Slovákov rozdelili na dobrých a druhoradých občanov. Pod priamym komandom gardistických veliteľov posielali vlastných ľudí na smrť do koncentračných táborov. Dospelých, deti, starcov i telesne postihnutých. Ako žili a žijú gardistickí velitelia a ich kamaráti?
Starší muž zbledol, keď sa ho pýtam na veliteľa Hlinkovej gardy v Trnave Vendelína Šurana. Tento muž figuruje na zozname gardistických veliteľov, ktorý nedávno zverejnil Ústav pamäti národa. Starec meravo pozerá do neznáma. Po chvíľke mlčania nepresvedčivo povie: "Ja som predsa nebol gardista, vždy som bol slušný človek.“ Roztrasený muž má pravdu len čiastočne. Vo svojom dlhom živote sa do podvedomia Trnavčanov zapísal ako intelektuál, humanista a významný publicista. Niektorí však nezabudli, že v roku 1942 sa stal veliteľom Hlinkovej mládeže v Trnave. Svojich zverencov učil byť dobrými Slovákmi, nenávidieť alebo pohŕdať všetkým neslovenským a pripravovať ich na vstup do gardy. A tiež úzko spolupracoval s jej vtedajším veliteľom Dr. Vendelínom Šuranom.
Vzorný kresťan
"Nechajte to všetko na pokoji, načo spomínať na staré časy,“ dobromyseľne radí dedko. "Bola taká doba, chceli sme len pozdvihnúť ducha Slovenska.“ Tento muž (meno na vlastnú žiadosť nezverejňujeme) údajne nevedel, že odvlečení Židia idú na istú smrť. Ani jeho súpútnik Vendelín Šuran netušil, že jeho kamaráti gardisti odprevádzajú nešťastníkov na poslednú cestu a neskoršie rozkradnú ich majetok. (Trnavskí Židia patrili medzi vzdelaných a majetných ľudí, možno práve preto vznikla v meste jedna z prvých Hlinkových gárd na Slovensku.).
"Keď sa to dozvedel, okamžite sa vzdal postu a vystúpil z gardy, nikdy nechcel nikomu ublížiť, bol vzorný kresťan. Bolo to niekedy v lete v roku 1943,“ spomína jeho príbuzná z dedinky pri Trnave. Ani táto žena si, pochopiteľne neželá zverejniť meno. Neochotne rozpráva o udalostiach, ktoré nasledovali po jeho odstúpení z funkcie.
"Kamaráti gardisti ho zbili na ulici, nechali ho ležať zakrvaveného niekoľko hodín, kopali do neho ako do vreca.“ Vendelín Šuran po tom, čo vystúpil z gardy, nemohol údajne vykonávať ani funkciu notára a do konca vojny aj so svojou rodinou živoril.
Po vojne sa situácia pre bývalého gardistického veliteľa ešte zhoršila.
"Chodili k nám každý deň tajní policajti, pýtali sa na všetko možné, hľadali dokumenty, najmä fotografie. Všetky sme spálili, Vendelína sme museli vymazať z pamäti...“ Napriek tomu, že potomkovia trnavského veliteľa Hlinkovej gardy Vendelína Šurana trpeli, v bývalom režime skoro všetci získali slušné vzdelanie aj majetky.
Spievajúca rota
V záhorskej dedinke Sekule žilo počas druhej svetovej vojny 222 gardistov. Po vojne takmer všetci vstúpili do Demokratickej strany a po februárovom komunistickom puči sa stali najzúrivejšími komunistami. Vďaka tomu ani jeden z nich nepykal za svoju minulosť....
"Všetci sme boli vtedy roľníci a každý dospelý muž bol v garde,“ hovorí miestny organista a kostolný spevák a jediný žijúci pamätník na gardistické časy v dedine. (Starec svoje meno netají, dovolí mi fotografovať, dva dni po našom stretnutí však zasiahne jeho rodina. Neželá si zverejniť jeho meno ani fotografiu.)
"Naši ľudia však nikomu neublížili, ani miestnym Židom. Iba ich vysťahovali z domov a odprevadili na stanicu. Ale inak len chodili po dedine, pochodovali a spievali,“ dušuje sa. A vzápätí odrecituje gardistickú pieseň: Slováci sme od rodu, slovenskému národu nebude z nás ani jeden na škodu, rež a rúbaj do krve, nebude do po prvé... Na slová gardistického hitu si pamätá od slova do slova, v tom čase mal 14 rokov a iná sa na ulici alebo krčme ani nespievala.
