Život v stálom strese je jednou z odvrátených strán modernej spoločnosti. Psychické tlaky sú nielen nepríjemné, ale spôsobujú aj patologické zmeny v správaní sa ľudí a môžu mať trvalé fyzické následky.
Vedci preto hľadajú mechanizmy pôsobenia stresu na organizmus a cesty, ako jeho negatívnym dôsledkom predísť. Dlhodobé pôsobenie stresu môže vyústiť v celú sériu porúch. Dlhodobo je známy vplyv na srdcovocievne ochorenia, teraz sa však ukazuje, že má tiež podiel i na negeneratívnych ochoreniach centrálneho nervového systému vrátane roztrúsenej sklerózy.
Stresovaný rodič škodí vlastným deťom
Považuje sa za isté, že dlhodobý stres negatívne ovplyvňuje imunitnú schopnosť organizmu a nevylučuje sa ani podiel na vzniku niektorých typov zhubného bujnenia. negatívne tiež ovplyvňuje účinnosť liečebných postupov vrátane niektorých druhov vakcinácie, napríklad očkovanie proti chrípke, žltačke a mnohým ďalším chorobám. Vedci z University of Rochester dokonca pred časom dokázali, že ak rodičia žijú v strese, ich deti sú choré častejšie a zhoršuje sa priebeh ochorení najmä horúčkovitých. Výskum uskutočňovaný na niekoľkých stovkách mestských detí vo veku od 5 do 10 rokov ukázal, že ak žijú v strese, majú vo svojom imunitnom systéme zvýšený počet buniek označovaných ako "zabíjači", ktorých úlohou je likvidovať mikrobiálnych votrelcov. U dospelých je to presne naopak. "Pravdepodobne to súvisí so skutočnosťou, že imunitný systém dieťaťa prechádza stálym vývojom," komentovala výsledky svojho výskumu jeho vedúca Mary Caserta.
Zvýšená aktivita imunitného systému nie je takou výhodou, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Vedie k nezodpovedajúcim reakciám na podnety, k častejšiemu výskytu horúčkovitých ochorení, k alergiám a autoimunitným reakciám. Ďalší výskum chcú vedci zamerať na komunikáciu v rodine a vzorce správania, ktoré by zamedzili prenosu stresu z rodičov na deti. Zvlášť nebezpečné je pôsobenie stresu krátko po narodení, napríklad odlúčenie od matky. Vedci z Texaskej T&M University zistili, že spôsobuje oslabenie a zlyhávanie imunitného systému v neskoršom veku a k vzniku takých chorôb, ako je roztrúsená skleróza.
Úzkostné krysy
Dlhodobý stres však mieri aj na ešte skoršie fázy vývoja človeka -- alebo dokonca zabráni jeho zrodeniu. Okrem iného totiž spôsobuje aj gynekologické problémy a neplodnosť žien. Vedci z americkej Emory University pri pokusoch na hlodavcoch hľadali mechanizmy pôsobenia stresu na organizmus a jeho reprodukciu. Ako pokusný materiál na vytváranie modelov dosahov stresu pritom slúžili hlodavce. "Chronický stres vedie nielen k poruchám správania, avšak tiež k celému radu konkrétnych psychických a zdravotných problémov vrátane úzkostných stavov, depresií a neplodnosti žien," konštatoval Mark Wilson, šéf oddelenia psychológie Yerkesovho národného centra výskumu primátov.
Vedci z Yerkesovho centra sa v tomto výskume sústredili predovšetkým na úlohu niektorých hormónov v mechanizmoch pôsobenia stresu na organizmus. Ich pochopenie by totiž mohlo pomôcť k liečbe následkov. Sústredili sa pritom na faktor uvoľňovania kortikotropinu (CRF), ku ktorému dochádza v niektorých častiach mozgu pri dlhodobom pôsobení stresu.
So stresom bez sexu
"CRF súvisí s niekoľkými navzájom odlišnými oblasťami mozgu, ktoré majú rôzne funkcie najmä v časti nazývanej amygdala," vysvetľuje Dr. Wilson. "Pri strese rastie, v jeho neprítomnosti klesá. Závisí od neho naša schopnosť stresu vzdorovať." Dlhodobá vysoká úroveň CRF potom ovplyvňuje ďalšie časti mozgu, najmä tie, ktoré súvisia so strachom a ďalšími emóciami. Výskumný tím preto pomocou vírového prenášača ovplyvňoval mieru CRF v týchto častiach mozgu hlodavcov a skúmal ohlas ich organizmu na zvýšenú hladinu hormónu.
"Potvrdilo sa, že vysoká úroveň CRF vedie k úzkostným stavom, zníženému libidu (záujmu o sex) a k vážnym poruchám ovulačného cyklu," dodáva Mark Wilson. V ďalšej fáze výskumu sa preto jeho tím zameria na podrobnejšie zisťovanie zmien, ktoré pôsobí CRF na molekulárnej úrovni, a možnostiam ich ovplyvňovania. To by mohlo viesť k využívaniu neurohormónov na odstraňovanie následkov chronického stresu. Stále však platí, že najlepšou liečbou je prevencia -- v tomto prípade teda vyhýbanie sa trvalému stresu.