Tentoraz sme sa vybrali ochutnať slovenské regióny, teda presnejšie slovenskú pýchu – Vysoké Tatry. Zastavili sme sa aj v Hoteli Kempinski na Štrbskom Plese a potom sme si to namierili do novej reštaurácie Gabriela Kocáka v Starom Smokovci. Dôvod je jednoduchý – boli sme zvedaví, ako sa reštaurácia v Hoteli Kempinski vyrovnala s odchodom šéfkuchára Kocáka a naopak – ako sa Kocákovi darí v jeho vlastnej reštaurácii.
Hotelová reštaurácia nám odprezentovala nové jarné menu, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna michelinská reštaurácia. Gratulujem! Aj obsluha sa ukázala na najvyššej úrovni. Z generálnej manažérky hotela by si mali všetci jej kolegovia vziať príklad. Nielenže neváhala pomôcť obsluhe, ale mala aj prehľad o chode reštaurácie a celého hotela. Takže odchod šéfkuchára zvládli so cťou.
Nasledujúci deň sme si objednali stôl pre šesť osôb v Gaborovej reštaurácii pod Tatrami – Culinarium. Srdečne nás privítali prípitkom z domácej slivovice, čo pomohlo vytvoriť príjemnú atmosféru.
Gabo Kocák nám vysvetlil, že filozofiou jeho kuchyne je jedálny lístok zostavený z jedenástich až pätnástich druhov potravín, ktoré zásadne pochádzajú od slovenských dodávateľov.
Na úvod sme si pochutili na domácom zemiakovom chlebe s výborným sedliackym, málo slaným maslom. Potom nasledovalo prsíčko z prepeličky na tapioce s cibuľovou kašou, nakladanou rebarborou a so slaninovým čipsom. Prvotriedny chod!
Ďalej nás prekvapila v soli pečená cvikla s nastrúhaným kozím syrom, ktorý bol predtým naložený v červenom víne. Ako dekorácia na tanieri slúžila na prášok rozomletá sušená cvikla. Bol to kreatívny chod, ktorý ukazuje, ako sa dá z lacného produktu vytvoriť excelentný pokrm.
Nasledovalo jahňacie stehno upravené metódou souvide (pomalá príprava pri nízkej teplote 58 až 62 stupňov) s pyré z topinambura a rakytníka. Tu sme sa zhodli na tom, že jahňacie stehno malo ešte odpočívať vo vodnom kúpeli – bolo ešte tuhé.
Na naše prianie sme dostali vývar z kohúta a zo zeleniny. Mnohým pri stole chýbali na polievke tukové oká a akási väčšia „sila“ polievky.
Ďalej sme ochutnali držky v omáčke zo šampanského, ktoré pri servírovaní „rozvoňalo“ cez celý stôl. Dlhšia tepelná úprava by im neuškodila.
Od priateľov som na svoje narodeniny dostal ako darček dezertné víno z roku 1944, ku ktorému sme si objednali syr. Jeden bol z troj- a druhý z osemmesačného zrenia – oba z malej slovenskej syrárne od pána Hliadovského zo Slovenskej Ľupče. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Syr vytvoril dokonalú harmóniu k sedemdesiatročnému vínu.
Ako dezert nám šéfkuchár ukázal, že aj zo pšenice sa dá vykúzliť nezvyčajná a zaujímavá sladkosť v podobe pšeničnej zmrzliny na karameli z rovnakého produktu. Odvážny pokus, ktorému treba rozumieť!
Na záver sme dostali, formou o niečo väčšie, zemiakové šúľance s makom. Sľúbený sorbet z brezovej kôry, žiaľ, nedorazil.
Na vínnej karte sa prezentovali len slovenské a rakúske vína, čo sa v budúcnosti pravdepodobne zmení. Za večeru sme zaplatili 502 eur.
Šéfkuchár má pred sebou veľký cieľ a takisto veľa práce, prajeme mu do budúcnosti veľa síl, úspechov a kreativity.
Privítanie : 1
Sevice : 2
Kuchyňa : 2 –
Prostredie : 2
Rozlúčka : 1