Ste jediná, ktorá v meste má priezvisko Wojtyla. V akom príbuzenskom vzťahu ste však s pápežom Jánom Paulom II.?
Môj dedko a otec svätého otca boli bratranci. Ale keďže dedko zomrel, keď som mala tri roky, nepamätám si ho z jeho rozprávania. Ja už som ho zažila len ako kardinála, potom pápeža a počúvala a čítala som o ňom. Osobne sme sa nepoznali, a aj keď sme boli na audiencii v Ríme, neodvážila som sa mu povedať, že aj ja som Wojtyła. Zdalo sa mi to nemorálne, aby som si ho „privlastňovala“ alebo brala tak, že je môj blízky – on je priateľ všetkých.
Zvykli ste však za ním chodievať, keď navštívil Poľsko?
Zakaždým, keď bol u nás v meste, som sa na neho bola pozrieť. A keď bol aj v iných mestách v Poľsku, vždy sme tam išli. A cestovali sme často už aj v noci, aby sme ho videli, ale pred nami boli vždy zástupy. Často sme aj v zlom počasí stáli v dave po členky v bahne. Vždy však prevládala radosť, prežívali sme to.
Ako sa vám dnes žije s menom Wojtyła?
Priezvisko Wojtyła je môj kríž. Som slobodná, nevydala som sa, preto mi zostalo, ale v zásade nechcem všade hovoriť, že sme boli rodina. Viete, Wojtyła a ešte aj z Wadowíc, to ľudia hneď spozornejú. A ja som to nechcela nikdy využívať. Ako som už hovorila, on nebol rodinný blízky, ale všetkých.
Zvyknú ľudia reagovať prekvapene?
Vždy, keď sa predstavím, tak sa ľudia zháčia: óóó Wojtyła. Ale viete, čo je žartovnejšie? Pracujem na Úrade sociálnych služieb a pred časom sme sa museli sťahovať do inej, väčšej budovy. Takže teraz sme na Ulici Emilie a Karola Wojtyła, a ja teda pracujem ešte aj na vlastnej ulici. (Smiech.)
Snímka: HN/Peter Mayer
Ľudia v meste nám o ňom nepovedali nič zlé, ako ste ho však vy vnímali ako človeka?
Presne tak, ako všetci ľudia, čo ho poznali osobne alebo len z jeho pápežskej pozície –- bol to veľmi dobrý človek, ktorý mal rád ľudí. Cenil si každého človeka bez rozdielu viery a bez ohľadu na to, čo ten človek robí. To, čo hovoril, aj realizoval.
V centre mesta azda nie je miesto, kde by sa nepripomenulo, že pochádza odtiaľ.
Áno, ľudia sú radi, že pápež pochádzal práve z nášho mesta, že tu vyrastal a prežil detstvo. Cítia tú blízkosť, že sa ho človek môže vnútorne dotknúť, je to tou bezprostrednosťou. A hlavne vnímali všetky veľké veci, čo sa stali alebo čo urobil. Ako napríklad keď ho postrelili a on potom strelca omilostil. To na ľudí vplýva.
Ako sa vlastne zmenilo mesto, keď sa z Karola Wojtyłu stal pápež Ján Pavol II.?
Udiali sa aj zmeny v meste, ale o tom nech hovoria iní. Pre mňa osobne bolo najväčšou zmenou, že k nám začali chodiť turisti a pútnici. A veľa. Pamätám si, že keď boli Dni mládeže v Nemecku, tak si mladí Američania urobili takú púť, že išli z Ameriky do Španielska, zastavili sa aj u nás, vo Wadowiciach, a až potom šli do Nemecka. A záujem je dodnes, ľudia chodia stále.
A čo hovoríte na ich záľubu v papieskiech kremowkach (kremeše, ktoré obľuboval pápež Ján Pavol II., pozn. red.)?
Áno, veľa ľudí, ktorí k nám prídu, zvyknú hovoriť, že kremowki sú symbolom Wadowíc a každý si ich nesie domov. A ja sa na to vždy hnevám. Veď symbolom Wadowíc je predsa náš pápež.