Štátna bezpečnosť spisy svojich spolupracovníkoch nemala dôvod falšovať. Zamestnanci by tým riskovali stratu dobre platenej práce a možno aj súd, tvrdí Jerguš Sivoš z Ústavu pamäti národa.
V rámci vašej práce prichádzate do kontaktu s desiatkami bývalých agentov Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Sú ochotní s vami hovoriť?
Ako ktorí. Najochotnejší sú tí, ktorí cítia určitú krivdu za to, akým spôsobom boli donútení k spolupráci. Je pre nich dôležité vysvetliť vtedajšiu dobu, podmienky, v ktorých ju podpísali. Lebo tie boli úplne iné v 50. ako v 80. rokoch. Aj preto nemožno všetkých hádzať do jedného vreca. Každý prípad je potrebné posudzovať individuálne.
Niektorí spolupracovníci ŠtB skutočne nič podstatné nepovedali, ich meno však z archívu už nikdy nezmizne. Akú majú šancu brániť sa?
Vždy sa môžu obrátiť na súd – čo však robí len zlomok z nich – alebo doložiť k svojmu spisu vlastné vyjadrenie či vysvetlenie. To sa stane súčasťou archívu a dostane sa do rúk každému, kto si spis vyhľadá hoci aj o desať rokov.
Bývalí spolupracovníci často hovoria o tom, že ŠtB ich spisy sfalšovala. Je to možné?
Jedno je isté: každý, kto sa v registračných protokoloch nachádza, s ŠtB do kontaktu prišiel. Navyše možnosť falšovania záznamov bola obmedzená. Každý spis sa posielal v kópiách na iné útvary ŠtB alebo ministerstva vnútra, schvaľovali ho niekoľkí nadriadení operatívneho pracovníka, ktorý ho spracoval. Zároveň tu existovali viaceré kontrolné mechanizmy. Príslušníci ŠtB by zároveň riskovali stratu dobrého zamestnania a možno aj súd. Ale opakujem – treba rozlišovať, či niekto spolupracoval s ŠtB tri mesiace, alebo niekoľko rokov.
A čo sa týka samotných pracovníkov ŠtB, do akej miery sú ochotní s vami hovoriť?
Prirodzene spoločnosť pracovníkov ÚPN nevyhľadávajú (smiech). Pre pochopenie histórie a niektorých súvislostí sú však ich spomienky nenahraditeľné. Nie je tajomstvom, že historik Jozef Jablonický pri spracovaní pred a pofebruárových aktivít ŠtB navštívil niekoľko príslušníkov tajnej služby, bývalého veliteľa Šimona Čermáka dokonca priamo v Izraeli, kde sa vysťahoval po prepustení z väzenia.
Na základe čoho si ŠtB svojich spolupracovníkov vyberala?
Predovšetkým podľa toho, či mali možnosť plniť úlohy podľa jej zámerov. To znamená, či mali možnosť získavať informácie, ovplyvňovať konanie záujmových osôb ... Hlavne museli mať dôveru prostredia, v ktorom sa pohybovali, alebo do ktorého ich dosadila ŠtB. Tajná služba často využívala aj služby profesionálnych zlodejov a kriminálnikov.
Spomínali ste, že metódy získavania spolupracovníkov sa menili. V 50. rokoch museli byť drsné.
Určite. Nátlak bol veľmi primitívny, amatérsky a násilný. Súviselo to i s tým, že počiatoční pracovníci mali za sebou maximálne tak skúsenosť z odboja a často sa správali rovnako ako za vojny: násilne a hrubo, ľudí doslova vydierali, fyzicky aj psychicky.
Uveďte nejaký príklad.
Položili pred vás napríklad nevyplnený zatýkací rozkaz a dali vám na výber: buď podpíšete spoluprácu, alebo ho rovno vyplnia. Časté boli aj vyhrážky voči rodine, no úplne najviac sa využívali prešľapy v práci. Tie boli, mimochodom, populárne až do 80. rokov. V 50. rokoch však ani nemuselo ísť o prešľap. Napríklad sa stalo, že za geológmi, ktorí mapovali na nerasty bohaty stredné Slovensko a následne svoj výskum spracovali do písomnej podoby, prišli eštebáci s tým, že vyzradili štátne tajomstvo a pôjdu do väzenia. Vzápätí ich uchlácholili, že pre nich predsa len môžu niečo urobiť: výmenou za jediný podpis...
