Na vlastnej koži zažil niekoľko olympijských zápolení. Pre HN si Ľubomír Souček zaspomínal na päticu zimných hier pod piatimi kruhmi v ére samostatného Slovenska.
Lillehammer 1994
Olympiáda v Lillehammeri bola druhá zimná, na ktorej som sa osobne zúčastnil. Dva roky predtým ma sklamali hry v Albertville, hoci som už ako dieťa sníval, ako raz budem stáť pod piatimi kruhmi a príde ten silný pocit spolunáležitosti. V Albertville sa to nestalo. Bolo to možno aj preto, že celá olympiáda bola rozhádzaná na viacerých miestach, boli to akoby nezávislé svetové šampionáty v rôznych zimných športoch a olympijský duch chýbal.
To mi však úplne odškodnili práve hry v Lillehammeri. To bola naozaj olympiáda, akú si len človek môže priať. Nielen podľa mňa to bola najlepšia, minimálne zimná, olympiáda vôbec. Atmosférou predstihla aj letné OH v Sydney 2000, hoci boli fantastické, a predstihla aj Vancouver, aj Londýn, ktoré boli tiež vynikajúce. Veľkú zásluhu na tom mali práve domáci. Ak sa hovorí, že Nóri sa doslova rodia s lyžami lebo korčuľami na nohách, je to pravda. Zimné športy tvoria organickú súčasť nórskej kultúry. Deti odmala lyžujú, korčuľujú a v zime bežne vidíte kdekoľvek trebárs na bežkách aj dospelých. Nóri sa prišli jednoducho pozrieť na niečo, čomu rozumejú, čo majú veľmi radi, a to bolo aj cítiť. Úžasne povzbudzovali všetkých, nielen svojich pretekárov. Prostredie bolo nesmierne žičlivé, aj tí poslední sa cítili ako víťazi. Okrem toho, všetko bolo koncentrované na pomerne malom území – športoviská, aj olympijská či mediálna dedina, vyšlo aj počasie a prostredie bolo nádherné, takže sa stretli všetky priaznivé okolnosti. Nóri navyše boli jedni z prvých, ktorí presadzovali ekologický prístup – mnohé domčeky alebo tribúny po skončení jednoducho rozobrali a použili inde. Napríklad domčeky z novinárskej dediny neskôr skončili ako ubytovanie pre dôchodcov. Tiež som sa v Lillehammeri prvýkrát stretol s takými vecami ako recyklovateľné taniere, ktoré boli vyrobené tuším zo zemiakov a dali sa zjesť.
Nezabudnuteľný pre mňa zostane heroický výkon hokejistov, najmä ich predolympijské snaženie sa. Po rozpade Česko-Slovenska totiž nástupnícke práva získalo Česko a naši si účasť museli vybojovať v kvalifikácii v Sheffielde 1993, kam sa dostali až po mimoriadnom diplomatickom úsilí. Z hokejového suterénu sa tak dostali až na ZOH, kde skončili napokon na šiestom mieste. Tréner Július Šupler stavil na mladých dravých hráčov okolo hviezdneho kapitána Petra Šťastného. Mladíci mu dôveru vrátili svojimi výkonmi. Napríklad Miroslav Šatan ako najlepší strelec celého turnaja či Žigmund Pálffy ako najproduktívnejší hráč.
Nagano 1998
Druhú olympiádu v ére samostatného štátu som sledoval aktívne zo Slovenska. Keďže Lillehammer nasadil vysokú latku, organizátori naganskej olympiády neboli v ľahkej situácii. Bezprostrednú atmosféru mi z domova ťažko hodnotiť, ale Japonci napriek svojej povestnej úctivosti sú predsa len trochu rezervovanejší. Svoje urobila aj klíma, keďže športoviská ležali pomerne blízko mora, takže podmienky sa často menili. Nevyspytateľné zmeny počasia na takýchto podujatiach spôsobujú, že podmienky sú niekedy na hranici regulárnosti a nezriedka sa z nich rodia prekvapiví víťazi.
