Slováci sú tvrdohlaví, no svojich domov sa „nevzdám“
Bjorn Kierulf, Nór. Vlastní architektonický ateliér, ktoré sa zaoberá tvorbou pasívnych domov.
Hlina, slama či drevo ako stavebný materiál alebo využívanie solárnej energie? O návrat k prírode a prírodným materiálom a o rozšírenie tzv. pasívnych domov sa snaží aj u nás viacero spoločností a ľudí. Jedným z nich je dnes už slovenský Nór Bjorn Kierulf, ktorý vlastní štúdio Createrra a ich kancelária je tiež ukážkou skoro pasívneho domu. V dedinke Hrubý Šúr pri Senci sídlia v samonosnej kupole zo slamených balov a sú teda úplne ekologickí.
Polovičný Slovák
Sám sa už dnes považuje za polovičného Slováka a polovičného Nóra. Žil však aj vo Švajčiarsku, keďže tam pracovali jeho rodičia, skúsil Francúzsko, lebo sa chcel naučiť jazyk. „Sem som prišiel ako 19-ročný a ani mi nenapadlo, že by som tu zostal, no stretol som tu svoju budúcu manželku,“ vysvetľuje. Vyštudoval na Slovensku priemyselný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Už vtedy boli aj s manželkou dosť aktívni, a keďže ona je vyštudovaná architektka, k svojmu budúcemu poslaniu sa dostal akoby okľukou.
Keď ho počúvate, je vám jasné, že má všetko spočítané. Teda, samozrejme, v tom, prečo sa dnes oplatí stavať pasívne domy. „Nielen pre racionálny element, a nielen preto, že ten dom bude pekný, ale je to aj pre jeho funkčnosť a vysokú kvalitu,“ vysvetľuje. Pri vyšších vstupných nákladoch je však návratnosť vysoká, pretože náklady za energie i v budúcnosti budú veľmi nízke. „A to bude aj v terajšej situácii s Ukrajinou veľmi cenné,“ dodáva.
Pozeranie do budúcnosti
Podľa jeho slov ešte dlho potrvá, kým ľudia na Slovensku pochopia, prečo sú dobré pasívne rodinné domy. „Existujú rôzne mýty, ako napríklad, že sa nedajú otvoriť okná a podobne, ale to nie je pravda.“ Paradoxne sa však podľa neho u nás stavajú len pasívne domy, aj keď je ťažšie dosiahnuť ich v pasívnom štandarde. „Kancelárie, školy či obytné domy sú na to úplne vhodné, hlavnou brzdou je však miestna správa, lebo im ide iba o vstupné náklady a nezohľadňujú dlhodobé úspory,“ vysvetľuje. Nielen z finančného hľadiska, ale aj pre zdravšie využívanie.
Stačí len chcieť. Ja som dôkaz
Snímka: Zora Pauliniová
Illah Van Oijen, Holanďanka. Fotografka osvecuje náš verejný priestor z nového uhla. A premieňa ho.
Dorazila k nám ešte v roku 2005. Spolu s holandským priateľom, ktorého sem priviedla práca. Vzťah sa skončil, ale ona zostala. A za tých deväť rokov pohla dopredu veľa vecí, ktoré na Slovensku dovtedy ležali ladom. Prípadne neexistovali vôbec. Vydala dve knihy fotografií, vytvorila iniciatívu proti bilbordom, rečnila na TEDx-e či spolurganizovala prvý pouličný trh. A od začiatku nám ukazuje, že možné je všetko. Stačí len chcieť. Illah Van Oijen.
Hlava, chvost a srdce
Farebné. To je prívlastok, ktorý má v jej slovníku mimoriadne významné miesto. Aj v prípade, že hovorí o svojej najčerstvejšej iniciatíve – Nedeľnej paráde, ktorú organizuje Aliancia Stará tržnica. Ide o bratislavskú akciu, ktorá má ambíciu poskytovať raz mesačne (prvý raz už túto nedeľu) veľkorysé priestory obnovenej Starej tržnice rozmanitým komunitám: Afričanom, Turkom, mentálne postihnutým či chráneným dielňam. „Teda všetkým tým, ktorí tu žijú spolu s nami, hoci sú v bežnom živote skôr neviditeľní,“ objasňuje tridsaťdvaročná Illah. Presnejšie povedané – v tom slovenskom. V prípade Holandska je to podľa jej slov presne naopak a aj preto jej táto „farebnosť“ u nás dlho chýbala.
Matka trojročnej Medy popri tom stíha pracovať na svojej tretej knihe fotografií – venovanej Žiline, teda symbolickému srdcu Slovenska (mimochodom, Bratislava je pre ňu hlava a Košice chvost) a naďalej spoluorganizuje Dobrý trh v rámci občianskeho združenia Punkt, ktorý v našich mestách odštartoval doslova boom rozličných pouličných predajno-kultúrno-stretávacích akcií.
Treba sa učiť od chudobných
A hoci sa Illah aj naďalej snaží rozhýbavať náš verejný priestor, v poslednom čase cíti čoraz väčšiu potrebu prízvukovať najmä to, aby sme si vážili, čo máme. „Nemali by sme sa stále zameriavať na to, čo nefunguje,“ spresňuje. Najlepšími učiteľmi sú v tomto smere podľa nej práve cudzinci. Najmä tí, čo prichádzajú z chudobnejších krajín. „Nedávno som stretla Maročanku, ktorá vyrástla v Holandsku. A tá sa začala spontánne rozplývať nad tým, ako sa tu v Bratislave dobre žije. Je tu pekné počasie, jazdí tu veľa autobusov, väčšina z nich načas...,“ opisuje so smiechom.
