Sedíme na posteli v hoteli Kirimara Springs v tridsaťtisícovom mestečku Nanyuki. Z okna hotela vyzerá Mount Kenya vzdialene a nedosiahnuteľne. Prvý raz (no nie naposledy) nám napadne, či sme to neprehnali. Či si naozaj trúfame vyjsť na najvyšší vrch Kene a druhý najvyšší vrch afrického kontinentu.
Na pochybnosti je však trocha neskoro, včera sme sa stretli s naším sprievodcom a zaplatili zálohu za nákupy. Lawrence dnes od rána zháňa ľudí, odvoz, nakupuje potraviny a uhlie. My trávime čas tým, že sa potulujeme po meste a každú chvíľu sa dívame na juhovýchod. Vrchol Mount Kenya je však takmer stále v hmle. Striedavo podliehame netrpezlivej radosti, hneď nato však nad sebou s úsmevom a zdvihnutým obočím krútime hlavou. „Na čo sme sa to dali? Veď nie sme žiadni horolezci. Ako chceme zvládnuť päťtisícovku?”
Niet cesty späť
Ráno sa budíme pred budíkom. Nedočkaví a nervózni do seba nahádžeme raňajky a snažíme sa využiť všetky dôležité výdobytky civilizácie – záchod a sprchu. Ktovie, čo nás čaká. Pred hotelom „stepujeme“ o 15 minút skôr. Rána v tejto časti krajiny sú chladné, desať- či pätnásťstupňová teplota môže prekvapiť. Po krátkom a osviežujúcom čakaní sa nalodíme do matatu (typický kenský dopravný prostriedok, mikrobus). Cieľová stanica – Sirimon Gate, vstup do Národného parku Mount Kenya, nadmorská výška 2 650 m. Áno, náš trek sa začína vo výške Gerlachovského štítu.
Platíme poplatok za vstup do národného parku: 285 dolárov na osobu, už niet cesty späť. Zoznamujeme sa s ostatnými členmi našej expedície. Okrem sprievodcu Lawrencea s nami ide kuchár Maishe a nosiči Philip a Munene, farmári z kmeňa Kikuyu a Meru. Vodením turistov na posvätný vrch si prilepšujú k skromnému rozpočtu. Podľa viery ľudí z najpočetnejšieho kenského kmeňa Kikuju je Mount Kenya miesto, kde sa praotec ich kmeňa stretával s Bohom.
Zlé svedomie
Keď vidíme, ako si čierni nosiči balia veci na naše veľké a ťažké batohy a hádžu si ich na plecia, je nám nepríjemne. Máme tak trocha výčitky svedomia – cítime sa ako novodobí otrokári. Pocit umocňuje ľahký terén v prvom úseku cesty. Nechali by ste niekoho niesť svoj batoh počas výletu na Železnú studienku? Presne tak totiž prvý úsek pôsobí. Veľkú časť kráčame po asfaltovej ceste (mimochodom, tabuľa pri vstupe do parku hlása, že ju sponzorovala Európska únia). Stúpame mierne, pomaly a vytrvalo do výšky 3 300 metrov. Sme fascinovaní vegetáciou: slovenské hory sú v tejto nadmorskej výške mesačnou krajinou. Tu kráčame zalesneným územím, ktoré pripomína scény z filmu. Cestu križujú zebry a paviány. Zo stromov sa ozýva krik exotických vtákov, začíname si to užívať.
Len čo sa rozchodíme, zábava sa končí. Prvý deň prejdeme len 10 kilometrov a napriek tomu, že ideme „pole, pole“, čo v jazyku Kikujov znamená pomaly, sme hotoví o druhej. Čo s načatým večerom? Navyše, pocit novodobého otrokárstva sa umocňuje. V kempe Old Moses sú dve horské chaty – jedna pre turistov, druhá pre nosičov. Naša skupina aj s Lawrenceom nám naservíruje vynikajúce jedlo a necháva nás napospas nekonečne dlhému voľnému času. Škoda, hovorím si, tešila som sa na autentické kenské rozhovory. Pridáme sa k skupine Izraelčanov, chvíľu sa zhovárame o treku. Nakoniec nás taliansko-francúzsky pár z ostrova Mayotte pri Madagaskare naučí niekoľko kartových hier. Ďakujem prozreteľnosti, že som si so sebou vzala knihu.