Jednou z najvýraznejších postáv hier bol rakúsky zjazdár Hermann Maier, ktorý na úvod v zjazde zažil hrôzostrašný pád a zdalo sa, že musí byť dolámaný. O tri dni nato však vyhral zlatú medailu, a potom pridal ešte jednu. To bol príbeh, ktorý sa dotkol celého sveta, a vtedy sa vlastne zrodila legenda o nezničiteľnom Herminátorovi.
Hrozivý pád Hermanna Maiera v úvodnom zjazde.
Zo slovenskej výpravy sa najlepšie darilo biatlonistkám, ktoré siahali po medailách. No tak ako Soňa Mihoková, aj ženská štafeta v zložení Mihoková, Martina Schwarzbacherová-Jašicová, Anna Murínová a Tatiana Kutlíková sa nakoniec museli uspokojiť so štvrtou priečkou. Slovákov tiež zaujímal hokej. Tam sme naplno doplatili na vtedajší model turnaja. NHL síce súhlasila, že uvoľní hráčov na zápasy počas olympiády, to však neplatilo pre predolympijský turnaj, z ktorého postupovali len dve mužstvá. Z tímov v predturnaji práve Slovensko malo najviac hráčov z NHL, ale v Nagane si z nich zahrali len Peter Bondra a Róbert Švehla. Navyše naši sa borili s chrípkovou epidémiou. Hráči ako Miro Šatan, Žigmund Pálffy, Pavol Demitra, Richard Zedník a Jozef Stümpel prišli až na konci predturnaja, na poslednom zápase s Kazachstanom ešte sedeli v hľadisku. A keďže sme prehrali a do hlavnej súťaže sme nepostúpili, prišli vlastne zbytočne. Naspäť do zámorských klubov cestovali bez jedinej minúty na ľade.
Salt Lake City 2002
Pred Salt Lake City sa diali veľmi zlé veci. Na sklonku roku 1998 sa objavili správy, že mesto v snahe získať olympiádu podplácalo. Nakoniec sa z toho rozhorel najväčší škandál v histórii olympijského hnutia. V jeho rámci vysvitlo, že aj iní kandidáti sa v minulosti snažili korumpovať členov Medzinárodného olympijského výboru (MOV). Bola z toho veľká aféra, niektorí členovia MOV boli vylúčení, niektorí sa vzdali členstva dobrovoľne, ďalší vyviazli s napomenutím. Dvoch najvyšších predstaviteľov organizačného výboru Salt Lake City vyšetrovala polícia. Tým sa olympiáda ocitla v obrovských problémoch, odskočili sponzori a vyzeralo to zle. Asi dva roky pred uskutočnením prevzal funkciu šéfa organizačného výboru boháč a bývalý mormónsky duchovný Mitt Romney, neskorší protikandidát Baracka Obamu na post prezidenta USA. Ukázal sa ako výborný krízový manažér a napokon sa mu podarilo zorganizovať veci tak, že hry boli dokonca ziskové. Lenže udiala sa ďalšia vec – päť mesiacov pred hrami bol útok na dvojičky a Amerika sa ocitla v boji proti terorizmu. Výsledkom boli extrémne prísne bezpečnostné opatrenia. Už v Zürichu, kde som prestupoval na lietadlo, ma pol hodiny vypočúval nejaký úradník, preveroval všetky možné papiere, bolo to dosť tvrdé. Ešte tvrdšie to bolo v samotnom Salt Lake City.
Keď sme napríklad išli na hokej a človek chcel stihnúť prvú tretinu, musel prísť o hodinu skôr, lebo takmer toľko stál v rade. Každý jeden novinár musel nielen vybrať laptop, ale aj ho zapnúť, pričom vtedajšie sa štartovali pokojne i 5 minút. Museli sme zapnúť diktafón, urobiť niekoľko záberov fotoaparátom a podobne. Napokon tá olympiáda vyšla veľmi dobre, návštevnosť bola obrovská, vyšlo im počasie a ja mám na ňu dobré spomienky.