Členovia vojenskej kontrarozviedky ŠtB počas návštevy maďarských kolegov. Snímka: archív ÚPN a ABS
Nuž, metódy zastrašovania fungovali vždy.
Paradoxne, nie tak jednoznačne. Často sa totiž stávalo, že človek síce pod nátlakom podpísal, no neskôr si to premyslel a spoluprácu odmietol. Výsledkom takých primitívnych metód bola veľká fluktuácia spolupracovníkov, za čo bola slovenská ŠtB z pražskej centrály dosť kritizovaná.
A čo bolo výsledkom?
Prvá veľká zmena v ŠtB, ktorá nastala v roku 1953, po smrti Stalina a Gottwalda. Dovtedy bola ŠtB doslova štátom v štáte, často rozhodovala aj o osudoch komunistických pohlavárov. V každej rodine bol jeden komunista a jeden politický väzeň. Bola posilnená stranícka kontrola, čiastočne sa zmenili aj metódy - ŠtB už nemala konštruovať monsterprocesy, ale získavať informácie prostredníctvom tajných spolupracovníkov. Zmenila sa jej organizácia podľa sovietskeho vzoru, no k personálnej obmene v tom čase ešte nedošlo.
Začali sa meniť aj metódy? Ubúdalo zastrašovania?
Postupne áno, hoci z tajných služieb nikdy úplne nevymizlo. Napríklad nemecká Stasi bola špecialistom v psychologickom zastrašovaní. Prišla k vám do bytu, premiestnila pár vecí – aby ste si všimli, že sa niečo stalo. Zo začiatku ste si neboli istí, či u vás neboli blízki, čo majú kľúče, no postupne vám došlo, že vás sledujú. Takto postupne rozvracala psychiku človeka.
Veľký zlom v rámci ŠtB musel prísť počas Pražskej jari v 1968, keď došlo k uvoľneniu cenzúry.
Určite, do tlače sa dostali aj kauzy ŠtB, čo mnohých motivovalo na odchod, prípadne na žiadosť o prevelenie do Štátnej bezpečnosti. Agenti zas začali odmietať spoluprácu: kým v roku 1968 bolo 11-tisíc spolupracovníkov, tak v roku 1969 už necelých šesťtisíc. Vedenie ministerstva vnútra dokonca plánovalo zrušiť sledovanie vnútorného nepriateľa a vyšetrovanie viacerých trestných činov previesť do pôsobnosti Verejnej bezpečnosti. Tento proces zastavil vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Po nej bol problém získať nových pracovníkov. Veľká časť komunistov sa navyše po straníckych čistkách stala predmetom záujmu ŠtB. Medzi nimi paradoxne aj tí, ktorí v minulosti menovanie príslušníkov ŠtB do funkcií schvaľovali.
Čo vlastne ľudí najviac lákalo na tom stať sa príslušníkom ŠtB?
Tento sociálny rozmer sa ešte stále skúma. Zo životopisov niektorých pracovníkov sa však napríklad ukazuje, že v povojnovom období často nemali ani na lístok na autobus, aby sa dostali do sídla ŠtB v okresnom meste. Postupne sa však sociálna situácia príslušníkov zlepšovala. Viacerí si chceli najmä prilepšiť, hoci v prvých rokoch bola rozhodujúca lojalita k strane. A motivácia stabilných platov a sociálnych výhod bola aktuálna po celú totalitu. Napríklad v 70. rokoch dostali pracovníci ŠtB hromadne byty v Dúbravke. Často bývali v jednej bytovke – a nájdete ich tam dodnes. V 50. rokoch však mali záujemcovia o prácu v ŠtB ešte inú motiváciu: neobmedzenú moc, ktorú im preukaz poskytoval.
Stretnutie príslušníkov rozviedok ZSSR a ČSSR. Snímka: archív ÚPN a ABS
A mnohí tú moc nezvládli.
Áno, došlo k mnohým tragickým situáciám. Napríklad na takom Sliači, kde si na zábave jeden mladík dovolil požiadať o tanec partnerku veliteľa ŠtB z Prešova. Výsledkom bolo, že ho zbili na smrť. O pár dní ho našli utopeného, čo však bola len snaha zamaskovať skutočnú príčinu smrti.
Boli za tieto činy aspoň potrestaní?
