Jiří Boudník: Teroristi rozdelili môj život

Vaše počítačové modely uľahčili v septembri 2001 záchranárom prácu v troskách Svetového obchodného centra. Vnímate ten útok ako osudný zlom?
- Útok na dvojičky bol pre mňa rozhodujúcim okamihom. Môj dovtedajší život sa oddelil od života, ktorý nasledoval potom. Tak, ako si generácia našich rodičov pamätá atentát na prezidenta J. F. Kennedyho, keď sa v novinách písalo "nevinnosť zomrela v ten deň", ja si zapamätám 11. september. V Amerike, alebo aspoň v New Yorku, sme cítili, že nevinnosť, ktorú sme si do toho leta pekne užívali, zrazu zmizla.

V čom je váš život iný ako predtým?
- Cítim sa inak - necítim strach. Bol to taký šok, taký nápor na emócie, že keď som prestal pracovať medzi troskami, stratil som pocit strachu z čohokoľvek. Možno to nie je dobrá vec, ale dá sa výhodne využiť.

A ako ju využívate?
- Viac si vážim život a zároveň si nerobím ťažkú hlavu z maličkostí.

Dalo by sa čakať, že človek bude po takom tragickom zážitku paranoidný...
- Strach som zažíval prvý rok. Vždy, keď zabrzdilo auto na ulici alebo nákladiak hrmotal po zlej ceste, som podskočil. Ale po roku to pominulo.

Ani experti nečakali, že kedysi najvyššie budovy sveta sa zosypú tak rýchlo. Zasiahol tento pád do svetovej architektúry?
- Samozrejme. Tým pádom sa zmenil stavebný zákon v Amerike. Dnes sa musí pri výstavbe mrakodrapu po každom desiatom poschodí použiť vystužená oceľ, aby nedošlo k progresívnemu dominovému efektu. Spôsob stavby dvojičiek bol ojedinelý. Bežne je medzi vnútornou časťou mrakodrapu, kde sú byty, šachty a schodiská, a vonkajším plášťom budovy, les stĺpov. V dvojičkách však žiadne vnútorné stĺpy neboli, všetky sa nachádzali vo vonkajšom plášti. Každá z veží bola vlastne malou rúrou vo väčšej rúre. Nové budovy sa už takto dizajnovať nebudú.

Študovali ste u svetovo uznávaných architektov. John Heyduk, Daniel Libeskind, Ysrael Seinuk... Boli výnimoční aj ako ľudia?
- Absolútne. Mali sme napríklad vyučovanie s Petrom Eisenmanom, autorom nového židovského pamätníka v Berlíne. Mal zvyk strkať si do zubov špáradlo. Vždy na konci prednášky, keď kritizoval naše práce, ho odhodil na zem. Jeden môj kamarát začal tie špáradlá zbierať a hovoril, že keď ich bude mať sto, postaví z nich budovu v štýle Petra Eisenmana. Cítili sme k svojim učiteľom rešpekt.

Prečo ste emigrovali?
- Členovia našej rodiny boli antikomunisti, čierne ovce vtedajšej spoločnosti. Až na jednu babičku, všetci prarodičia boli kvôli komunistom vo väzení. Dedo bol vinár a kožušník, mal polia, lesy, všetko mu vzali v roku 1948. Rodina zažila peklo aj počas 50. rokov. Zostalo to v našom podvedomí, nikto nebol v strane. Chcel som študovať umenie v Prahe, bolo mi však povedané, že sa na školu kvôli kádrovému profilu nedostanem. Otec mi teda navrhol architektúru, pretože má blízko k umeniu a tiež sa tam kreslí. Tak som šiel na stavebnú priemyslovku v Plzni.

... ktorú ste v sedemnástich opustili...
- Útek sme plánovali od roku 1985. V tom čase som však chodil na tanečnú a prehovoril som mamku, aby sme ešte zostali. Chcel som spoznať nejaké dievčatá. Odišli sme dva roky pred novembrovou revolúciou. Požiadali sme o vycestovanie do Juhoslávie. Podali sme dve rozdielne žiadosti. Mamka mala v pase moju sestru, ja som mal vlastný pas. Známy na colnici zariadil, aby nikto nezistil, že sme rodina. Do Juhoslávie sme vycestovali 4. júla, čo je v USA Deň nezávislosti. Vybrali sme sa ako na dovolenku: žiadne zlato, peniaze, nič... Narýchlo sme prepísali byt na príbuznú, takže nám nemohli nič vziať. Vzali nám predsa iné veci.

