U nás putujú na smetisko, v mnohých európskych štátoch na charitu či do špeciálnych obchodov. Reč je o potravinách po záruke. Otázka znie, či hazardujú krajiny na západ od nás, alebo my. A či je v stávke zdravie, alebo naopak príroda a naše peňaženky.
Koľko potravín ste tento týždeň hodili do koša – či už čerstvých alebo mierne po záručnej lehote? Netrápte si pamäť (a svedomie), Európska únia to už vypočítala za vás. A dospela k výsledku... 3 a pol kila. Zdá sa vám to veľa? Máte pravdu, v skutočnosti totiž ide o prepočet kompletného potravinového odpadu na hlavu. A tu nám, západniarom, celkom slušne zhoršujú „karmu“ potravinové reťazce. Na Slovensku však nesie zodpovednosť ešte čosi tretie: legislatíva.
Ilustračná snímka: Dreamstime
Na smetisko. Bez výnimky
„V stiesnenej predajni potravín v pražských Holešoviciach je živo. Murári zašpliechaní od malty sa v uličke preplietajú pomedzi prepravky s pivom a paštétami za babku, postaršia pani s taškou na kolieskach naberá jogurty za polovicu pôvodnej ceny a maminka s dcérkou obkukujú bonboniéry za pár korún. Zdanlivo normálny obchod, až na to, že dobrá polovica tovaru je dávno po záruke,“ takto vo svojej reportáži opisuje atmosféru v predajni zo siete nazvanej Levné potraviny český Respekt. Sieť, ktorá priťahuje stále viac ľudí aj zo strednej, či dokonca vyššej sociálnej vrstvy, už niekoľkokrát chystala triumfálny vpád aj na slovenský trh. „Už máme u vás prichystaných deväť lokácií,“ hovorí nám za Levné potraviny Peter Friedberger.
Narážajú však na neprekonateľnú bariéru: slovenskú legislatívu. Tá totiž reťazcom prikazuje poslať všetky potraviny po záruke do kafilérie či na smetisko. Na rozdiel nielen od českých, ale napríklad aj rakúskych, nemeckých, britských či belgických zákonov.
Prečo to máme jesť?
„Sme radi, že sa touto témou vôbec začal niekto zaoberať,“ vyjadril sa pre HN Marek Krajči, riaditeľ občianskeho združenia Kresťania v meste, ktorá sa okrem iného zaoberá aj zabezpečovaním jedla pre sociálne slabých.
Prakticky celý tretí sektor a časť odborníkov zameraných na potravinárstvo je však presvedčená, že na to doplácajú nielen sociálne slabší, ktorým by takéto obchody pomohli značne znížiť stravný rozpočet, ale celá spoločnosť. Výdavky, ktoré reťazce musia investovať na odvoz takéhoto tovaru, sa totiž premietajú aj do cien potravín. Nie práve zanedbateľný argument – zvlášť teraz, keď médiá opäť zaplavujú správy o ich 10- až 15-percentnom zdražovaní.
Na druhej strane – prečo by sme mali jesť pokazené potraviny?
Guerillové reťazce
Kým si ujasníme všetky pojmy aj dojmy, na úvod ešte jeden príklad zo slovenskej reality, ktorý nám pod podmienkou anonymity sprostredkovali viaceré zdroje z odborných kruhov. Vedia totiž o prípadoch, keď sa charitatívnym organizáciám podarilo dostať k obsahu kontajnerov s potravinami po záruke ešte predtým, ako boli odvezené na smetisko. A zdroje sa zhodujú na tom, že vzhľadom na prísne bezpečnostné podmienky jednotlivých reťazcov by to bez ich tichého súhlasu nebolo možné.
Charita aj predajne tak vedome porušili zákon, navyše tým riskovali ľudské zdravie. Tento zdanlivo absolútne zavrhnutia hodný krok však po spoznaní celého kontextu, týkajúceho sa potravín po uplynutí minimálnej trvanlivosti – lebo o nich je reč – stavia do trochu lepšieho svetla.
V koži Dona Quijota
„Životnosť potravín, pri ktorých sa označuje minimálna trvanlivosť, a kam spadajú napríklad ryža, strukoviny či rôzne konzervy, je prakticky neobmedzená. Napríklad staršiu fazuľu len treba dlhšie variť,“ zasväcuje nás do problematiky „pozáručnej agendy“ Jarmila Halgašová, riaditeľka Potravinovej komory Slovenska (PKS), ktorá presadzuje umožniť predaj potravín po ukončení dátumu minimálnej trvanlivosti a zosúladiť tak našu legislatívu s európskou.. „Na druhej strane, potraviny, ktorých životnosť sa označuje termínmi spotrebujte do, kam patria čerstvé potraviny ako vajcia či mäso, nie je možné po záruke predávať nikde inde,“ dodáva.