Určite nie podľa zákona. Rozhodovalo sa aj podľa schopností konkrétnych previnilcov. Neschopných prepustili a súdili, perspektívni dostali disciplinárny trest alebo sa ich činy jednoducho vyriešili v rámci útvaru. Existuje mnoho prípadov, keď príslušníci ŠtB postupovali voči vyšetrovaným násilne, prípadne ukradli vzácne predmety zatknutým.
Obrovskou hanbou Slovenska je fakt, že bývalí dôstojníci ŠtB dodnes dostávajú vyššie dôchodky ako ich obete. V čom inom sme sa s touto etapou našej histórie ešte dostatočne nevyrovnali?
Za najväčší problém pokladám, že sa o ňu dostatočne nezaujímame. Ignoruje sa v na školách. A je to veľká škoda, lebo keby sme túto etapu našich dejín poznali dôkladnejšie, lepšie porozumieme aj súčasnosti.
Zachránil som brata. A stal sa agentom ŠtB
„Neviem o tom, že by som niekomu ublížil. No vinu cítim dodnes,“ tvrdí bývalý spolupracovník Štátnej bezpečnosti, ktorý si praje zostať v anonymite.
Od osudného podpisu ubehli už desaťročia. Päťdesiatnik z Bratislavy, volajme ho Pavol, však osteň tohto rozhodnutia pociťuje dodnes. „Prečo som to spravil? Aby som zachránil brata,“ začína svoje rozprávanie. A takmer vzápätí dodáva, že keby ho život pred tú voľbu postavil opäť, rozhodol by sa rovnako.
O čo šlo? Jeho brat za totality emigroval na Západ, no čoskoro svoju voľbu prehodnotil a vrátil sa domov. A pre komunistov sa tak raz a navždy zmenil na nepriateľa štátu. A čo je podstatné: ľahko vydierateľného. Do rovnakej pozície sa tým dostali aj jeho najbližší vrátane Pavla, ktorého si „eštebáci“ vyhliadli ako zaujímavý objekt na spoluprácu: pracoval v kultúrnej sfére, dobre ovládal „západné“ jazyky a nikdy nebol členom komunistickej strany.
„Vyhrážali sa mi, že ak nepodpíšem, zatvoria brata do väzenia,“ spomína. Podpísal. Navyše s pomerne ľahkým pocitom na duši. Bol si totiž istý, že ho nebudú mať ako využiť. Mýlil sa. Po roku eštebáci zistili, že jeho bývalá priateľka mala vzťah s človekom, ktorého vyhostili z republiky. „Od tých čias som sa ich nevedel zbaviť, neustále si ma dávali vyvolať z práce,“ komentuje. Netrvalo dlho a ako mužovi s povesťou "prozápadného chuligána" mu ušili akciu priamo na telo: „nasadili“ ho na človeka, o ktorom mali podozrenie, že je západný agent.
Nútili ho pravidelne návštevovať, čo bolo Pavlovi neuveriteľne trápne. "Išlo o inteligentného a kultivovaného človeka, a ja som čoskoro vycítil, že tuší, čo sa za mojimi návštevami skrýva." Dodáva, že sa s ním bavil len o kultúre a výchove detí a eštebákom posúval iba banálne informácie. "Neviem si predstaviť, že by niečo z toho mohli proti nemu použiť,“ komentuje. Tak či onak, výčitiek svedomia sa odvtedy nezbavil. „Spätne si vyčítam, že som spoluprácu s nimi neprerušil ešte pred revolúciou,“ reflektuje po rokoch.
Jedného zo svojich eštebáckych „zadávateľov“ po revolúcii dokonca náhodne stretol. „Ty mi aj ruku podáš? - čudoval sa vtedy. Čo som mal spraviť? Vylepiť mu?“ krčí plecami dnes. Dodnes ho však ťaží aj fakt, že prakticky žiadna z vtedajších veľkých „rýb“ sa neodvážila na poctivú sebareflexiu svojej viny. „Niektorí z nich by mohli byť práve dnes užitoční v zápase o slušnú spoločnosť,“ myslí si. On sám patrí k hŕstke tých, ktorí sa o svojej spolupráci s ŠtB rozhodli nemlčať. Svoju totožnosť však plánuje tajiť aj naďalej. Dôvod? „Po odtajnení spisov si moja rodina užila doslova peklo a odniesli si to aj deti. Nerád by som ich tomu vystavil opäť.“