V Salt Lake City sa najlepšie slovenské výsledky zrodili v biatlone, podobne ako v Nagane. Ženská štafeta ťahala na medailu, nakoniec skončila piata. Podobne neradostne ako v Japonsku sa nám vodilo aj v hokeji. Keďže sa hralo na americkej pôde, NHL nebola prerušená a kluby dali hráčom právo zúčastniť sa na jednom zápase na predturnaji. V praxi to vyzeralo tak, že prileteli unavení zo zápasu NHL, kým sa prebili cez všetky kontroly do dediny, bolo aj päť hodín ráno. Už prvý zápas s Nemeckom, ktorý sme prehrali, de facto rozhodol o tom, že nepostúpime. Na druhý zápas prišli ďalší hráči, ktorí zabrali zvyšné miesta na súpiske a potom museli zase odísť. Nakoniec na posledný zápas mohol tréner Filc postaviť len 13 korčuliarov. Slovensku po prehre s Rakúskom hrozilo, že skončí úplne posledné. Túto hrozbu odvrátila až záverečná výhra 7:1 v zápase o konečné umiestenie sme nad Francúzskom. A o tri mesiace nato sme sa stali majstrami sveta. To bola ukážka absurdity toho herného systému. A mám taký pocit, že najmä pod vplyvom toho, ako sme skončili na ZOH a MS, federácia herný systém zmenila.
Turín 2006
Turínska olympiáda bola zvláštna a prvýkrát som ju absolvoval ako tlačový atašé výpravy. Hoci Taliansko je krajina, ktorá je silná v zimných športoch, neplatí to pre Turín. Neďaleko, asi 80 km, je síce svetoznáme zjazdárske stredisko Sestriere, ale v samotnom Turíne veľmi chýbala olympijská atmosféra. Zimné športy Talianov nenadchýnali. Mal som pocit, že okrem krasokorčuľovania, kde mali domácu Caroline Kostnerovú, a hádam mužského slalomu, kde mali vtedy Giorgia Roccu, Talianom zimná olympiáda veľa nehovorila. Alberto Tomba už vtedy nejazdil a nemali v hre také esá, ktoré by ku hrám pripútali celý národ. Možno ešte hviezdneho sánkara Zӧggelera, ale to je zase malý šport. Hokej im bol takmer úplne cudzí. Časť hokejového turnaja sa hrala na výstavisku a haly boli menšie, než mali byť. My sme hrali väčšinu zápasov v hale, kam sa zmestilo asi 5 500 – 6 000 divákov, čo nebolo dôstojné pre olympiádu.
Počasie v Turíne tiež bohvieako nevyšlo, bolo tam dosť teplo, aj pršalo. V horskom regióne bolo strašne veľa blata, doslova po kolená, takže ho museli vysušovať a upravovať mechanizmami. Najmä pred nadchádzajúcimi paralympijskými hrami - predstavte si, ako by sa vozíčkari brodili 30-centimetrovým blatom... Samotná olympiáda bola rozbitá do troch stredísk – Turín, Sestriere a Bardonecchia, čo jej ublížilo. Takže nemám na ňu bohvieaké spomienky. Napriek tomu, že odtiaľ máme prvú medailu v ére samostatného Slovenska, striebro Radoslava Žideka v snoubordkrose som naživo nevidel, lebo som väčšinu času trávil s hokejovou reprezentáciou. Samozrejme, bola to obrovská senzácia, pretože to bol výsledok, ku ktorému sa Rado nikdy predtým – a treba povedať, že ani nikdy po tom – nepriblížil.
Paradoxne, najsilnejší zážitok z Turína pre mňa bol otvárací ceremoniál. Konkrétne chvíľa, keď na pódium nastúpil Luciano Pavarotti a spustil hlavnú áriu z opery Turandot, slávne Vinceró. Ešte teraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Nemyslel som si nikdy, že budem vidieť naživo Pavarottiho. Stál som od neho asi 30 metrov a spieval úžasne. A čo je veľmi silné, bolo to jeho posledné vystúpenie v živote. Už vtedy bol veľmi chorý a vystúpil len preto, že to bola olympiáda. Ďalší nešportový zážitok – vidieť Sophiu Loren, ako nesie olympijskú vlajku. Mala vtedy už vyše 70 rokov, ale niesla sa veľmi hrdo.
