Sestra Judita alias Erika Cáková sa pre zasvätený život rozhodla v dvadsiatke. Snímka: archív E.C.
Nebýva v kláštore, ani neskladá večné sľuby. Spoločne s ďalšími sestrami žije v prenajatom byte a denne najazdí desiatky kilometrov v aute. Erika Cáková, alias sestra Judita zo Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, už viac ako dvadsať rokov zasväcuje svoj život starým, chorým, bezdomovcom a umierajúcim. A na rovinu hovorí, že smrť v jej vnímaní nie je ani zlá, ani frustrujúca. „Tvrdím, že je to charizma , ktorá vyplýva z môjho povolania, ale svoj podiel v tom určite zohráva aj moja sangvinická povaha,“ komentuje s úsmevom, už navyknutá na sčasti obdivné, sčasti neveriace pohľady, ktoré toto jej „priznanie“ obvykle vyvoláva.
Vincentská revolúcia
Vincentky nie sú mníšky ani rehoľníčky, no napriek tomu skladajú sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. A pridávajú k nim dokonca aj štvrtý, v istom zmysle najpodstatnejší: službu Kristovi v chudobných. „K sľubom sa však zaväzujeme na jeden rok, 25. marca ich obnovujeme vždy nanovo.“ Každé nové „áno“ však vyslovujú s vedomím, že sa k nemu zaväzujú do konca života.
Táto netradičná zvyklosť má korene v 17. storočí, teda v dobe, kedy svätý Vincent takzvanú spoločnosť apoštolského života v Paríži zakladal. „V tom čase existovali výlučne klauzúrne kláštory, ktoré ich členovia nemohli opúšťať. A hoci sa starali aj o biednych a chudobných, modlitebný život bol prednejší. No svätý Vincent túžil po spoločenstve, v ktorom by bola prioritou práve služba chudobným a sestry by ich mohli navštevovať aj doma,“ objasňuje sestra Judita. A tak sa kňaz Vincent de Paul spolu s Lujzou de Marillac rozhodol založiť osobitný typ spoločnosti: bez večných sľubov, bez habitov (ten sa vyvinul až postupne), bez kláštora. „Vravieval, že musíme byť ešte dokonalejšie ako samotné rehoľníčky: avšak výlučne preto, aby sme lepšie slúžili chudobným. ,Vaším závojom nech je vaša skromnosť a vašimi kláštornými chodbami nech sú ulice mesta.’.“ A treba povedať, že sa mu podaril životaschopný projekt. Jeho spoločnosť svojím aktuálnym počtom členov prevyšuje iné rehole v rámci sveta i Slovenska.
Milovníčka puzzle
„,Sestra Judita, a bol svätý Vincent alkoholik? Lebo keby sám nepil, ako by vedel, ako nám treba pomáhať?’“ Aj spomienky na takéto odzbrojujúce otázky si nosí sestra Judita v pamäti. „Ľudia bez domova, o ktorých sa v rámci občianskeho združenia Slnečnica sestry vincentky starajú v rámci nízkoprahovej nocľahárne Depaul či Útulku sv. Luzjy, sa dokážu pýtať naozaj odzbrojujúco,“ smeje sa a spomína aj na situáciu, ako sa raz všetci natlačili do jednej unimobunky, len aby sa ich opýtala, ako sa majú. „Zlatí sú, raz sa mi snažili nechať otvorené dvere, aby som z toho vzduchu ,nenafúkala’, lebo však pôjdem domov autom.“ Realisticky konštatuje, že sa medzi nimi našlo aj dosť ,fiškusov’. „V prvom rade sú to však ľudia, čo majú za sebou ťažké životné skúsenosti. Napriek tomu mnohí zostávajú obdivuhodne otvorení.“
V posledných rokoch sestra Judita nevyráža do „terénu“ prioritne za ľuďmi bez domova, ale za pacientmi v terminálnom štádiu – v rámci Mobilného hospicu sv. Kataríny Labouré. A keď sa objaví mimoriadna situácia, dá jej prednosť aj pred denným duchovným programom (svätá omša, modlitby), ktorý je súčasťou každého zasväteného života. Svätý Vincent tento rys vincentského života vysvetľoval tajomnou vetou: Opustiť Boha pre Boha.
