Je niečo po tretej popoludní, stojím uprostred bratislavského sídliska na Martinčekovej ulici. Bytovka predo mnou žiari jasnoružovou vynovenou fasádou. Chvíľu študujem mená na zvončekoch a po chvíli z domu vychádza asi 15-ročné dievča sú slúchadlami v ušiach. Zachytím dvere a vkĺznem do vchodu. Na sekundu sa cítim ako vo filme, kde tajný agent či neohrozený hrdina má šťastie, že zavreté dvere sa „náhodou“ otvoria vždy v správnej chvíli. Stúpam po schodoch na štvrté poschodie a v duchu sa sama seba pýtam, čo povedať, keby ma na chodbe stretol nejaký obyvateľ domu so všetečnou otázkou: „Koho hľadáte, slečna?“
Začalo sa to Zuzanou
Ak by sa písal rok 1984, správna odpoveď by znela: „Idem k pani Matajsovej“ (i keď správnejšie by bolo pravdepodobne oslovenie súdružka). „Tá tu momentálne nie je,“ bol by pravdepodobný protiargument. „Viem, pomáha dcére s deťmi. Mám stretnutie s jej príbuzným, ktorý u nej zatiaľ býva. Viete, pripravuje tu vedeckú prácu a poprosil ma o konzultáciu jedného problému,“ prehrávam si v hlave, ako by mohla vyzerať „správna“ odpoveď. Ďalšie otázky by som ešte pred vyslovením odbila úsmevom a ponáhľala sa hore. Takto nejako mohlo vyzerať náhodné stretnutie na schodoch bytovky od konca septembra 1983 do júla 1987. Práve pod touto legendou sa totiž v byte na štvrtom poschodí schádzali agenti Štátnej bezpečnosti.
Susedia zostávajú. Niekedy
S kópiou spisu vedeného k takzvanému prepožičanému bytu ZUZANA stúpam hore schodmi. Nákres sa dokonale zhoduje. Akurát mená na zvončekoch sa zmenili. Žiadny Fiťka, Vindiš či Badinková. Na dverách štvrtého suseda však stále svieti rovnaké priezvisko ako v spise (pre zachovanie súkromia ho neuvádzame). Som teda na správnom mieste. Zvoním pri dverách bývalého bytu Zuzany Matajsovej. Otvorí mi prekvapený mladý muž. Vysvitne, že byt má len prenajatý. Nazriem dnu a zisťujem, že dispozícia sa od nákresu trochu líši. „Viem, že ho rekonštruovali,“ potvrdzuje nájomník moju domnienku. Tu sa viac nedozviem, nechávam mu preto vizitkou s prosbou, aby kontakt posunul súčasnej majiteľke. Zamierim k dverám s menom, ktoré poznám zo spisu. Štekot psa nasleduje jemné zahundranie a dvere sa otvoria na asi 20-centimetrovú škáru. Starší pán s hustou bradou si ma podozrievavo prezerá. „Matajsová? Neviem, nepamätám si,“ znie skúpa odpoveď na otázky, ako dlho tu býva a či sa v byte bývalej susedy nedialo niečo podozrivé. „Nebudem sa s vami rozprávať, dovidenia,“ končia rázne zavreté dvere ďašiu komunikáciu.
Odhaľme vnútorného nepriateľa
Skúšam to ešte u ďalších susedov, aj na nižšom či na vyššom poschodí. Neúspešne. Zdá sa teda, že o dianí v byte už bude môcť rozprávať len spis z archívu Ústavu pamäti národa (ÚPN). Byt s označením ZUZANA „požičala“ vtedajšej ŠtB jeho majiteľka Zuzana Matajsová (ročník narodenia 1929). Nemuseli ju dlho presviedčať, jej zať Rudolf Čepel pracoval pre Zbor národnej bezpečnosti (podeň patrila Verejná bezpečnosť, teda klasická polícia a aj „tajní“ z ŠtB). Venoval sa problematike kontrarozviednej kontroly ekonomickej pravice (rozumej, snažil sa nájsť vnútorných nepriateľov, ktorí chcú rozvrátiť československú ekonomiku). „Bolo to pomerne časté, že byty prepožičiavali príbuzní pracovníkov ŠtB,“ vysvetľuje mi neskôr Jerguš Sivoš z ÚPN, ktorý dlhodobo skúma ŠtB. Takzvaná legenda bol príbeh, ktorý bol vytvorený pre príbuzných či susedov a mal zdôvodniť, prečo do bytu chodia cudzí ľudia. Zo spisu vyplýva, že v prípade bytu ZUZANA fungoval spoľahlivo. Niekoľko rokov sa v ňom bez problémov či podozrievania susedov schádzali viacerí tajní spolupracovníci ŠtB. Niektorých sem presunuli z iného bytu s krycím menom SMUTNÝ, ktorý bol v roku 1983 dekonšpirovaný, teda odhalený. Najaktívnejší z nich, Vladimír Zámečník, absolvoval v byte ZUZANA minimálne 105 stretnutí.
