Nelson Mandela búral tabu. Aj priznaním, že jeho syn má AIDS
Bojovník proti apartheidu a prvý čierny prezident Juhoafrickej republiky sa s problémom HIV naplno popasoval až na dôchodku.
„Svojim žalárnikom dokázal odpustiť 26 rokov väzenia.“ Veta, ktorú po jeho smrti vyslovil americký prezident Barack Obama, vystihuje zrejme najkľúčovejší dôvod, pre ktorý sa Nelson Mandela dostal do panteónu najvplyvnejších prezidentov všetkých čias – hoci v tomto úrade strávil, z vlastného rozhodnutia, iba jediné volebné obdobie. A pre ktorý hýbal svetom aj „na dôchodku“. Len máloktorá osobnosť totiž prejavila podobnú veľkodušnosť: ako v časoch osobného utrpenia, tak na vrchole moci.
Rešpekt. Aj kritika
„Samotku som považoval za to najhoršie vo väzenskom živote. Nemá žiadny koniec ani začiatok. Človek ostáva len so svojimi myšlienkami, ktoré s ním potom môžu začať hrať rôzne hry. Človek začne všetko spochybňovať. Spravil som dobré rozhodnutie? Bola toho moja obeť hodná?“
Tieto slová napísal Mandela v jednej zo svojich autobiografií, ktorá vyšla v roku 1994. Vyštudovaný právnik, rodným menom Rolihlahla Dalibhunga, si roky vo väzení odsedel za svoje dlhoročné boje proti apartheidu, ktoré sa z pôvodne nenásilných vplyvom tragédie (zastrelenie jedného z neozbrojených aktivistov) zmenili na ozbrojené. Pôvodne bol odsúdený na doživotie, v roku 1990 ho prepustili – najmä vďaka neutíchajúcemu medzinárodnému tlaku.
Ešte ten istý rok si mohol s uspokojením povedať, že tá obeť za to stála. S drvivým náskokom vyhral prezidentské voľby a ako prvý černoch na čele Juhoafrickej republiky si veľmi rýchlo získal medzinárodný rešpekt za svoju obhajobu národného a medzinárodného uzmierenia. Revolučnú zmenu do svojej krajiny vniesol najmä vďaka novej Ústave JAR, ktorá zakazuje diskrimináciu národnostných menšín. Dovtedy sa černošským občanom okrem iného diktovalo aj to, kde (ne)smú robiť či kde (ne)smú bývať.
Nevyhol sa však ani kritike: napríklad za nedostatočný boj proti AIDS.
Agenda AIDS
A práve na tomto poli sa snažil najväčšmi angažovať po tom, čo po uplynutí funkčného obdobia v marci 1999 dobrovoľne opustil prezidentské kreslo.
Zhodou okolností, chorobe, o ktorej sa vyjadril, že „zabila viac ľudí ako všetky vojny sveta“, podľahol v roku 2005 aj jeho syn. Mandela si vyslúžil rešpekt tým, že túto skutočnosť otvorene priznal. V JAR to bolo dovtedy v podstate tabu, byť HIV pozitívny sa považovalo za hanbu. V rámci boja proti AIDS mal podiel na vyše 46 tisícoch kampaní, okrem iného prinútil vládu svojho nástupcu Mbekiho, aby zabezpečil prístup k antivirotikám pre HIV pozitívnych.
Popritom Mandela hlasno kritizoval západné mocnosti, odsúdil intervenciu NATO v Kosove v roku 1999 aj plány USA a Veľkej Británie rozpútať vojnu v Iraku. „Všetko, čo (prezident Bush) chce, je iracká ropa,“ sú jeho pamätné slová.
V roku 2004, ako 85-ročný, ohlásil ústup z verejného života, no naďalej sa zúčastňoval na významných medzinárodných udalostiach. Verejne požiadal prezidenta Zimbabwe Mugabeho, aby odstúpil z prezidentského úradu, v deň svojich 90. narodenín zas vyzýval na pomoc chudobným celého sveta. Jedným z jeho posledných úspechov bola propagácia JAR ako záujemcu o hosťovanie majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2010. Vyšlo to. Krajší darček na výročie pádu apartheidu si laureát Nobelovej ceny za mier ani nemohol želať. Odvtedy už verejne nevystúpil. V decembri 2013 podľahol opakovanej infekcii pľúc.
