Svoju tretiu knihu - román Traja priatelia - ste vydali v Slovarte, zatiaľ čo predchádzajúce vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu L.C.A. Prečo ste sa rozhodli "presťahovať"?
- Kalimu Bagalovi som veľmi vďačný, že mi dal príležitosť debutovať, vydal mi aj druhú knihu Pomsta. Po istom čase som však nadobudol pocit, že Bagala je síce vynikajúci človek, rozumie literatúre, ale podcenil veci týkajúce sa distribúcie a obchodu, ktoré k vydavateľstvu patria. Nič nemrzí autora viac ako to, že svoje knihy nevidí v kníhkupectvách. Na druhej strane, bez Kaliho by možno neexistovala pôvodná slovenská literatúra v takej podobe, v akej existuje.
Otázne je, či kvantita v tomto prípade nevalcuje kvalitu...
- Kvalita je druhá vec. Samozrejme, že je veľký rozdiel medzi Mitanom a Čejkovou.
Slovart je predsa len veľké vydavateľstvo, oslovili vás oni alebo ste sa ponúkali?
- Keď som mal napísaný prvý román, prišiel som s ním k Bagalovi, ten ma vyrazil... Rok som prepisoval, potom súhlasil, že po niekoľkých ďalších úpravách knihu vydá. To isté som urobil s Tromi priateľmi. Keď som mal román napísaný vo verzii, ktorú som sa odvážil ukázať vydavateľovi, ohlásil som sa Jurajovi Hegerovi zo Slovartu. Stretli sme sa, odovzdal som rukopis, o dva mesiace prišla odpoveď, že sa môžeme baviť o ďalšom postupe.
Staráte sa o propagáciu vlastných kníh osobne?
- Nie. Som spisovateľ, píšem, ostatné záležitosti rieši vydavateľ. To neplatilo u Kaliho Bagalu, kde som propagáciu riešil sám. Ale inak sme sa rozišli v dobrom - aj preto, že som mu marketingovo pomohol pri Románe 2006, kde som zabezpečil sponzorov. Okrem toho som autorom projektu Sto kníh Tatra banky. Trvá už roky a Kali vďaka nemu stojí na nohách.
Využili ste pri tom dvanásťročné skúsenosti z reklamy?
- Skôr kontakty.
Nakoľko vám vydavatelia zasahujú do textov?
- Vždy je to vec redaktora, s ktorým pracujete. Veľmi si napríklad vážim názor spisovateľa Ballu. Je nekompromisný, kritický, cynický, vnímam jeho pohľad ako nezávislý, hoci si uvedomujem, že v jeho kritike sa prelínajú tri veci: pohľad redaktorský, pohľad spisovateľský a pohľad čitateľský. Pri vydaní Troch priateľov stál zasa pán Hatala, jazykotepec, ktorý ma naučil znova hovoriť po slovensky. Keďže som študoval v Prahe, "ten môj slovenčina je taký, aký je".
Navyše pochádzate z východného Slovenska, narodili ste sa v Humennom...
- To je ďalšia diagnóza! Žil som tam krátko, iba prvé roky. Neskôr som tam však pravidelne chodieval na prázdniny. Gro zážitkov mám z Bratislavy, ale pri ceste na východ vždy zažívam zaujímavé mrazenie.
Sú vaše knihy autobiografické?
- Nie.
Opakuje sa v nich napríklad postava Sama...
- Mne sa páčia niektoré mená, preto ich stále používam. Kedysi sa mi páčilo meno Viktor, teraz Samo...
Fakt, že ste osobne prešli robotníckymi profesiami ako Samo z Troch priateľov, je teda náhodnou zhodou okolností?
- Vlastné príhody posúvam iným postavám, cudzie zasa tej, ktorá by sa najviac mohla podobať mne. Nie je to autobiografia. Môj život bol búrlivejší ako život mojich postáv a zároveň možno nudnejší.
Tak sa v ňom povŕtajme! Prečo ste pracovali v elektrárni, ako závozník a kurič?
- Neviem. Asi som bol lenivý študent. Hlásil som sa na viacero vysokých škôl, pre tuposť ma však ani na jednu neprijali. Neučil som sa. Skúšal som chemicko-technologickú, herectvo, ekonomickú, pedagogickú... Keď muža neprijmú na pedagogickú - prvý stupeň, to už je vážne.
Napokon vás prijali na pražskú FAMU, ktorú ste úspešne absolvovali...
- Mal som šťastie. Po práci kuriča a závozníka som bol dva roky na vojne, tam som sa pripravoval. Pomohla mi spolužiačka z gymnázia, ktorá už v tom čase na FAMU študovala. Dnes je prodekankou VŠMU. Písal som poviedky, posielal som jej ich poštou, ona mi ich doškrtané posielala späť. Na vojenčine som nemal súkromie, všetko som riešil na úkor osobného voľna.
Vraj ste si preto naschvál dokaličili ruku...
- Pustil som si na prsty pancierový príklop. Dolámal som si ich.
Získali ste tým súkromie?