Pravdepodobne sa pýtate: a čo za to? Nuž požičať byt bolo celkom výhodné. ŠtB vám totiž platila nájomné, elektrinu a ďalšie výdavky spojené s jeho fungovaním. V prípade našej ZUZANY to napríklad v júli 1984 bolo 399 korún československých: 262 Kčs nájomné, 71 Kčs inkaso a 66 Kčs telefón.
Bez podozrenia
Toľko teda spis. Keďže na Martinčekovej sa už očividne viac nedozviem, presúvam sa k ďalším bytom. Na Svätoplukovej ulici svedčia komplet vymenené okná o nových majiteľoch. Napriek tomu skúšam zvončeky. „Aký byt? ŠtB? A to je čo?“ ozve sa z jedného z nich hlas mladej ženy. Tu zjavne tiež nepochodím. Žiadna odpoveď neprichádza ani na Legionárskej, šťastie sa na mňa usmeje až na Hollého ulici v centre. Aj tu to, zdá sa, sedí so spisom. „Výťah chodí iba od 1. poschodia,“ uvádza poznámka na konci dokumentu popisujúceho tunajšiu legendu. Zdolávam teda prvé schody pešo. „Podržte mi výťah,“ volá pani s paličkou na štvrtom poschodí, kde má byť ďalší z prepožičaných bytov. „Chorkov, Chorkov, nič mi to veru nehovorí, ale bývala som predtým na päťke,“ uvažuje nahlas. Na podozrivých ľudí či nezvyčajné návštevy si vraj nepamätá. Práve meno J. P. Chorkov malo patriť k bytu KYJEV. Podľa legendy mal pán Chorkov pracovať na obchodnom zastúpení ZSSR v Bratislave, no keďže často cestuje, byt požičiava svojim kolegom z diplomatického zboru na príležitostné obchodné rokovania.
„Pred nami tu býval vážený právnik,“ rozhovorí sa ochotne majiteľka jedného z bytov. „Tak na našom poschodí sa schádzali agenti ŠtB? Fíha, to musím povedať manželovi, jeho takéto veci zaujímajú.“
Z konšpirácie zostali len parkety
Na druhý deň mi volá majiteľka súčasného bytu ZUZANA. „Asi vás sklamem, ale meno Matajsová mi nič nehovorí, očividne sme byt kúpili už od nasledujúceho vlastníka,“ vysvetľuje. Vysvitne, že neochotný sused odvedľa je syn pána, ktorý tu kedysi býval. „Ani on sa s vami baviť nebude, je to vysokoškolský pán profesor, on má svoj vlastný svet.“ Dostanem však tip na najstaršiu obyvateľku z vchodu, ktorá dlhé roky bola domovou dôverníčkou. Na druhý pokus otvoril jej syn. „Čože, ŠtB tu u nás? Bývame tu od začiatku a nič sme si nevšimli. Ale tie jedenapolizbové byty boli najväčšie
zašivárne, to by sedelo.“
A čo hovorí súčasná majiteľka bytu na to, že sa u nich kedysi schádzali tajní agenti? „Je to minulosť, beriem to len ako holý fakt. Viete, neverím na karmu a podobné veci,“ smeje sa. „Navyše, byt sme v podstate úplne prestavali, pôvodné sú už len parkety v obývačke.“
Tu sa naša výprava končí. Teda aspoň dočasne. Rozpletať osudy konšpiračných bytov a ich majiteľov je po vyše 25 rokoch beh na veľmi dlhé trate. A čo vy? Viete, čo sa dialo vo vašom byte?