Britské RAF (Royal Air Force) vybojovalo v roku 1940 víťaznú bitku o Britániu. O pilotoch, ktorí zabránili invázii nemeckej Luftwaffe (a medzi ktorými lietalo aj 84 Čechoslovákov), sa toho popísalo mnoho. Aj o legendárnych súbojoch, ktoré zvádzali piloti japonských stíhačiek Zero s americkými „dauntlessmi“ pri bitke o ostrov Midway. No málo Slovákov vie, že pri jednej z najväčších vzdušných bitiek 2. svetovej vojny na východnom fronte boli aj naši slovenskí piloti. A že aj slovenská armáda mala svoje letecké esá.
Dôvod mlčania bol dlhé desaťročia viac ako jasný – slovenskí piloti totiž nebojovali na tej „správnej“ strane, ale pomáhali nemeckej armáde. A to sa, nielen v komunistickom Československu, jednoducho nenosilo. Poďte sa s nami pozrieť na ich osudy bez ideologického zafarbenia a vášní.
Letectvo vo výstavbe
Ešte kým sa dostaneme na kaukazské bojisko na jar 1943, treba povedať niekoľko slov o slovenskom letectve počas 2. svetovej vojny ako takom. „Podobne ako slovenská branná moc sa zrodilo 14. marca 1939, a to z jednotiek bývalého leteckého pluku 3 pilota M. R. Štefánika československej armády,“ vysvetľuje Peter Šumichrast z bratislavského Vojenského historického ústavu, ktorý sa takmer tri desaťročia venuje leteckej histórii.
Tvorilo v podstate len zlomok slovenskej brannej moci, navyše náš letecký park bol, povedané bez príkras, veľmi zastaraný. „Československá branná moc sa v očakávaní nadchádzajúcej vojny chystala svoj letecký park zmodernizovať, no rozbite republiky prišlo skôr, než sa tak stalo,“ hovorí Šumichrast. Okrem toho veľkú časť skúsených letcov aj technikov tvorili Česi a Moravania. A tí museli zo známych dôvodov odísť zo Slovenska...
Samozrejme, neudialo sa to zo dňa na deň. Niekoľkí zostali až do konca vojny, najmä tí, čo mali manželky Slovenky alebo iné bližšie väzby na Slovensko. „Bolo to podobné ako dnes so športovcami – keď vás potrebujeme, tak si vás necháme a dáme vám aj naše občianstvo. Ale boli to skôr výnimky,“ upozorňuje historik.
Dajte nám nové stroje
Napriek tomuto odlevu značného počtu skúseného leteckého, ale aj pozemného personálu sa podľa Petra Šumichrasta Slováci za svojich letcov hanbiť nemuseli. Väčšine z nich síce chýbali skúsenosti z velenia leteckým jednotkám, no letecký výcvik a predovšetkým nadšenie nie. Ukázalo sa to už pri ich prvom nasadení v marci 1939 pri maďarskom útoku na východné Slovensko.
VAŠA VOJNA V HN
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a my váš príbeh zverejníme.
„Naši južní susedia sa domnievali, že krátko po vzniku nového štátu ešte nebude slovenská branná moc akcieschopná. A že si budú môcť okrem územia, ktoré získali Viedenskou arbitrážou, ešte niečo odkrojiť.“ Výsledok? Obete z radov slovenských vojakov a civilistov, medzi nimi aj z radov pilotov – Ján Prháček, Anton Slodička, Štefan Devan či Ladislav Sulík. Maďarský útok na Slovensku naštartoval vlnu nadšenia brániť svoju vlasť.
Výcvik pilotov. Slováci patrili k leteckej špičke. Snímka: archív Petra Šumichrasta
Taktiež však ukázal hlavnú slabinu slovenského letectva: zastaranú leteckú techniku. Tá sa ešte viac ukázala o dva roky neskôr, keď slovenská armáda v súlade so svojimi vojenskými záväzkami vstúpila na územie Sovietskeho zväzu ako agresor. Okrem pozemných jednotiek do Ruska zo slovenských letísk odletelo doslova všetko, čo malo krídla a vrtuľu.
„Ukázalo sa, že slovenskí piloti sú dobrí letci, no lietadlá, ktoré používajú, majú svoje najlepšie časy dávno za sebou. A že ak budú chcieť Nemci v budúcnosti Slovákov na vojnovom nebi náležite využiť, budú ich musieť aj moderne vyzbrojiť,“ hovorí Šumichrast.
Na Emiloch na Rusov
A tak sa konečne v roku 1942 stalo to, po čom slovenské letectvo volalo už od začiatku vzniku Slovenskej republiky... staré československé Avie B-534 nahradili moderné nemecké Messerschmitty. Hoci tiež nie tie najnovšie. „Nemci nemali v prvých rokoch seriózny záujem slovenskú armádu posilňovať, existovali kvóty, koľko a akej techniky či mužov v zbroji môže mať.