Napodiv, PKS nie je jediná, ktorá si myslí, že možnosť predaja potravín so skončenou minimálnou trvanlivosťou by sa mala zapracovať do nášho potravinového zákona.
Nad takým krokom – podľa vyjadrenia hovorkyne Zuzany Gulovej pre HN – uvažuje aj ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, a týmto problémom sa zaoberá tiež Európska komisia, ktorú trápi etický aj environmentálny aspekt plytvania potravinami. Podľa ich údajov sa plytvanie potravinami od roku 1974 zvýšilo o polovicu, do roku 2020 má narásť o ďalších 40 percent.
Napriek tomu Jarmila Halgašová priznáva, že ju občas prepadá pocit, akoby bojovala s veternými mlynmi. „Chýba tu dostatočná vôľa na diskusiu,“ hovorí.
Slovo by mala dostať spoločnosť
Tém na verejnú debatu je pritom dosť. Argumenty Štátnej veterinárnej a potravinovej správy (ŠVPS), Ústavu verejného zdravotníctva (ÚVZ), či samotného ministerstva totiž treba brať vážne. Tí vo svojich vyjadreniach pre HN uvádzajú, že dosiaľ nebolo stanovené, aké kritériá bezpečnosti by pri takýchto potravínách bolo potrebné prijať a kto by zodpovedal za ich dodržiavanie. Najďalej zachádza asi Ján Štulc z ŠVPS, ktorý sa pýta, aký význam by potom vôbec malo označovanie obalov výrobkov dátumom minimálnej trvanlivosti, keby sa predávali neobmedzene.
Halgašová argumentuje, že pri určovaní tohto dátumu výrobcovia vždy počítajú s dostatočnou rezervou, ktorá je v prípade niektorých potravín až niekoľkoročná. Kým v Česku túto kontrolu preberajú výlučne predavači zo sietí typu Levné potraviny (a tu treba spomenúť, že podľa vyjadrenia Státní zemědelské a potravinářské inspekce tu zatiaľ neboli zistené väčšie nedostatky ako pri bežných predajniach), Halgašová predbežne navrhuje, že u nás by si vedela pred predajom predstaviť uskutočniť mikrobiologický rozbor v akreditovaných laboratóriách.. „Stačilo by dať preveriť jeden výrobok z celej prepravky,“ reaguje na otázku, či by čosi také bolo vôbec časovo realizovateľné. Odporúča tiež, aby sme sa inšpirovali aj susedmi: napríklad takými Nemcami a Rakúšanmi, ktorých by sme – ruku na srdce – z potravinového hazardérstva spomedzi európskych krajín obviňovali asi ako posledných.
A „obyčajný človek“ si svoj postoj najlepšie vytvorí, ak sa vydá na skusy priamo do terénu. V Česku takýchto obchodov nájdete desiatky.
Výhody a riziká potravín po záruke
– sú vždy špeciálne označené
– platí pravidlo, že ak sa zákazníkovi tovar nepáči, alebo má pochybnosť o jeho kvalite, buď mu ho vymenia, alebo vrátia peniaze
– sú tu aj lacnejšie čerstvé potraviny, ktoré bežné obchody nemôžu držať: odrezky zo salám či zlomky z klobás
– vykupujú tiež potraviny z havarovaných kamiónov s poškodenými obalmi, či z krachujúcich obchodov
– tovar pre takéto obchody niekedy vzniká už vo výrobe – napríklad jogurty, v ktorých sa miešajú dve príchute
– typy aj ceny takýchto výrobkov sú nestále
– výrobca nevie o tom, či sa jeho výrobok dostal do takejto siete, v prípade nefunkčnosti mu to môže kaziť meno (napríklad nefungujúci tehotenský test)
– výrobky odtiaľto vykupujú aj podniky, takže ľudia môžu jesť potraviny po záruke bez toho, aby o tom vedeli
Slovensko a potravinový odpad
– neexistujú štatistiky, koľko potravín po vypršaní minimálnej trvanlivosti obchodné reťazce na Slovensku ročne vyhodia
– Tesco odhaduje, že ide o niekoľko stoviek ton, iniciatívu o ich zapracovanie do predaja vítajú
– Billa a Lidl sa bránia, že ich potravinový odpad je minimálny, väčšinu potravín stihnú predať v rámci akcií
– charita na Slovensku vo väčšine prípadov odberá len zostatkové pečivo z pekární, Tesco tesne pred vypršaním záruky potraviny posiela zvieratám do útulku a lesným zvieratám, Metro spolupracuje s Potravinovou bankou Slovenska