Krajina dinosaurov
Vo výške tri a pol tisíc metrov sa už trocha ochladilo. „Nie je ti zima?“ pýta sa Chloé. „Je,“ odpovedám sprisahanecky. „Ale nemám so sebou veľa teplých vecí, takže ich musím dávkovať rozumne.“ „Ou,“ usmeje sa ustarane mladá žena v páperke. Keď Lawrence vidí, ako sa trasiem pri popoludňajšej prechádzke po okolí, nesmelo sa opýta: „Ale toto nie je všetko, čo tu máš, však?“ „Samozrejme, že nie. Mám tu ešte bundu,“ hovorím a opäť si uvedomujem, že sme to naozaj podcenili. Nemáme náhradné topánky a v päťtisícovej výške nás bude hriať tenká jesenná bunda proti dažďu. Žiadne rukavice, namiesto čiapky šiltovka. No čo, nejako to zvládneme. Niežeby nás nikto nevaroval, pri balení sme však múdre rady hodili za hlavu – výstup na Mount Kenya bol trojdňovou časťou zo sedemnásťdňového výletu v rovníkovej Afrike. Kto by sa zaťažoval teplými vecami?
Ráno sa začína diétou. Druhá polovica našej bielej expedície si užila noc v znamení tráviacich problémov. Po ľahkých raňajkách sa rozhodujeme, čo ďalej. Slnko rozžiarilo krajinu, máločo na svete je také nádherné ako svitanie v horách. Rozhodneme sa, že to skúsime aj napriek prebdenej a vyčerpávajúcej noci. Príroda sa mení, otvárajú sa nám nové pohľady. Stále je pomerne teplo, na večerné teploty sme pod hrejivým slnkom a v pohybe úplne zabudli. Flóra pripomína druhohory, za každou gigantickou lobéliou vyzeráme dinosaurov. Nepodarí sa nám však zahliadnuť ani hyeny, ktoré vraj v týchto zemepisných šírkach naozaj žijú. Takmer sa nerozprávame. Na jednej zastávke s udivením konštatujeme, že nemyslíme absolútne na nič. Čistá hlava sa sústredí výhradne na prekračovanie malých potôčikov, ktoré vznikajú pri každodennom daždi. Prší vždy medzi druhou a štvrtou hodinou popoludní, mohli by sme si podľa toho nastavovať hodinky. Po 16 kilometroch prichádzame do Shiptons Camp, výška 4 200 metrov. Opäť o druhej.
Keď musíte dýchať vedome
Prituhuje. V spoločenskej miestnosti horskej chaty nie je útulne ako na Lomnickom štíte. Je to plechová búda, ktorú ohrieva len telesné teplo prítomných. Čítam knihu zabalenú v spacom vaku a so slzami v očiach spomínam na tropické počasie v nížine. Keď zodvihnem hlavu, neverím vlastným očiam: vonku sneží. Zvolávam núdzovú poradu. Podľa pôvodného plánu sme mali v tejto výške ostať celý nasledujúci deň kvôli aklimatizácii. Pri predstave, že máme v tejto zime prežiť ďalších dvadsaťštyri hodín, sa cítim ako klaustrofobik vo výťahu. Dohodneme sa, že ak počasie dovolí, na vrchol vyrážame túto noc. Koniec koncov, výšku zvládame zatiaľ dobre a toaletu navštevujeme v norme.
