Tvorili nerozlučnú kreatívnu trojicu. Navrhli bratislavský Istropolis, viaceré sídliská, ale aj hotely či internáty. Stáli pri zrode modernej slovenskej architektúry a dnes sú už jej legendami. Dvaja z nich – Iľja Skoček a Ľubomír Titl – sa opäť raz stretli. Exkluzívne v prečo nie?!
Stretli ste sa na vysokej škole. Ako však vznikla táto tvorivá trojica? Lebo architekti sú často individualisti.
Iľja Skoček: To sme (smiech). Stretli sme sa ešte v Bratislave, no skutočne sa tento tvorivý ateliér sformoval v Prahe.
Ľubomír Titl: Na začiatku k nám patril ešte aj Tibor Gebauer, ktorý bol o ročník nižšie a robil s nami na niekoľkých projektoch. Poznali sme sa teda už zo štúdií v Bratislave. Potom raz Iľja pribehol s tým, že v Prahe je kvalitná Akadémia výtvarných umení a sú tam akurát
talentové skúšky. A že by sme sa tam mohli skúsiť prihlásiť. Váhali sme, teda ja som váhal...
Vy ste ho presvedčili, pán Skoček?
Ľ. T.: Nie, presvedčila ma moja manželka, s ktorou som vtedy začal chodiť. Šli sme na skúšky a všetkých nás prijali. Pamätám si, že v prijímacej komisii sedel jeden starý profesor a hovorí: „Pánové, dyť to není možný, tři ze Slovenska. Vždyť po Vánocích oni přijdou až po Velikonocích a my nebudem mít přednášky.“ Tak nám ako štvrtého do ročníka pridali ešte Jirku Náhlíka z Prahy.
V Prahe tiež vznikol návrh Domu odborov, známeho dnes ako Istropolis, ktorý patrí k ikonickým stavbám v Bratislave. Vy ste vtedy boli ešte len prváci.
I. S.: Vznikol počas prázdnin po prvom ročníku. Už sme mali nejaké skúsenosti so súťažami. Prvá spoločná bola na bratislavské krematórium, kde sme skončili druhí. Sedeli sme tu u Ľuba na balkóne a rysovali. Nakreslili sme nie jeden, ale tri návrhy. A vyhrali sme s nimi prvé, druhé aj tretie miesto. Mnohých to štvalo, potom bola dokonca prijatá vládna vyhláška, že každý môže predložiť do súťaží iba jeden návrh (smiech).
Realizácia a dostavba sa však ťahali dvadsaťpäť rokov. Prečo tak dlho?
I. S.: Zafungovali tam, samozrejme, také tie pražsko-bratislavské problémy. No a zaúradoval aj nástup Chruščova k moci v Sovietskom
zväze. Prišlo s ním totiž odmietnutie socialistického realizmu, takže sme niektoré veci mohli urobiť inak. Nehovoriac o tom, že sa vymenila generalita aj u nás a projekt sa tiež stále menil.
Pán Skoček, vy ste raz nazvali Bratislavu ufúľaným deckom. Platí to stále?
I. S.: A vari nie? Stále je strašne špinavá. Ale aj tak ju mám veľmi rád. Nemá síce ani jednu poriadnu ulicu, ale má unikátny systém na seba nadväzujúcich námestí, ktorý nenájdete nikde v strednej Európe.
V posledných rokoch sa pomerne prudko rozvíja. Čo na to hovoríte?
Ľ. T.: Faktom je, že Bratislava nikdy nemala urbanistov, ktorí by boli minimálne európsky rozhľadení. A veľmi by to potrebovala.
I. S.: Každé mesto sa musí vyvíjať, ale potrebuje mať víziu minimálne na 50 – 70 rokov dopredu. To som hovoril aj primátorovi, že plánovať na pätnásť rokov je zbytočné. Bol som vo Švédsku v meste menšom ako Bratislava. Počas prehliadky radnice sme prišli
k architektovi, ktorý si niečo skicoval. Pýtam sa ho – kolega, čo robíte? A on že – kreslím, ako bude mesto vyzerať o sto rokov.
Celý rozhovor ako aj ďalšie zaujímavé témy nájdete v business-lifestylovom magazíne prečo nie?!, ktorý nájdete dnes vložený v HN.