Gardisti spôsobili vraj naozajstné peklo až po vojne, keď všetci vstúpili do Demokratickej strane a potom do komunistickej.
"Prenasledovali roľníkov, nedali im pokoja. Združstevňoval aj bývalý gardista Peter Dudáš, ktorý sa stal predsedom družstva,“ žaluje sa.
Tajný veliteľ
Sekulovských "dobrých a spievajúcich“ gardistov viedol roľník Martin Mračna z Moravského Svätého Jána. Meno tohto gardistického veliteľa, ktorý hral prím v "spievajúcej“ garde, mimochodom, v jednej z najväčších gárd na Záhorí, nefiguruje zatiaľ na zozname veliteľov. Pod jeho komandom však sekulovskí gardisti odprevadili na cestu smrti niekoľko židovských rodín. Čo sa stalo s ich majetkami, sa možno len domnievať. Mračna a jeho kamaráti v čiernych košeliach sa nikdy za svoje činy nezodpovedali.
Martin Mračna zomrel nepotrestaný, ako všetci gardisti v dedine. V Moravskom Svätom Jáne dodnes žije jeho potomok, právnik na dôchodku Jozef Mračna. Býva v obrovskom socialistickom "štokovci“. Okamih po zazvonení pán doktor vyjde na priedomie. Hovorím mu, kto som a čo od neho chcem. Najskôr je prekvapený, potom však postavenie svojho otca na čele dedinskej gardy zľahčuje.
"Nechodil v gardistickej uniforme, nestrieľal ani nekradol,“ tvrdí so zalomenými rukami.
Pýtam sa, ako sa podarilo synovi gardistického veliteľa vyštudovať na prestížnej vysokej škole v bývalom režime. Jozef Mračna hovorí: "Bol som protištátny živel, za svoje presvedčenie ma komunisti zatvorili do Jáchymova, kde som pracoval ako baník. Vďaka baníctvu som sa dostal na vysokú školu.“
Jozef Hrašna pobudol 6 rokov v politickom väzení, nepykal však za činy svojho otca, ale za pokus o legálne prekročenie štátnej hranice. Na záver sa Mračnu pýtam, či môžem zverejniť jeho meno. Bohorovne odpovedá: "Nemám sa za čo hanbiť, som hrdý, že môj otec bol gardista. Ako každý správny Slovák.“
Slovenky na rodenie
V miestnom kaštieli v Sekuliach bola za slovenského štátu škola pre gardistov, neskoršie škola pre žandárov, teraz útulok pre slabomyseľných. O akú školu vtedy išlo, to dnes nikto v dedine netuší. Jana Brnová, ktorá v spomínanom kaštieli pracuje, sa domnieva, že išlo o školu, v ktorej sa cvičilo na diverznú a záškodnícku činnosť 40 elitných členov Hlinkovej gardy (4 čaty). (Neskoršie boli využití počas SNP na protipartizánsky boj. Podľa Jána Ježíka, najstaršieho Svätojánovčana, bol v škole pečený-varený aj Jozef Tiso. Ježík má v súvislosti so sekulským kaštieľom aj oddiel dievčat, ktorý tu žil.
"Mali pekné uniformy,“ spomína Ježek.
Kaštieľne dievčatá vraj boli roduverné Slovenky, vybrané z najlepších rodín. V kaštieli sa im údajne dostalo správnej výchovy, nalievali do nich hrdosť na svoj rod, chodili pravidelne do kostola... O aký ženský oddiel išlo, to doteraz nikto z okolia netuší. Niektorí sa domnievajú, že dievčatá boli určené na "semeno“ a výhradne pre mladých elitných gardistov.
Jednoducho, samí dobrí gardisti...