V Juhoslávii už šlo všetko hladko?
- V Juhoslávii sme pri mori stretli známych. Po niekoľkých fľašiach vína sme im prezradili, čo plánujeme. Poradili nám, aby sme šli za vysokým komisárom OSN pre utečencov, ktorý sídlil v Belehrade. Požiadali sme o azyl. Povedali, aby sme sa dostavili o tri týždne, lenže to sme si nemohli dovoliť. Tak som vymyslel, že každý deň budeme od rána sedieť na lavičke pred dverami komisára. Až dovtedy, kým nás neprijme. Na tretí deň nás prijal. Dostali sme azyl a poslali nás do utečeneckého tábora Tisíc ruží hneď pri Belehrade. Keď vybavili všetky papiere, poslali nás v zaplombovanom utečeneckom vlaku do Viedne.

Na 17-ročného ste boli pomerne rozhodný...
- Naši boli rozvedení, takže som zdedil úlohu otca.

Ako sa dospievalo v utečeneckom tábore?
- Každé ráno som spolu s ďalšími postával na ulici zvanej Stojka. Miestni prichádzali autami, vždy spomalili a zháňali pracovnú silu. Na všetko som povedal "ya", takže som napríklad kopal hroby či prehadzoval seno. Na interview na americkej ambasáde a na víza sme čakali rok. Za ten čas som zohnal aj lepšiu prácu. Bol som kuchárom v obchodnom stredisku pri Viedni. Potom nám konečne prišli letenky do USA.

Prečo práve USA?
- Vždy sa mi páčili filmy s Elvisom Presleym a navyše, keď sme v Rakúsku videli film Top Gun, bolo jasné, že musíme ísť do Ameriky. Trochu to zľahčujem... Ale vždy sme si hovorili, že Plzeň oslobodili Američania, takže sme ich bezhranične obdivovali. Možnosti boli: Juhoafrická republika, Austrália, Nový Zéland, Kanada, USA. Rozhodnutie bolo jednoznačné. Na jar 1989 sme prileteli do New Yorku a odtiaľ sme prešli do Utiky, najväčšieho utečeneckého centra v Amerike.

Väčšina prisťahovalcov vykonáva profesie, ktoré by rodený Američan nezobral. To asi nebol váš prípad...
- Po príchode do Ameriky som síce nevedel dobre anglicky, ale dokázal som povedať "I want to go study". Umožnili mi pohovory na školách, zmaturoval som. Po dvoch mesiacoch ma prijali na umeleckú školu. Dali mi plné štipendium. Bol som tam dva roky, a potom som prestúpil na školu na Manhattane. Od jesene 1991 fungujem tam.

Ste Američan alebo Čech?
- Som Newyorčan a Čech. Nie Američan. Medzi Amerikou a New Yorkom je veľký rozdiel. New York je ostrov, loď, loď bláznov. Všetci sme dosť šialení, aby sme sa odhodlali bývať tam prilepení jeden na druhom. Zároveň každý každého rešpektuje. Ak do vás v New Yorku niekto strčí, hneď sa ospravedlní, nikto nie je nevraživý, to sa Česi musia ešte učiť.
Výmena rôznych národností je pritom v New Yorku vyvážená. Tak to môže byť asi len v New Yorku a v Amerike, možno ešte v Zanzibare alebo v Londýne. Energia miešania rôznych kultúr ma baví. Vo voľnom čase kreslím Newyorčanky. Nikde inde by som asi nenašiel ženy a dievčatá toľkých národností.

Takže New York je hlavné mesto sveta?
- Rozhodne.