- Nemusel som chodiť na stráže, na služby, stále som bol na rote, mohol som si čítať...
Prečo ste sa z Prahy vrátili do Bratislavy?
- Mal som tu frajerku. A ešte pocit, že pražské prostredie neprijíma ľudí zvonku. Tam majú problém aj samotní Česi. Poznám mnoho ľudí, ktorí sú tam úspešní, ale vždy akoby na úkor niečoho. Už počas školy prijali jeden môj televízny scenár v Slovenskej televízii, na Kolibe som mal ďalšie dva. Logicky som sa vrátil - píšem po slovensky.
Nakoniec ste sa však ocitli v reklame...
- Po skončení školy sa rozpadla Koliba, nevedel som, čo ďalej, chcel som robiť film. Začal som najskôr pracovať v reklamnej agentúre VPN, potom som nastúpil do vydavateľstva Euroscop, neskôr ma oslovili dvaja spoločníci a založili sme reklamnú agentúru Soria & Grey.
Bez problémov ste odbiehali od umenia k biznisu a späť?
- V časoch Sorie som nepísal vôbec. Nedalo sa. Kto pôsobí v reklame, vie, že je to nemožné. Najskôr som mal na starosti kreativitu, potom accounting, starostlivosť o klientov. V 90. rokoch bola Soria na vrchole, založili sme množstvo dcérskych spoločností, spoločne sme boli v tlačiarni, pohybovali sme sa v potravinárstve...
Prečo ste odišli?
- Jednoducho sme sa so spoločníkmi rozišli. Prestali sme si rozumieť a pochopili sme, že ďalej to nejde. Soriu sme všetci traja opustili.
Teraz mám s jedným spoločníkom firmu, ktorá sa venuje správe nehnuteľností. On pracuje, ja reprezentujem. Nemusím sedieť osem hodín v kancelárii. Raz za čas sa stretneme, povieme si, čo ďalej...
Mnoho našich scenáristov a iných umelcov nachádza uplatnenie práve v reklame. Je to na nej vidieť?
- Slovenská reklama je taká, akí sú jej klienti. Vymyslel som poučku: každý sa chce odlišovať tým istým. Všetci chcú byť kreatívni, ale tradiční, protirečia si. Nemáme zvlášť zlú reklamu, akurát je limitovaná nízkymi rozpočtami tunajších zadávateľov.
Pochováva talenty?
- Reklama je lákavá, dáva možnosť zarobiť si peniaze. Potom sa ťažko vracia k spisovateľskému životu, v ktorom aj keď predáte dvetisíc kníh, nezarobíte ani na teplý rožok. Trh s umením je u nás taký malý, že mnohým umelcom neostáva nič iné, len reklama. Ak sa niekto chce venovať iba umeniu, prináša veľa obetí.
Vy ste na tom lepšie. Predtým práca, teraz zábava. Ste zberateľom výtvarného umenia, majiteľom súkromnej galérie Bastart, zbierate aj staré knihy, nemáte problém vycestovať s celou rodinou na štyri mesiace do Thajska... Naozaj ste si na náročné koníčky zarobili dvanástimi rokmi v Sorii?
- Dá sa povedať, že som si zarobil. Umenie som však začal zbierať už počas vysokej školy. Mal som vzťah najmä k súčasnému. Navyše, keď má človek kamarátov výtvarníkov, nekupuje obrazy za horibilné sumy. Slovenskí klasici už, samozrejme, nejaké peniaze stoja.
Cestovanie zasa berme trochu pragmaticky. Máme s manželkou dvojročnú dcérku. Keď sa narodila, nechcel som, aby bolo bábätko v zime, chcel som ho dostať do tepla. Pýtal som sa priateľov a známych, obišiel som na mape celý svet, až z toho vypadlo Thajsko. Je tam teplo, príjemní ľudia, prívetivá životná filozofia budhizmu. A ak si odmyslíte cestu, život tam nie je drahší. Trojmesačný pobyt neznamenal výrazný ekonomický skok. Ja som písal a pracoval, manželka sa venovala dieťaťu, mali sme prenajatý dom pri mori, dcéra tam stále behala s holou riťkou...
Raj na zemi?
- Dočasný. Po čase prišiel smútok za domovom. Chýbala mi káva v meste, priatelia, kino, alebo len prepínanie televíznych kanálov. Netvrdím, že si netreba skrátiť zimu o mesiac, ale celú už v Thajsku nestrávim.
Vráťme sa k zberateľstvu. Vnímate ho ako investíciu alebo len ako koníček?
- Zberateľstvo je vášeň, dnes túto svoju potrebu realizujem cez galériu Bastart. Už je to skôr mecenášstvo alebo filantropická činnosť. Jednoducho, mladí umelci potrebujú nejakú štartovaciu čiaru. Ako galerista ich môžem kupovať, zastupovať, prezentovať. Vyberám si. Teraz sa zameriavam na generáciu do štyridsať rokov. Nechcem však ostať len na Slovensku, chcem prezentovať naše umenie v zahraničí.
Akým spôsobom?