Večer strávime s našimi priateľmi v „ich“ časti kempu. Sme vďační – pri piecke, na ktorej pre nás varia večeru, si sušíme topánky. „Tam u vás doma ste často chodili na turistiku, však?“ pýta sa nesmelo Lawrence. Nahlas rátame. „Áno, pred tým, ako som otehotnela, sme si občas vyšli do hôr. Ale to je už, hm, päť rokov.“ „Aha. Takže ste sa rozhodli, že päťtisícovka bude dobrá rozcvička, čo?“ uškrnie sa. V duchu si premietam jeho fiktívny rozhovor so ženou, keď sa vráti domov: „Neuveríš, čo to bol za párik. Vystrojení ako na prechádzku po Mombase.“ Noc ako-tak zachránil geniálny vynález nášho tímu – fľaša s horúcou vodou v spacáku. Výška si však vybrala svoju daň, ani jeden z nás nespal dobre. Budili sme sa s pocitom, že sa musíme nadýchnuť vedome, lebo automatický reflex nestačí. Noc sa však našťastie skončila o pol druhej.
Nočný výstup nad zlato
Výhodou zlého spánku je, že sa človek nemusí ťažko prebúdzať. Vhupli sme do studenej noci rovnými nohami, zjedli pár keksov, obliekli si už naozaj všetko, čo sme mali so sebou, a vybrali sa na posledný pochod. Mount Kenya má tri vrcholy. Dva najvyššie, Batian (5 199) a Nelion (5 188) sa dajú zdolať len pomocou technického lezenia. Naším cieľom bol tretí vrchol Lenana (4 985 m), ktorý sa dá ako jediný vyjsť bez pomoci lana a skôb. Nočná cesta má mnoho výhod. Jednou z nich je, že netušíte, kam idete. Cez deň bola Lenana zahalená v tme a snehu, v noci zasa v tme. Pohľad na strmú a kamenistú cestu bol teda skrytý a nemohol vzbudzovať hrôzu. Čím vyššie sme, tým pomalšie kráčame. Sneh trocha komplikuje terén, šmýka sa.
Dych aj kroky sa krátia. „Mbuyu, my to nestihneme,“ vydýchnem obláčik pary do ustupujúcej nočnej oblohy, posiatej miliardou hviezd. Mbuyu je Lawrenceova domáca prezývka, znamená to semeno baobabu, obľúbenú dobrotu detí. „Stihneme, všetko stihneme. Neboj sa, ide nám to super, všetko podľa plánu, do východu slnka zostáva 20 minút,“ utešuje ma. Neverím mu, mám pocit, že robím dva kroky za päť minút, necítim si prsty na rukách a pri každom kroku bojujem. Pri najvyššie položenej ferrate na svete sa preberám z mrákot. Myšlienka, že sme už skoro tam, mi dodá silu na posledné dva výškové metre. Už viem, že to stihnem. „Hovoria, že ideš v noci kvôli východu slnka, ale to je hlúposť,“ povedala mi na druhý deň ráno so smiechom Zambijčanka v Shiptons Campe. „V skutočnosti ideš v noci preto, lebo každý normálny človek by to cez deň vzdal.“
Závislosť od nedostatku kyslíka
To, čo čaká človeka na vrchole, sa nedá opísať slovami. Slnko sa pomaly vynára a zalieva mesačnú krajinu skál a snehu oranžovoružovým mäkkým svetlom. Sivý svet sa stráca, prichádza teplo a nádej. Do očí sa mi vtlačili slzy a mimovoľne padali na zmrznutú tvár, z hrdla sa mi vydral výkrik plaču a smiechu. Krása okamihu, hrdosť na svoj výkon, úľava, že už nemusím ďalej. Pohľad na svet, ktorý nemá hranice, sekundové pochopenie nekonečnosti a bezvýznamnosti… Áno. Možno za to môže výška a nedostatok kyslíka. Ak je to tak, budete si želať prežiť zvyšok s jeho obmedzeným prísunom, ten pocit eufórie je totiž návykový ako droga. Už chápem, prečo sem prapredok Kikujov chodil na stretnutia s Bohom. Na vážne rozhovory bez slov asi neexistuje vhodnejšie miesto.