Jimmy Carter dnes stavia domy na Haiti
Bývalý americký prezident si uznanie sveta vyslúžil najmä po odchode z Bieleho domu.
Dosiaľ sme nemali úspešnejšieho exprezidenta, ako je Jimmy Carter – zhodujú sa americkí analytici. Portál The Examiner uvádza, že po odchode z Bieleho domu zlepšil život komunít vo viac než 70 krajinách sveta, za čo mu bola v roku 2002 udelená Nobelova cena za mier. A s odstupom času sa podstatne pozitívnejšie vnímajú aj činy, ktoré vykonal počas prezidentského úradu.
Jim Carter za 39. prezidenta USA kandidoval ako demokrat a v Bielom dome v roku 1977 nahradil Geralda Forda. Rovnako ako ďalšie americké hlavy štátu, aj on bol konfrontovaný s výzvou studenej vojny. „Sovietsky zväz aj USA vlastnili 30-tisíc jadrových zbraní, ktoré mohli zničiť celú krajinu. Musel som zachovať pokoj,“ zhodnotil Carter po rokoch. A ten naozaj zachoval. Za jeho vlády sa USA neocitli v žiadnej vojne. V tejto súvislosti je známy aj jeho výrok, že USA nemôžu byť „svetovým vodcom mieru a súčasne svetovo najväčším výrobcom zbraní“.
Bývalého farmára a dôstojníka námorníctva pozitívne preslávilo vytvorenie národnej energetickej politiky, presadenie silnejšej legislatívy na ochranu životného prostredia, uzatvorenie dohôd medzi Egyptom a Izraelom, dohody o Panamskom prieplave či vytvorenie plných diplomatických stykov s Čínou.
Jeho politický pád odštartovala islamská revolúcia z novembra 1979, počas ktorej na americkom veľvyslanectve v iránskom Teheráne zajali desiatky amerických rukojemníkov. Keď o mesiac neskôr došlo k útoku ZSSR na Afganistan, Carter sa začal javiť ako slabý prezident, za ktorého vplyv Spojených štátov vo svete začal klesať. V apríli 1980 celkom zlyhali operácie na oslobodenie rukojemníkov, čo spôsobilo definitívny pokles Carterov popularity. Nikoho preto neprekvapilo, keď ho v novembrových voľbách porazil republikán Ronald Reagan. V roku 1990 sa objavili pochybnosti, že vydanie rukojemníkov sa zámerne zdržalo – aby prebehlo až po voľbách. Tieto dohady sa však nepotvrdili.
V každom prípade – do svojej druhej životnej misie sa Carter intenzívne pustil takmer okamžite po volebnej prehre. Založil Carter Center v Atlante a vydal sa spolu s manželkou Rosalynn do sveta monitorovať ľudské práva a dbať na demokratický priebeh volieb.
Portál The Examiner uvádza, že podporil cestu k mieru v Etiópii, Eritrei, Libérii, Sudáne, Ugande, na Kórejskom polostrove, na Haiti, v Bosne a Hercegovine či na Blízkom východe, zaslúžil sa o zlepšenie starostlivosti o duševné zdravie a zaviedol priekopnícke prístupy pri liečbe smrteľných chorôb v Afrike a Latinskej Amerike.
Napriek požehnanému veku – o rok oslávi deväťdesiatku – je spolu s manželkou aktívny dodnes. Magazín The Washington Post ho vlani zachytil, ako pomáha stavať domy na Haiti. Popritom publikuje množstvo kníh vrátane svojich pamätí, komentárov o politike a viere či dokonca kníh poézie.
Zjavne mu je dodnes blízky jeho dávny výrok: „Naše životy by sme mali žiť tak, ako by mal Kristus prísť už dnes popoludní.“
Bill Clinton sa možno vráti do Bieleho domu
Nominovali ho na Nobelovu cenu za mier. Tri štvrtiny Američanov si ho však spájajú len s Lewinskou.
„Voľakedy, keď som mal šestnásť rokov, som sa rozhodol, že chcem byť vo verejnom živote ako zvolený úradník. Miloval som hudbu, ale vedel som, že nikdy nebudem druhý John Coltrane alebo Stan Getz. Zaujímal som sa o medicínu, ale vedel som, že už nikdy nebude Michael DeBakey. Ale vedel som, že by som mohol byť skvelý vo verejnej službe,“ povedal pred mnohými rokmi Bill Clinton a dnes už je jasné, že to aj splnil.