- Jednou z možností sú veľtrhy umenia. Ísť na veľtrh znamená investovať do priestorov a do iných vecí, náklady sa vám vrátia, ak tam predáte nejaké obrazy. Cesta von však vedie najmä cez kvalitné projekty, pozývanie zahraničných umelcov k nám, zviditeľňovanie sa. Ak si vyberiete kvalitných výtvarníkov a ponúknete kvalitný program, meno začne rezonovať.
Netreba mu náhodou ešte trochu pomôcť?
- Galéria Bastart začala fungovať v septembri, v apríli je veľtrh umenia vo Viedni, kde je podmienkou účasti dvojročná činnosť. Nás však zobrali. Mali sme za sebou štyri výstavy a už pochopili, kam ideme. Máme mená, ktoré v európskom kontexte fungujú. Zastupujeme napríklad Bohdana Hostiňáka - vystavuje po celej Európe, má zberateľov, je známy na Slovensku aj v zahraničí. Nebudeme zastupovať štyridsiatich výtvarníkov, ale troch-štyroch špičkových, ktorí budú spolupracovať len s nami, zvyšok ad hoc.
Financujete galériu z vlastných peňazí?
- Nie sme deti kapitána Granta. Ale grantom sa nevyhýbam, len som na ne ešte nemal čas. Sme nízkonákladová galéria, bohaté večierky sa u nás nekonajú, ale mali by sme na seba zarobiť. Financie, ktoré získam predajom, chcem reinvestovať do galérie. Som trpezlivý...
Môžete si to totiž - na rozdiel od iných súkromných galérií - dovoliť...
- Môžem.
Ako rozoznávate tých výtvarníkov, s ktorými sa vám oplatí pracovať?
- Sledujem výtvarníkov a odbornú literatúru, chodím po výstavách na Slovensku aj v zahraničí. S nikým sa neradím. Myslím, že to bol Saatchi, kto povedal, že na zbieranie umenia, ak máte dostatočnú intuíciu, vám stačí IQ hojdacieho koníka. Samozrejme, trochu to vulgarizoval. Bez nejakej erudície to nejde. Intuícia je však podstatná.
Podnikáte, píšete, užívate si... Čím ste predovšetkým?
- Slobodným človekom. Cítim sa ako spisovateľ a galerista.
Nedeprimuje vás, že napísané už bolo všetko, že už neprídete s ničím novým?
- Píšem kvôli sebe, aby som nejako naplnil svoj život. Zaujímajú ma ľudské príbehy. Transformovať ich do literárnej podoby, ktorá čitateľa neznudí, je krásne. Je to remeslo, umenie, možno poslanie...
Poslanie? Písali by ste aj keby ste neboli "za vodou"?
- Asi nie, neviem, ale určite by som trpel, keby som nepísal. A ak písal, tak skôr náhodne, útržkovito. Teraz si zretelnejšie uvedomujem, že najmä mladí umelci potrebujú podporu. Sme tak malý národ, že ak nebudeme mať vlastnú kultúru, zahynieme. To nie je fráza. Umenie a kultúra nemôžu byť odkázané na voľný trh, to je deformovaná predstava, ktorú sem priniesla časť pravicových politikov. Ale my nie sme Amerika, ktorá nemá kultúrnu históriu, tradíciu a nikdy neriešila nejakú kultúrnu kontinuitu. Európske malé národy pochopili už dávno, že musia svoju kultúru podporovať, vyvážať, že je súčasťou prezentácie v zahraničí. Nám to akosi dlhšie trvá.
Pavol Weiss
(*1962)- sa narodil v Humennom, neskôr sa rodina presťahovala do Bratislavy. Po skončení gymnázia pracoval ako vodič, závozník a kurič. Neskôr vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe, publikoval v Romboide, Smene na nedeľu. Písal filmové a televízne scenáre, rozhlasové hry a poviedky. Bol jedným z troch zakladateľov reklamnej agentúry Soria & Grey, ktorej sa venoval 12 rokov. Dnes je slobodným človekom, majiteľom súkromnej galérie BASTART a spisovateľom. Jeho prozaický debut Žime, potom uvidíme (2003), ako aj druhá kniha Pomsta (2004), vyšli vo vydavateľstve L.C.A., román Traja priatelia vydalo vlani vydavateľstvo Slovart. Je autorom divadelných hier Priateľky a Bajmann Brothers pre divadlo Astorka.
Očami vydavateľa Juraja Hegera
Dnes je v spisovateľských kruhoch veľmi populárny názor, že spisovateľ má vlastne písať pre seba a vtedy vzniká to najväčšie umenie (o ktorého kvalite sa bohužiaľ dozvie málokto okrem autora samotného). Mne je sympatické, že Pavol Weiss rozmýšľa nad tým, čo jeho čitateľov zaujíma, a snaží sa im prostredníctvom zážitkov svojich postáv pripomenúť ich vlastné zážitky. To sa stalo aj mne pri Troch priateľoch – spomenul som si na dávno zabudnuté situácie. Snaží sa oživiť to rozprávačské, čo bolo po stáročia podstatou spisovateľského remesla.