Ale bol tam aj jeden zaujímavý športový, aj keď neolympijský. Naši hokejisti sa chceli pozrieť na tréning Juventusu a stretnúť sa s vtedajšou českou futbalovou hviezdou Pavlom Nedvědom. To sa aj podarilo a bola to príjemná návšteva.
Vancouver 2010
Z nášho hľadiska boli posledné ZOH najúspešnejšie a mal som to šťastie, že som všetky medaily videl naživo. Zažil som zlato aj striebro a tú obrovskú eufóriu po víťazstve Naste Kuzminovej, po ktorej nasledoval bronz Paľa Hurajta a ďalšie super výsledky. Bolo to silné a krásne, že hneď v prvý deň slovenská zástava viala na najvyššom stupni. A po prvom dni, keď bola medailová tabuľka, tak Slovensko figurovalo tuším ako piate. Vo Vancouvri bola výborná atmosféra. Súviselo to aj s tým, že Kanaďania sú športoví nadšenci a medzi súťažiacimi mali veľa hviezd – hokejistov, krasokorčuliarov a iných. Ale veľkému záujmu sa tešil napríklad aj curling, ktorý má v Kanade veľkú tradíciu a zázemie. Navyše usporiadateľská krajina zlomila olympijské domáce prekliatie. Dovtedy bola Kanada jediná usporiadateľská krajina v histórii OH aj ZOH, ktorá na vlastnej pôde nezískala žiadny zlatý kov – ani na OH 1976 v Montreale, ani na ZOH 1988 v Calgary. Zato vo Vancouvri sa s celkovým počtom 26 medailí, z toho 14 zlatých, stala najúspešnejšou krajinou! Takže kanadským športovcom sa veľmi darilo a z toho pramenila aj výborná atmosféra.
Okrem biatlonových úspechov veľmi dobrý turnaj odohrali naši hokejisti. Hoci v základnej skupine prehrali s Čechmi, zdolali na samostatné nájazdy Rusov, keď ten rozhodujúci premenil svojím úžasným kúskom Pavol Demitra. Práve on bol podľa mňa najväčšou hviezdou turnaja, hoci sa pred olympiádou veľmi trápil. Jednak bol zranený, jednak si nerozumel s trénerom a manželku mal opakovane v nemocnici. Napriek tomu sa dokázal vynikajúco pripraviť. Vo Vancouvri vyhral kanadské bodovanie a ako jediný Európan sa dostal do All Stars výberu. Pamätné bolo aj semifinále s domácou Kanadou. Hala mala kapacitu zhruba 16 500 divákov, z toho podľa mňa minimálne 15-tisíc bolo Kanaďanov, more červených dresov. Kanaďania viedli 3:0, a keďže v prvom semifinále USA zdolali Fínsko, takže štadión skandoval „my chceme USA“. Lenže v poslednej tretine sme zvýšili na 3:1, potom 3:2 a v závere im naši poriadne podkurovali. Keď vtedy hlúčik z našej výpravy začal kričať „My chceme USA!“, kanadskí diváci sa mierne vydesili. Zhruba pol minúty pred koncom mal Paľo Demitra na hokejke vyrovnávací gól. Tú scénu, ako puk leží kanadskému brankárovi na predlaktí, mám stále pred očami. Naozaj chýbali možno dva centimetre a bolo by vyrovnané. A som presvedčený, že keby museli Kanaďania v domácom prostredí hrať predĺženie, tak by boli prehrali. Nestalo sa.
A potom prišiel nešťastný súboj o bronz s Fínmi. Po výborne rozohranom zápase z našej strany a vedení 3:1 po dvoch tretinách prišiel nepochopiteľný výpadok koncentrácie. Prehrali sme nakoniec 3:5. Myslím si, že dodnes si všetci, ktorí hrali v tom zápase, búchajú hlavu o stenu, že si pokazili šancu na životný úspech.