. Lesná neskôr pracovala v rozhlasovej stanici Slobodná Európa. „Čítal naše materiály, čo môžeme publikovať, čo by už mohlo byť ohováranie. Radovým redaktorom dokonca nezištne pomáhal aj vtedy, keď bol predsedom ústavného súdu, čo už bola obrovská funkcia.“
Lesná podobne ako Valkova rodina odmieta verziu lúpežného prepadu a už od začiatku vyšetrovania neverí, že sa dotiahne do úspešného konca. Investigatívna novinárka po vrahovi pátrať jednoducho nevládze. „Veď Ernest mi bol ako brat. Vyšetrovanie sa nepohýna a ja osobne to beriem ako dôkaz, že Slovensko nie je právny štát.“ A desí ju ešte jedna predstava: „Že Ernesta zabili pre nejakú maličkú kauzu a chýba tu v tých veľkých.“
Valko sa v roku 1992 stal predsedom Ústavného súdu Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky. Viacerí jeho priatelia sa zhodujú v tom, že v tomto kresle sa mu sedelo najlepšie, mohol v ňom obhajovať samotné princípy práva. Pritom sa na túto funkciu nemusel vôbec dostať.
Valkovi-chemikovi kariéru paradoxne prekazila alergia, Valkovi-advokátovi zase socialistický režim. Odmietal vstúpiť do komunistickej strany, čo nebolo práve tým správnym odporúčaním. „Jednak doma ma k tomu neviedli, ani jeden z rodičov nebol v strane, no a potom akosi ma tam ani, to je tiež pravda, nechceli, však poznali moje názory,“ povedal v jednom rozhovore.
Advokát vydierač
Po rozpade Česko-Slovenska sa vrhol do budovania advokátskej kancelárie v Bratislave. Firma mala v čase jeho skonu 25 právnikov. Úspešnému, majetnému a vitálnemu chlapovi akoby nič nestálo v ceste. Ale aj on musel občas prehltnúť horké sliny, obzvlášť jednu, keď strávil päť dní v cele predbežného zadržania a ako bonbónik navyše vyfasoval do nej bezdomovca narkomana.
Začiatkom novembra roku 2006 polícia zadržala podnikateľa Reháka a jeho synov pre údajné vydieranie podnikateľa, ktorý Rehákovu firmu podviedol. Valko bol pri spisovaní notárskej zápisnice, kde dlhujúci podnikateľ uznal svoj dlh, no neskôr účelovo tvrdil, že ho vydierali.
Policajné komando 15. novembra nabehlo do jeho kancelárie, zhabalo počítače, server, dokumentáciu. Po tejto akcii s krycím názvom Svätuškár ho poznalo už celé Slovensko. Ako advokáta-vydierača. Valko musel čeliť obzvlášť závažnému zločinu vydierania spolupáchateľstvom. Ubehli tri roky, kým trestné stíhanie prokuratúra zastavila ako neodôvodnené.
Za neoprávnenú väzbu a poškodenie povesti žiadal od štátu 1,6 milióna eur. Neskôr trval už len na ospravedlnení. Nedožil sa ho.
„Pri tej prehliadke hádam nebol úkon, ktorý by sa uskutočnil v súlade s právom. Vyšetrovateľka jednoducho dostala príkaz vybrakovať kanceláriu,“ tvrdí právnik Jozef Vozár, ktorý o Valkovi napísal aj knihu. „Ernesta veľmi sklamalo, že kamaráti, od ktorých to čakal, sa ho vtedy nezastali. Bezprostredne tak urobili len traja. Ostatní sa vyhovárali, že nemajú o prípade dosť informácií, že si ho musia najprv preštudovať...“ Mnohí očakávali, že z cely vyjde zlomený človek. „Vyšiel bojovne naladený a so slovami – toto si len tak nenechám.“
Dovolenka povinnou jazdou
Sedíme v miestnosti, kde Valko s Vozárom trávievali takmer každú nedeľu. Spoločne rozoberali právne problémy, dokonca boli spolu aj na dovolenke. Apropo, tie boli nezabudnuteľné. „So slúchadlami na ušiach sa učil angličtinu, študoval nejakú zbierku zákonov a hystericky volal do kancelárie, že akí neschopní ľudia v nej sedia, keď ju nevedia týždeň manažovať bez neho,“ spomína Vozár.