„Občas je to náročná služba, hoci človek pri nej vždy viac získa ako dá. Je veľké šťastie, že náš duchovný program počíta aj s relaxom, keď sa spoločne so sestrami delíme o zážitky z dňa, inak by to asi dopadlo horšie,“ smeje sa a prezrádza na seba, že jej obľúbeným relaxom je puzzle. „Občas si v byte zapneme aj televízor. Zvykneme pri ňom žehliť, dovárať či šúpať jablká.“ Rady vyrážajú aj do prírody, a dôležité sú pre ne tiež chvíle samoty a tichej kontemplácie. Každá zo sestier má nárok aj na dovolenku u rodičov alebo príbuzných, vo výnimočných prípadoch si môže ísť na dlhšie oddýchnuť aj do inej komunity.
Osudová nočná služba
Vyštudovanú zdravotnú sestru však do komunity paradoxne nepritiahla najmä túžba pomáhať najchudobnejším. „To by bolo málo. Pre zasvätený život sa človek nemôže rozhodnúť sám od seba,“ objasňuje. To tajomné a ťažko vysvetliteľné „pozvanie“ prišlo k dvadsaťročnej Erike počas nočnej služby v nemocnici. „Nedá sa to opísať slovami, ale bolo to náhle vedomie, že ma niekto dokonale pozná, má ma rád aj so všetkými mojimi chybami, a že mu môžem tú lásku opätovať. Keby ma takto intenzívne oslovil v tom čase nejaký chalan, hoci aj černoch, ani sekundu by som neváhala a odišla do tej Afriky s ním,“ približuje so smiechom a dodáva, že v tej dobe bola rovnako otvorená obom týmto životným alternatívam.
Prichádza reč na pacientov a ja po chvíli nadobúdam dojem, že sestra Judita drží v pamäti všetkých, čo jej kedy prešli rukami. Spoločne s podrobnými spomienkami na posledné chvíle ich života. Všetky sú plné utrpenia, v jej podaní však z nejakého dôvodu nepôsobia smutne. Spomína mi napríklad 34-ročnú ženu, ktorá sa prvého v mesiaci vydávala a piateho toho istého mesiaca podľahla smrteľnej chorobe. „Muž, čo ju ľúbil, si ju jednoducho vzal v takom stave, v akom sa nachádzala. A musím povedať, že ani nebol príliš veriaci. Napriek utrpeniu, čo obe rodiny čakalo, prežili tú svadbu vo veľkej radosti.“ Alebo muža, ktorý zoči-voči prichádzajúcej smrti pôsobil ako malé vystrašené dieťa: neskôr sa aj dozvedela, že ho matka pri narodení odvrhla. Hoci mal negatívny vzťah k viere a ponuku duchovnej služby od kňaza odmietol, po slovách o tom, že ho Pán Boh čaká spolu s jeho mamou, ktoré mu sestra Judita spontánne povedala, mu stiekla po líci slza. „Spolu s posledným výdychom,“ dodáva sestra Judita potichu.
„Netvrdím, že takí ľudia neexistujú, ale ja som sa dosiaľ nestretla s nikým, kto by zoči-voči vlastnej, či blízkeho smrti, radikálne odmietal existenciu ,čohosi’. Ja pri smrteľnej posteli rodinu zväčša oslovím k spoločnej modlitbe. Nie vždy to prijmú, niekedy sa modlím len v duchu a rešpektujem ich spôsob prežívania posledných chvíľ, niekedy chcú, aby som sa modlila sama, ale na zomierajúceho aj rodinu to vždy pôsobí upokojujúco a dodáva im to silu a odvahu. Bez ohľadu na to, či boli pokrstení alebo nie.“ Dlhoročné skúsenosti sestru Juditu presvedčili, že umieranie môže prakticky za každých okolností prebehnúť pokojne: pokiaľ sú k dispozícii dobre nastavené lieky, človek je obklopený rodinou a je v jeho blízkosti ktosi, kto mu v správnej chvíli povie, že sa nemá prečo báť. „Ja v takom prípade hovorím o víťaznom boji.“
Ženské rehole na Slovensku
Na našom území ich k 31.12. 2013 pôsobilo 43.
Pôsobilo v nich okolo 2300 sestier v celkovo 263 komunitách.
Takmer 40 percent z nich sú dôchodkyne.
Najviac sestier v produktívnom veku pôsobí v školstve, nasleduje sociálna sféra a zdravotníctvo.
Ženské rehole zriadili okolo 90 zariadení.
Mužské rehole na Slovensku
Na našom území ich aktuálne pôsobí 29.
Delia sa na dva základné typy: apoštolské (pôsobia vo svete)
a modlitebné (žijú takmer výlučne v kláštore).
K menej známym rádom patria napríklad: dehoniáni, pallotíni, či baziliáni.
Pôsobí v nich asi 800 rehoľníkov, z toho približne100 na misiách.