Práve takéto pozitívne myslenie potom podľa nej aj vplýva na chuť angažovať sa a prichádzať s novými vecami. Najmä v mladej generácii vidí dozrievať šikovných a aktívnych ľudí, ktorí sa nenechajú znechutiť obligátnym slovenským frflaním, ako „sa nič nedá“.
Najnovšie nám Illah nastaví zrkadlo v galerijnom priestore. Na pôde Slovenskej národnej galérie v rámci výstavy Krajinka, ktorá má prostredníctvom starých obrazov a nových fotografií ambíciu zachytiť premenu Slovenska do roku 1900. V Nitrianskej galérii zas spolu s Oljou Triaškou Štefanovič, fotografkou srbskej národnosti, ponúknu dva rôzne pohľady na našu krajiny očami cudziniek v rámci výstavy "Slovensko, krajina, kde sa dá žiť".
Predá vás Petržalka. A Uhorsko
Matti Ranta Krenku, Fín. Majiteľ cestovnej agentúry prináša dôkaz, že i Petržalka má svoju cenu. Dokonca aj pre turistov.
Komorne a netradične. Takto vyzerá cestovanie pod taktovkou turistickej agentúry Mattiho Rantu-Krenka, Fína, ktorému sa podarilo zaplátať dlhodobú dieru na našom trhu. Služby jeho Findertouru využívajú tak cudzinci, ako aj Slováci.
Mlyny, bane, sídliská
Do našich končín zavítal Matti, absolvent kultúrnej histórie, v roku 2007. Priviedla ho k nám práca pre malú cestovnú kanceláriu. Pomerne rýchlo si však všimol, že tunajší trh prakticky nepokrýva fínskych turistov. „Tak som sa rozhodol pokryť ho sám,“ objasňuje. Svoje vraj zohral i fakt, že tu stretol sympatických ľudí.
Vytvoril portál slovakiaan.com, v podstate jedinú webovú stránku o Slovensku vo fínskom jazyku, a začal u nás sprevádzať svojich rodákov. K portálu čoskoro pribudla turistická agentúra Findertour, pričom obe sa pomerne rýchlo začali orientovať na neštandardných turistov a málo známe destinácie, o ktorých sa nedočítate v klasických bedekroch. A keďže (nielen) Fínov zaujímajú aj obdobia, kedy sme boli súčasťou Rakúsko-Uhorska či východného bloku, do ich hľadáčika sa dostala aj Petržalka, ale aj technické pamiatky ako bane či mlyny.
Slovensko nanovo
Jeho agentúra ponúka najmä jednodňové či víkendové pobyty po Slovensku, ale aj po priľahlých lokalitách typu Krakov či Mikulov. Dobrá voľba pre cestovateľov s dušou individualistu, ktorí však organizáciu radi nechajú na cudzích pleciach.
Popri tom Matti pripravuje aj neštandardný bedeker o Slovensku. Pokiaľ vás raz zláka spoznať rodnú krajinu nanovo a z nového uhla, prípadne ju budete chcieť priblížiť priateľom z cudziny, Mattiho „cestovka“ je zjavne správna voľba. Už dávno sa totiž nezameriava len na Fínov.
Ukazujem Slovákom, ako chápať cudzincov
Azim Farhadi, Afganec. Afganský novinár a rozvojový pracovník, ktorý učí Slovákov pomáhať cudzincom.
Svoj domov opustil kvôli vojne, a aj keď ho mnohí odhovárali, prišiel na Slovensko. Aj preto, že mu umožnilo študovať, pochopiť a spoznávať svet. Dnes už je na Slovensku viac ako 17 rokov a svoje poznatky o iných kultúrach odovzdáva aj Slovákom. Afganský novinár a rozvojový pracovník Azim Farhadi.
Učí Slovákov
„Bola vojna, nezlepšovalo sa to, tak som sa rozhodol odísť. Na Slovensku som mal známych, tak som prišiel do Ruska a spojil sa s nimi. Bol som utečenec, takže začiatky boli ťažké, dva roky som pracoval ako skladník, ale keď som niečo našetril a zlepšil som sa v jazyku, začal som študovať, a štúdium som aj dokončil, nebolo nás takých veľa,“ spomína. Vybral si žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave, pretože už v Afganistane prispieval do regionálneho týždenníka o problémoch v krajine. Už ako študent pomáhal v projektoch v rámci rozvojovej pomoci. Teraz pracuje pre Inštitút rozvojovej pomoci, keďže aj Slovensko sa zapojilo do projektu COMIDE, ktorý chce prepojiť migračnú politiku s rozvojovou pomocou. Okrem toho opäť začína s televíznou a rozhlasovou reláciou venujúcej sa tiež tejto tematike.
Mierumilovnosť
V minulosti pristupovali Slováci k cudzincom inak, teraz sa to zlepšilo. „V porovnaní s tým, keď som sem prišiel, sa zlepšil prístup úradov či zákonov. Slováci však aj z historického hľadiska nikdy nežili s cudzincami, ako keď sa pozriete na také Anglicko, Nemecko či severské krajiny, takže sa museli učiť chápať aj cudzincov. Zlepšuje sa to najmä medzi mladými, ktorí cestujú, pričom spoznávajú nové kultúry,“ vysvetľuje. Na Slovensku si však sám najviac cení to, že ako krajina sme mierumilovní, pretože keď sa Československo rozdelilo, v Afganistane sa čudovali, že tu nebola žiadna streľba.