Americkým prezidentom sa stal už pred viac ako 22 rokmi ako tretí najmladší prezident v dejinách USA. Mal 46 rokov, bolo obdobie konca studenej vojny a on bol prvý prezident z generácie „baby boom“, takto sa dnes označujú jeho začiatky. Jeho politická kariéra sa však vyvíjala už dlho predtým, ako v roku 1992 porazil G. H. W. Busha, dvakrát bol guvernérom Arkansasu a tiež generálnym prokurátorom štátu Arkansas.
Zaujímavé je, že po jeho osemročnom pôsobení ako jedného najmocnejších mužov sveta si takmer tri štvrtiny opýtaných Američanov podľa prieskumu pamätajú najmä jeho sexuálny škandál a aféru s Monikou Lewinskou. K nej sa vracia aj jeho žena Hillary vo svojej najnovšej autobiografickej knihe, ktorá vyšla tento týždeň. Nielen to je však spojené s jeho menom.
Počas jeho prezidentovania bolo najdlhšie obdobie mierovej ekonomickej expanzie USA. Podpísal Severoamerickú dohodu o voľnom obchode, presadil reformu sociálnej starostlivosti a program detského zdravotného poistenia, ale bol tiež kritizovaný za humanitárne bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 spolu s britským premiérom Tonym Blairom. O pár rokov neskôr ho však nominovali aj na Nobelovu cenu za mier.
Veľa ľudí sa však v spomínanom prieskume vyjadrilo, že im bude chýbať a mal by zostať vo verejnom živote. A tak sa aj stalo. Z Bieleho domu odišiel s vysokou verejnou mienkou, najvyššou od druhej svetovej vojny. Verejnému životu zostal verný a spolu so svojou ženou Hillary patria k obľúbeným americkým párom, keďže sa venuje aj charite a má vlastnú nadáciu William J. Clinton Foundation. Tá sa venuje globálnym problémom, ako sú aids a globálne otepľovanie. Podobne ako jeho žena teraz, aj on vydal pred 10 rokmi autobiografiu s názvom My Life. A, zdá sa, že na prezidentský úrad „siahne“ ešte raz, možno však len ako „prvá dáma“, keďže Hillary Clintonová čoraz viac zvažuje svoju prezidentskú kandidatúru v najbližších amerických voľbách.
Tarja Halonenová hostila aj metalistov
Prvá fínska (ex)prezidentka celý život bojuje za práva menšín, vrátane LGBT komunity.
Len dve ženy sveta sa na prezidentskej pozícii udržali dlhšie ako ona. Samotná Tarja Halonenová (70) strávila na poste najvyššej hlavy štátu rovných dvanásť rokov, pričom istý čas jej popularita dosahovala až 88 percent. A stále sa drží pomerne vysoko.
Dôvodom môže byť aj fakt, že vyštudovaná právnička a bývalá ministerka spravodlivosti, zdravotníctva aj zahraničných vecí je celý život opakom „prevracačov kabátov“. Od začiatku 70. rokov je členkou sociálnej demokracie a len o čosi kratšie sa intenzívne venuje svojej celoživotnej téme: rodovej a sociálnej rovnosti. „Fínsku sa v 21. storočí môže dariť iba vtedy, ak bude ženám – tak ako aj ich mužským náprotivkom – umožnené využiť svoj tvorivý potenciál v plnej miere,“ znie jeden z jej pamätných výrokov. V rokoch 1980 – 1981 bola dokonca predsedníčkou Sety, hlavnej organizácie pre LGBT práva vo Fínsku.
Aj v čase, keď sa uchádzala o prezidentské kreslo (v roku 1999), mala svojimi názormi – a vlastným životom – pomerne ďaleko od takzvaných tradičných hodnôt. Žila nezosobášená so svojím partnerom, pričom roky predtým vystúpila z Fínskej evanjelickej luteránskej cirkvi (hlásia sa k nej takmer tri štvrtiny Fínov). Nielen z tohto dôvodu bolo jej víťazstvo vo voľbách všeobecným prekvapením.