Stopercentný vorkoholik v piatok nechodieval do práce. Ale to len preto, aby sa do nedele hrabal v desiatkach odborných periodík a nasledujúci pondelok puntičkárske rešerše nahodil do svojej databázy. Vozár nám jeho akčnosť vysvetlí na jednoduchom príklade. „Keď ma nezohnal na mobile, volal do práce, domov. Aj v sobotu sa informoval, či som si preštudoval nejaký rozsudok.“ Keď sa dozvedel, že je na pieskovisku s deťmi, pokladal to div nie za premárnený čas, no zároveň dokázal poodhaliť aj odvrátenejšiu stránku svojej práce. Vozárovi sa priznal, že ten pocit nepoznal. „Dcérino detstvo mi utieklo, strávil som ho vo federálnom zhromaždení, vo funkciách.“
Mizerný šofér
Vozár nedokáže pomenovať kolegove mínusy. Akurát ho škrelo, že porovnávať sa s ním bolo veľmi ťažké. „To ako keď chce súperiť osobný vlak s rýchlikom. Kde som ja končil večer s vyplazeným jazykom, on kráčal na ďalšie rokovanie. Mal veľkú výdrž.“
Valko mal okrem práva ešte jedného koníčka a tým bolo karate. Trénoval ho od mladosti a až do posledných dní si naň našiel čas párkrát týždenne. Akoby to bol chlap bez chyby, Vozárovi sa však rozžiaria oči, keď sa mu predsa len jedna vybaví. Valko bol „mizerný vodič“, hoci šoféroval rád. Keby spojili svoje sily dohromady všetky poškodené pätníky, obrubníky pri cestách či nástupné ostrovčeky do jednej hromadnej žaloby, aj taký excelentný právnik ako Valko by sa poriadne spotil. „On si napríklad pustil muziku, prestal držať volant a začal po ňom bubnovať. A už to bolo,“ s láskavosťou v hlase hovorí Vozár.
V reči sa zasekne, až keď sa vyzvedáme na možné verzie vraždy. Neprikláňa sa k žiadnej. „Viem, že rodina vylučuje lúpežnú vraždu. Mne však ako právnikovi na tom nesedí, že bol zastrelený jedným výstrelom. Ak nešlo o lúpež, prečo nepadla strela istoty, aby vrah vedel, že strela naisto zasiahla srdce?“
R.I.P.
Po vražde sa okamžite vyrojilo aj jej viacero verzií. A pravdepodobne ani pri jednom tak ostro mediálne sledovanom prípade sa kompetentní sporadicky nepredbiehajú vo vyjadreniach typu, že už čoskoro budú mať vraha, že poznajú jeho meno. Presakovali informácie, že páchateľ sedí za mrežami, že, že, že... Niekedy to pripomína prihlúplu reklamnú kampaň na uvedenie „zaručene spoľahlivého“ produktu na trh.
Po prominentného advokáta si smrť prišla pár dní pred výročím Nežnej revolúcie, ktorú pokladal za svoj sviatok. Pred rodinný dom v Limbachu dorazil autom večer. Otvoril si garáž a vstúpil dnu. Potom volal kolegyni, že v dome cítiť acetón a otvoril dvere na terasu. Tým nechtiac pozval nezvaného návštevníka dnu. Po odchode vraha na zemi zostala ležať aktovka aj s peňaženkou, nezmizli ani žiadne cennosti.
Iba deň po tom, ako sa hrozný čin udial, mal Valko rokovať s ministrom vnútra Danielom Lipšicom o ospravedlnení sa v už spomínanej kauze. Na smútočnom obrade v bratislavskom Primaciálnom paláci sa nebohému vtedajšia premiérka Iveta Radičová ospravedlnila „za to, že sme nezabránili bezpráviu a útoku na tvoju česť“. Robert Kaliňák vtedy pre HN reagoval, že „pietna rozlúčka nie je dôvodom zaujať stanovisko takýmto spôsobom“. Po Radičovej sa za zatknutia Valka ospravedlnilo aj ministerstvo vnútra.
Tri dni po jeho smrti sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave rozhoreli stovky sviečok počas uctenia si pamiatky zavraždeného právnika nazvanej symbolicky Pochod za spravodlivosť.
Ernest Valko bol človek, ktorého jeho priaznivci velebili až do neba, iní ho, naopak, zatracovali do horúcich pekiel. Jeden nepopierateľný fakt však dejiny z jeho osobnosti neodpárajú: tento muž po novembrových udalostiach v roku 1989 stál pri zrode právneho štátu, bol spoluautorom československej ústavy a taktiež bol prvým a jediným predsedom Ústavného súdu Československa.
On sám v jednom rozhovore na otázku, či pre neho existuje niečo zaujímavejšie ako právo, odpovedal: „Nie. Priznám sa, že pre mňa nie.“
Ernest Valko v skratke
(*10. 8. 1953 – +8. 11. 2010)
/ 1973 – 1977 štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave
/ 1977– 1987 vedúci právnik v rezorte stavebníctva
/1988 – 1990 obchodný námestník v priemyselnom podniku
/ 1990 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, od júna podpredseda Snemovne ľudu
/ 1992 predseda Ústavného súdu ČSFR
/ od roku 1993 sa venoval advokácii, zastával funkcie v štatutárnych orgánoch rôznych spoločností