Ani Messerschmitty Bf 109 E, ktoré nám predali, neboli najnovšou verziou tohto legendárneho lietadla. No pre nás to bol ohromný kvalitatívny skok,“ opisuje Peter Šumichrast. Samozrejme, nová technika si vyžadovala aj preškolenie. Vyše stočlenná skupina našich letcov a technikov preto odišla do dánskeho Grove, kde mali Nemci výcvikové stredisko.
Prečítajte si aj príbeh nášho najlepšieho stíhača, ktorý zostrelil na východnom fronte 32 Rusov
„Museli sa naučiť pracovať napríklad s nastaviteľnou vrtuľou či so zaťahovacím podvozkom, ktoré dovtedy u nás používané lietadlá štandardne nemali,“ vysvetľuje. Každý pilot dostal vysvedčenie a po absolvovaní výcviku sa, už na nových „Emiloch“ (podľa písmena E), vrátili naspäť na domovské piešťanské letisko. Práve z časti týchto mužov sa tiež vytvorila legendárna letka 13, ktorá sa už čoskoro mala vyznamenať na fronte.
Pochvala aj od Göringa
Je 4. novembra 1942 a nad letiskom v kaukazskom Majkope sa vznáša šesť slovenských Emilov. Na krídlach aj trupe majú bielo-modro-červený kríž. To Slováci z letky 13 práve dorážajú na miesto svojej prvej leteckej základne. Neskôr k nim pribudnú aj smoliar Jozef Drlička, ktorý svojho Emila poškodil pri prelete na frontu. A tiež ďalší piloti, ktorí dostali letuschopné stroje až na mieste. Spolu s veliteľom Ondrejom Ďumbalom a jeho zástupcom Vladimírom Kriškom sa tak počet letcov takzvanej prvej garnitúry ustálil na čísle štrnásť.
Takto vyzerali slovenskí Emilovia – moderné nemecké stíhačky Messerschmitt Bf 109 E so znakmi našich vzdušných síl. Snímka: archív Petra Šumichrasta
Slováci pri 52. stíhacej eskadre nemeckého letectva vystriedali chorvátsku letku a už o niekoľko dní po prílete sa zapojili do bojov. O tom, že postupom času aj veľmi úspešne, svedčí aj telegram hlavného veliteľa nemeckej Luftwaffe Hermana Göringa z marca 1943: „Dostal som hlásenie, že Vami vedená stíhacia letka dosiahla v krátkom čase 50 vzdušných víťazstiev v spoločnom boji proti boľševickému nepriateľovi. Tento hrdý úspech udatných slovenských stíhačov, ktorí sa osvedčili najmä počas tvrdých zimných bojov na juhu východného frontu, naplňuje ma radostným zadosťučinením.“
A to ich najväčšie súboje ešte len čakali.
Za železný kríž ruská manželka
Úspech Slovákov okrem ich talent, výcvik a odhodlanie mala na svedomí ešte jedna vec. „Nemci veľmi rýchlo zistili, že v náročných bojoch už ich zastarané lietadlá nestačia. Preto ich v krátkom časovom horizonte prezbrojili na modernejšie Messerschmitty Bf 109 F, takzvaných Friedrichov a veľmi rýchlo aj na najnovších Gustavov,“ dôvodí Peter Šumichrast.
S kvalitnou technikou počet zostrelov rýchlo stúpal. Svojím dielom Slováci prispeli aj do jednej z najväčších leteckých bitiek, keď sa nad Kubáňou v ostrom súboji stretli tisícky nemeckých a sovietskych lietadiel. Práve v tejto bitke dosiahol 24. apríla 1943 jubilejný stý zostrel letky Izidor Kovárik (na snímke dole sedí v kokpite). Mimochodom, druhý najlepší slovenský pilot vôbec.
Jeho 28 zostrelov prekonal o štyri iba jeho priateľ Ján Režnák. Možno paradoxne vyznie informácia, že Kovárik letel do Ruska ako pilot kuriérneho lietadla a preškolil sa až priamo na fronte. Obaja dostali viacero slovenských, ale aj nemeckých vyznamenaní.
Okrem nádejného kariérneho postupu však niekedy bola motivácia na zisk „metálu“ aj iná. „Boli to mladí chlapi, takže prirodzene v zázemí „behali“ za ruskými dievčatami. Väčšinou to boli iba také dobrodružstvá, no jeden z nich si z Ruska doviedol aj ženu. Boli z toho nepríjemnosti, ale medzi pilotmi sa tradovalo, že nadriadení velitelia povolenie na prevoz budúcej manželky na Slovensko podmieňovali udelením nemeckého železného kríža,“ smeje sa.
