V podstate jedny z prvých mobilných telefónov, ktoré sa v Československu dali zohnať a bolo ich možné používať mali mafiáni. Pre bežného občana tu boli v lepšom prípade pevné linky, v horšom telefónne búdky alebo len osobný kontakt či korešpondenčný lístok.
To pre bežného občana znamenalo, že si sám musel nájsť cestu k telefónu a protistrana musela byť pri telefóne. Odkazovače už síce boli bežne dostupné, ale neboli lacné a doma ich mal málokto.
Inokedy sme využili suseda s telefónom, čo bol taký živý odkazovač. Teoreticky sa dalo ešte komunikovať pomocou faxu, čo je prístroj na posielanie kópií dokumentov, dnes už vídaný len občas. Ten však nemali ani všetky firmy, nie ešte aby ho mal niekto bežne doma.
V galérii si pozrite výdobytky vtedajšej technológie:
Kto telefón doma alebo v práci nemal, bol dostupný iba osobne. Keď ste ho zastihli. Prípadne ste mu mohli poslať pohľadnicu, list, korešpondenčný lístok alebo z pošty telegram.
Komunikovať sa nedalo ani prostredníctvom počítačov. Ich počiatky boli len univerzitné a internet sa prakticky začal rozširovať až okolo roku 1996 a rozhodne to nebola masová záležitosť.
Pevná linka
Mať doma pevnú linku nebolo ani začiatkom deväťdesiatych rokov samozrejmosťou. Tento problém sa prenášal z minulej dekády, kedy sa na telefónnu prípojku čakalo podľa lokality aj niekoľko rokov. Čakanie vyriešila až digitalizácia, ale tá sa spustila až okolo roku 1993.
Niektorí účastníci navyše nemali linku sami. Hocikde sa kapacita riešila podvojnými a skupinovými linkami. To znamenalo, že keď volal sused na spoločnej linke, vy ste volať nemohli ani sa vám nikto nedovolal.
Zostáva vám 78% na dočítanie.