Ako prezidentka sa zasadzovala proti vstupu Fínska do NATO, čo výrazne ovplyvňovalo jej celkovú politiku. Svoju povesť slobodomyseľnej ženy naplnila okrem iného aj tým, že pozvala na oslavu Dňa nezávislosti do prezidentského sídla Tarju Turunen a jej manžela Marcela Cabuliho, vtedajších lídrov fínskej metalovej kapely Nightwish. Ako vôbec prvá európska hlava štátu tiež prijala delegáciu Sveta bez vojen a násilia – hnutia, ktorého cieľom je vytvoriť „celosvetové nenásilné vedomie“. Počas jej pôsobenia sa tiež schválili registrované partnerstvá homosexuálov. V roku 2013, už po svojom odchode z úradu, Halonenová verejne vyjadrila svoju podporu aj pre homosexuálne manželstvá.
Dodnes sa intenzívne angažuje „v ochrane reprodukčného zdravia a práv žien a dievčat“ a spolu s bývalým prezidentom Mozambiku Joaquimom Chissanom predsedajú organizácii High Level Tasks for ICPD, ktorá sa tejto agende venuje. Po odchode z prezidentského úradu sa okrem iného pripojila aj k Nizami Ganjavi International Center Board, neziskovej kultúrnej organizácii, ktorá šíri dielo a myšlienky azerbajdžanského básnika, venované rozvoju kultúry a výtvarného prejavu, či podpore vzdelávania. A popri mnohom inom – už dlhé roky chová dve mačky.
Bojovník za rozvody vo Francúzsku. Valéry Giscard d'Estaing
Predchodca Mitterranda sa rozlúčil za zvuku Marseillaisy.
Potvrdilo sa, že má predkov Ľudovíta XV. a jeho metresy Catherine Eléonore Bénard cez ich najmladšiu spoločnú dcéru Adélaide de Saint-Germain. Bol 20. prezidentom Francúzskej republiky, tretím prezidentom V. Francúzskej republiky a zároveň najmladším francúzskym prezidentom, zvolili ho vo veku 48 rokov. Najmä po skončení mandátu sa európsky angažoval. Reč je o Francúzovi Valéry Giscardovi d'Estaingovi.
Nemal ešte ani 30 rokov, keď sa stal ministrom financií a ekonomiky. Do tejto pozície ho vymenoval sám Charles de Gaulle, ku ktorému však už neskôr pristupoval veľmi kriticky. Keď sa rozhodol prvýkrát kandidovať za prezidenta, bol kandidátom Nezávislých republikánov a vyhlásil, že má vôľu „pozerať Francúzsku hlboko do očí“. Porazil Françoisa Mitterranda, o ktorom povedal, že nemá monopol na srdce a ktorý sa stal prezidentom po ňom, v roku 1981. „Počujem ešte silné hlasy francúzskeho ľudu, ktoré požadujú zmenu. Robíme túto zmenu preňho, s ním, takým, ako je svojím počtom a rôznosťou,“ povedal pri inaugurácii a počas prezidentovania dával hlasovať za dôležité reformy, či už za zníženie veku dospelosti na 18 rokov, povolenie rozvodov na základe obojstrannej dohody a povolenie interrupcie podľa rozhodnutia matky.
Vo voľbách roku 1981 neuspel, aj keď to vyzeralo, že má väčšinovú podporu. Pár dní po porážke sa odohrala slávna scéna, predniesol reč, na konci ktorej zvolal „Au revoir!“ a odchádzal pred ľuďmi a za zvuku Marseillaisy. Tým sa však jeho kariéra neskončila.
Angažoval sa intenzívne v regionálnej politike, a medzi rokmi 1989 a 1997 sa stal predsedom Európskeho hnutia, vstúpil tiež do Európskeho parlamentu. Jeho pozícia vodcu opozície v Národnom zhromaždení Francúzska, spolu s Jacquom Chiracom, silnela. Pred 11 rokmi potom predstavil európsku ústavu 15. júla 2003, ktorá bola podpísaná 25 členmi Európskej únie 29. októbra 2004.
____________________________________________________________________________________________________
Čo nájdete dnes v prílohe Víkend:
- spomínanie blízkych spolupracovníkov na
odchádzajúceho prezidenta i jeho predchodcov
- fotogalériu zaujímavých momentov našich troch prezidentov
- čo sa deje s darmi po odchode prezidenta z paláca?
- príbehy niektorých bývalých svetových hláv štátov,
ktorí sú aktívni aj po odchode z úradu
Prílohu Víkend nájdete v dnešných tlačených HN.
Alebo si môžete jednoducho objednať pdf vydanie cez SMS na váš mail TU.
Spomínanie spolupracovníkov Ivana Gašparoviča, Rudolfa Schustera
a Michala Kováča si môžete prečítať v HN Konte.