O vysokom kredite našich podľa Šumichrasta svedčí aj skutočnosť, že práve Slovákom boli venované aj dve samostatné čísla nemeckého časopisu Nemecká flotila juhovýchod. „Určite to bol aj propagandistický ťah, na druhej strane to bol nepochybne aj prejav uznania z ich strany.“
215 zásahov
No vysoké nasadenie si vyberalo svoju krutú daň. „Mnohí piloti mali zdravotné problémy – v dôsledku náhlych zmien výšky im tiekla krv z nosa, ďalší mali ťažkosti s trávením vyplývajúcim z nedostatku kvalitnej stravy...“ Hoci medzi vojenských letcov sa mohol dostať iba absolútne zdravý človek, časté nasadzovanie organizmus pilotov značne oslabovalo.
„Treba povedať, že napriek ťažkostiam lietali takmer stále. Ich operačné lety by sa totiž museli rozpočítať medzi ostatných. Vládli tam veľmi pekné kamarátske vzťahy,“ upozorňuje historik. Z dôvodu vyčerpania svojich mužov požiadal veliteľ letky o ich vystriedanie.
Na front sa tak dostala druhá garnitúra slovenských letcov. No kým tá prvá postupovala priam vzorovo, bojová morálka druhej bola nižšia. Dôvod je podľa Šumichrasta prostý: „Vojna už bola v inej fáze, Nemci už neboli tí víťazní a neporaziteľní. A Slováci neboli hlúpi, vedeli, že vojnu Nemci pravdepodobne nevyhrajú. Každý sa chcel v prvom rade vrátiť živý a zdravý domov. Toto nebola vojna slovenského vojaka“.
Práve z tejto skupiny traja piloti preleteli k Rusom. „Útek Antona Matúšeka s Ľudovítom Dobrovodským sa „prevalil“ takmer okamžite, Alexander Gerič bol vedený ako zostrelený v boji,“ vyratúva. Napriek tomu sa v bojoch na sovietsko-nemeckom fronte osvedčili aj príslušníci druhej garnitúry a až do odsunu v októbri 1943 naspäť na Slovensko zaokrúhlili celkový počet zostrelov letky 13 na číslo 215.
Vychovajte nám nových... a potom vás pošleme preč
Po návrate z frontu sa časť z nich venovala výcviku mladých pilotov, časť sa podieľala na obrane Slovenska. Koniec samostatného slovenského letectva prišiel s vypuknutím Slovenského národného povstania. Mnohí sa doň však aktívne zapojili. Leteckú techniku, ktorá sa nachádzala mimo povstaleckého územia však odviezli Nemci.
Ani letcov krátko po vojne neobišiel osud mnohých Slovákov – nový ľudovo-demokratický režim si na nich „posvietil“. „Treba povedať, že v porovnaní s letcami, ktorí sa zapojili aktívne do odboja už od prvých dní druhej svetovej vojny na Západe, dopadli bývalí členovia letky 13 pomerne dobre, nikto z nich nebol dlhodobo väznený,“ uvažuje Peter Šumichrast.
Takmer všetkých prijali do československej armády a napriek niekoľkým chystaným procesom sa žiadny z kategórie monster procesov nekonal. Nový režim robotníkov a roľníkov totiž potreboval, aby mu vychovali adekvátnu náhradu za tých, ktorí v minulosti preslávili československé letectvo.
„Využili ich ako hlavne inštruktorov a postupne ich až na malé výnimky z armády prepustili.“ Podľa Šumichrasta však oveľa viac ako odchod z armády ťažko niesli fakt, že im zakázali lietať. „Všeobecne vojaci boli takmer úplne apolitickí. Ich zaujímalo lietanie a nie politika. Keď im „zobrali“ možnosť lietať bola to pre nich veľká rana.“
Z úspešných letcov závozníci
Mnohí sa po vojne snažili svoje pôsobenie na východnom fronte bagatelizovať. Hovorili, že si zostrely vymýšľali, prípadne ich hádzali na tých, ktorí zahynuli a nemohli sa už brániť. Aj dobová literatúra počty zostrelov, resp. ich činnosť spochybňovala. Vojenský historik je však presvedčený, že oficiálny počet zostrelov je blízko reálnemu číslu. „Nemci mali veľmi prísny niekoľkostupňový systém na ich overovanie, niečo „prifilmovať“ sa dalo maximálne vtedy, keď lietali nad morom. Na druhej strane boli aj zostrely, ktoré sa udiali, no neboli im uznané.“
A ako teda dopadli muži z Ďumbalovej a Paleníčkovej „trinástky“? „Väčšinou skončili na robotníckych postoch: napríklad letecké eso Rudolf Božík napriek účasti v Povstaní po prepustení z armády robil rušňovodiča, ďalší z pilotov boli bagristi, šoféri, závozníci a tak podobne. Jedným z mála, ktorému neúprosný režim nevyrazil milovaný „knipel“ z ruky bol Fero Hanovec, ktorý lietal vo vtedajšom Zväzarme,“ vyratúva Peter Šumichrast.