Vaším príbuzným bol výnimočný český výtvarník Vladimír Boudník, ktorého dielo ste po prvý raz videli na výstave v USA. Predtým ste o ňom netušili?
- O českom umení som vedel dosť málo. Okrem toho, on zomrel v roku 1968, takže som nemal šancu spoznať ho osobne.

S českou históriou ste však - na rozdiel od výtvarných dejín - v kontakte. Nakrútili ste dokument o oslobodení Plzne...
- Hlavným katalyzátorom môjho filmovania bolo stretnutie s Charlesom Schaefferom, ktorý bol pri oslobodení prvým americkým vojakom v budove Wehrmachtu. Keď prichádzal v roku 2005 do Plzne, rozhodol som sa vyjsť za ním s kamerou a zinscenovať po 60 rokoch jeho vstup do Plzne. Zároveň to bola moja odpoveď súdružke učiteľke, ktorá mi vždy vravela, že Československo oslobodili Rusi.

Plánujete vo filme pokračovať?
- Pracujem na dvoch dokumentoch, jeden sa odohráva na Ukrajine, druhý je o vzťahu medzi Čechmi a Nemcami pred, počas a po druhej svetovej vojne. To, čo sa práve deje medzi Slovákmi a Maďarmi, je aktuálna téma. Dve kultúry sa môžu dohodnúť a žiť v rovnováhe a v pohode, kým nepríde nejaký idiot, ktorý im to znemožní. Nemcom sa u nás stalo to isté. Keby s Hitlerom nevznikol nacionálny socializmus, existovali by ďalej spolu s Čechmi. To, že im zblbol hlavu, bolo začiatkom ich konca.

Významne ste pomohli záchranárom na troskách WTC, pracovali ste pre Larryho Silversteina... Je to iba zdanie alebo vás poznajú aj Američania?
- Pri prvom výročí útoku na dvojičky nakrúcala BBC dokument Neznámi hrdinovia. Vystupoval som tam s jedným hasičom. Nejaké povedomie som získal. Ale dejú sa iné veci, napríklad hurikán Katrina. Život však ide ďalej.

Cítite sa výnimočný?
- Keby som vypil pár pív, možno by som sa tak cítil, ale správna odpoveď je, že sa výnimočný necítim.

Čo vás ťahá späť do Česka?
- Rodina. Vrátila sa tu moja mamka, skúša tu pracovať aj sestrička. Rozhodol som sa investovať v Česku do realít. Opravovať, budovať. To by ma bavilo.

Vrátili by ste sa natrvalo?
- Uvažujem nad tým. Ak sa zamilujem, tak sa vrátim. New York je ideálny pre mladého a slobodného človeka.

Pracujete 12 hodín denne, vrátane víkendov. Je práca zmyslom vášho života?
- Keby sa na to pozrel Čechov, možno by si povedal, že Jirka sa snaží dohnať niečo za svojho otca, ktorý zomrel, keď mal 49 rokov. Aby si mohol vo veku 49 rokov povedať, že žil za dvoch ľudí a už si môže dať pohov. Život ma hrozne baví. Ráno sa zobudím a teším sa na každú novú minútu.

Mnoho ľudí, ktorí odišli do zahraničia, sa stretáva s rodákmi už len preto, že sa narodili v jednej krajine. Aj vtedy, keď ich nespája nič iné. Udržiavate podobné kontakty?
- Česi to z nejakého dôvodu nerobia tak ako Slováci, Poliaci alebo Maďari. Neviem prečo. Väčšina mojich kamarátov nie sú Američania, pochádzajú z rôznych krajín: z Nemecka, z Talianska, zo Saudskej Arábie. Moji najväčší kamaráti sú cudzinci.

Kto z Čechov alebo Slovákov je v Amerike naozaj úspešný?
- Ivan Lendl. Bol úspešný profesionálne aj v živote. Má dobrú rodinu, jeho dcéry sú dobré v golfe. A Miloš Forman, ten má dobrý život.

Vnímajú Američania, že sú to Česi?
- Skôr ich považujú za Američanov. V Amerike sú všetci odvšadiaľ, pôvod je druhoradý. Američania vás v dobrom slova zmysle pohltia, osvoja si vás. Považujú ich za Američanov a dodajú, že pochádzajú z Česka.