| Hlinkovi chlapci – Hlinkova garda bol polovojenský poriadkový zbor zriadený Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou ako pomocný orgán štátnych úradov. Sformovaná bola v lete 1938, legalizovaná v októbri 1938 a so súhlasom vtedajšej vlády aj ozbrojená. – Prvé jednotky Hlinkovej gardy vznikli v júni 1938 v Bratislave, v júli v Trnave a Nitre. Na svoj vznik nepotrebovali povolenie úradov, ich činnosť bola ilegálna. Po vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 sa aktívne podieľala na perzekúciách Čechov, Rómov, Židov a demokraticky zmýšľajúcich Slovákov. Neskôr aj na deportáciách židovského obyvateľstva. – Takmer dva roky bola Hlinkova garda jedinou brannou organizáciou na slovenskom území. Až do júna 1940, keď s ňou úplne splynula, bola samostatnou zložkou Hlinkovej gardy Rodobrana, ktorá tvorila jej elitu a uzurpovala si právo na kontrolu Hlinkovej gardy a celého spoločenského života. – Pôvodne mala vykonávať predvojenskú a polovojenskú výchovu chlapcov a mužov od 6 do 60 rokov, časom prevzala a prakticky vykonávala mnohé úlohy patriace do pôsobnosti orgánov štátnej moci a správy. Pôsobila ako politická polícia v spolupráci s Ústredňou štátnej bezpečnosti. – Mala vytvorené špeciálne jednotky (jazdecká, letecká, motorizovaná, spojovacia, železničná, akademická HG). Špeciálne kurzy pre najspoľahlivejších viedli nemeckí inštruktori. Najvyšším veliteľom bol Jozef Tiso. – Ako súčasť bezpečnostného aparátu Slovenskej republiky plnila niektoré úlohy politickej polície, brutálne potláčala akékoľvek formy nesúhlasu s režimom. Počas SNP sa najmä jej úderné a pohotovostné oddiely priamo podieľali na trestných výpravách a akciách proti povstalcom aj civilnému obyvateľstvu. – Popri pohotovostných oddieloch boli utvorené poľné roty, nasadené na frontoch. Organizačne sa členila na zbor mládeže a zbor gardistov. Do zboru mládeže bola získavaná mládež od 6 do 18 rokov, v zbore gardistov boli muži od 18 do 60 rokov. Vytvorila si miestne, okresné a župné veliteľstvá a vojensky organizované jednotky. Od marca do októbra 1942 bolo zo Slovenska vyvezených takmer 58 000 Židov do koncentračných táborov. Po dočasnom pozastavení transportov bolo neskôr vyvezených ďalších približne 15 000 nešťastníkov. Väčšina z nich zahynula v nacistických koncentračných táboroch. |
| Prečítajte si aj: |
| Nešli za ideou, ale karierou „Fascinuje ma ideová vernosť, či skôr nevernosť Stredoeurópanov ideológiám,“ vysvetľuje hlavný motív svojej výskumnej práce historik Vojtech Kárpáty. Patrí ku generácii tridsiatnikov, ktorí bez ideologických bremien predchádzajúcich režimov študujú obdobie prvého slovenského štátu. Jeho špecializáciou je Hlinková garda, gardistická symbolika, organizačná i personálna štruktúra gardy a všetkých jej zložiek. „Toto obdobie jasne ukazuje, že stredoeurópsky človek sa nevie oddať ideológii, nevie pre ňu zahorieť, obetovať sa jej, nie je homo politicus. Nikdy nerobil prevraty, revolúcie, násilné činy, ale vždy sa poddal silnej a stabilnej autorite. Je to dedičstvo monarchie a je tu dodnes,“ tvrdí. Tak Slovensko prežilo i vojnu, v akomsi závetrí, so svojimi ľudákmi a gardistami. Dôkazom je podľa neho aj to, že tých skutočne presvedčených bola len hŕstka. Väčšina sa k nim pridala z rôznych utilitárnych dôvodov. Kvôli kariére, moci, peniazom, zo strachu alebo jednoducho aby prežila a udržala si v čase vojny svoj sociálny status. „Nemožno preto všetkých hádzať do jedného vreca,“ upozorňuje historik. Celý článok >> |
| Gardisti kradli a terorizovali obyvateľstvo Historik Ivan Kamenec pre HN: Kedy sa začala na Slovensku organizovať Hlinkova garda? Prvé Hlinkové gardy vznikli v lete v roku 1938 ako pokračovanie Rodobrany, ktorá pôsobila pri Hlinkovej slovenskej ľudovej strane už v dvadsiatych rokoch minulého storočia a, samozrejme, podľa vzoru gárd v Taliansku a Nemecku. Hlavným veliteľom bol Karol Sidor, neskoršie ho vystriedal Alexander Mach. Od septembra 1939 vládne nariadenie prikazovalo všetkým mužom vo veku od 18 do 60 rokov povinné členstvo v Hlinkovej garde, chlapcom od 6 rokov zase v Hlinkovej mládeži. Kontroverzné nariadenie neskôr pod tlakom verejnosti zmenili na nepovinné členstvo v Hlinkových organizáciách. Štátni zamestnanci boli však naďalej nútení vstupovať do organizácie, v opačnom prípade im hrozilo častokrát rozviazanie pracovné pomeru. Pôvodne sa rátalo s gardistami v tzv. malej vojne s Maďarskom v marci 1939 a na jeseň v poľskej vojne. Celý článok >> |