Vybrali sme pre vás päť najzaujímavejších.
Kaštieľ Péchy: Bol to dar z lásky
Príbeh kaštieľa Péchy sa začal písať okolo roku 1772. A začiatok mal vskutku romantický. František Péchy, vtedajší cisársky komisár, ktorého majetky sa rozkladali v Hermanovciach a na okolí, sa zaľúbil do dcéry bardejovského zemana Barbory Bereczkej. Keď prišiel žiadať o jej ruku, odpoveď bola kladná. No len v prípade, že jej na kopci nad dedinou Hermanovce postaví celkom nový kaštieľ. František želanie, samozrejme, ochotne splnil. Barbora sa tiež nedala zahanbiť, pretože oproti kostolu nechala vyrásť kostol s hlavným oltárom zo školy Majstra Pavla z Levoče. Dnes obidvaja zaľúbenci odpočívajú v mauzóleu pred kostolom.
Nielen tento, ale aj ďalšie príbehy z oveľa bližšej minulosti počúvala ako dieťa aj grófka Klára Szakall von Losoncz. „Všetky sa mi zdali ako rozprávka a ja som často snívala, že sa ako malá princezná ocitnem v niektorej z tých starých čiernobielych fotografií,“ spomína. V čase jej detstva totiž rodine po majetkoch na Slovensku zostali len tie fotografie. Šľachtici museli ustúpiť komunistom, ktorí im kaštieľ aj ostatné majetky vyvlastnili. Späť do rúk rodiny sa časť z neho dostala až v 90. rokoch minulého storočia. A chvíľu sa zdalo, že spomienky naň zostanú definitívne iba na fotkách a v spomienkach miestnych. „Z kaštieľa bola ruina, na kúpanie v obrovskom bazéne zostali len spomienky dedinčanov. Kvôli ihrisku ho totiž požiarnici zasypali,“ spomína grófka Klara. Práve ona sa však rozhodla vrátiť do hermanovských panstiev život. Desať rokov trvala nákladná rekonštrukcia Loveckého domu aj veľkého anglického parku. Postupne sa do kondície dostával aj Starý kaštieľ. Dnes v nich nájdete útulný hotel a vyhľadávanú svadobnú destináciu. V ktorej môžete nezriedka stretnúť aj jej majiteľku s modrou krvou.
Z ruiny som vykresala klenot,
tvrdí v rozhovore Klára Szakall von Losoncz
Kaštieľ Péchy aj Lovecký dom v Hermanovciach ste prvýkrát naživo videli v roku 1997. Aké boli vaše prvé pocity?
Bola som zhrozená z toho, ako sa mohlo dopustiť, aby zostali také zanedbané a opustené. Z kaštieľa ostali len obvodové múry a strecha a náš bývalý hosťovský dom slúžil ako rómska škola. Napadlo mi, že by som rada aspoň čiastočne vrátila objektu atmosféru starých čias, ktorú som poznala z rozprávania mojej starej mamy Kláry Péchy. Ale vtedy som si, samozrejme, nevedela predstaviť, že sa náš rezort stane jedným z najvyhľadávanejších miest pre romantické svadby a párty na Slovensku.
Čo cítite, keď sa do Hermanoviec vraciate dnes?
Cítim, že ma sem osud poslal na realizáciu tejto výzvy tak, ako jeden z mojich predkov postavil tento kaštieľ na prianie svojej budúcej manželky z veľkej lásky. A ja túto lásku v našom prostredí cítim stále, aj keď prešlo už viac ako 200 rokov. Takmer každý návštevník mi potvrdzuje, že u nás cíti niečo čarovné, čo sa slovami nedá opísať, ten nekonečný pokoj. Preto sa necítim stvoriteľom, ale len pokračovateľom a nositeľom tejto krásnej tradície a spomienok.
Do Hermanoviec ste prišli pátrať po bývalých sídlach vašej rodiny. Predpokladám, že neboli jediné. Čo rozhodlo o tom, že ste práve týmto budovám a okolitému prostrediu venovali toľko času a prostriedkov?
Okrem Hermanoviec som navštívila kúpele Číž, ktoré boli naším majetkom, a ďalšie dedinky spojené s našou históriou. Ale v Hermanovciach sa mi najviac páčilo, že sa do anglického parku nič cudzie nepostavilo, a preto sa zachoval viac-menej v tej podobe, v akej bol v minulosti. Videla som obrovský potenciál každej stavby, krásny Starý kaštieľ a Lovecký dom.
Ako sa miestni stavali k tomu, že sa zrazu v dedine objavila grófka a chcela naspäť svoj majetok?
Majstri, ktorých som oslovila a poprosila o pomoc pri oprave budov a parku, si ma od začiatku vážili ako seriózneho človeka, ktorý sa snaží uskutočniť úlohu nad jeho možnosti. Keď sme po desiatich rokoch snahy otvorili pre verejnosť, prišla takmer celá dedina na návštevu a dostala som veľa srdečných komplimentov. Doteraz udržiavame úzke kontakty a spolupracujeme s miestnym folklórnym súborom Hermanovčan. Pán duchovný Raškovský pripravuje naše páry na cirkevný sobáš v Kostole sv. Alžbety, pán starosta Šeliga nám tiež maximálne vychádza v ústrety a pravidelne k nám chodí sobášiť mladomanželov.
Do obnovy ste vložili všetky úspory. Neľutujete spätne, že ste sa do takého veľkého projektu vôbec pustili?
Naopak, myslím si, že som sa snažila byť príkladom toho, že každý sen sa môže stať skutočnosťou, keď človek niečomu skutočne verí, vloží do toho kus seba a svoje srdce.
Ste novinárka na voľnej nohe, ktorá sa venuje najmä bytovej architektúre. Skúste sa odosobniť a opísať kaštieľ Péchy bez rodinnej a citovej väzby naň...
Pokoj, harmónia, prirodzenosť a rustikálna elegancia – tak sa dá charakterizovať interiér domov, ale aj priestory parku. Ako keby jeden predmet na druhý nadväzoval a spolu tvoria neoddeliteľnú súčasť celého komplexu.
Pred niekoľkými rokmi ste mali smelé plány obnoviť aj samotný kaštieľ v Hermanovciach. V akom štádiu sa momentálne nachádza?
Zo Starého kaštieľa sa stal jeden z najoriginálnejších párty priestorov: sviečky a krištáľové lustre, dobový nábytok, tanečná sála, japonský salón, bar a obrovské zrkadlá v dekoratívnych železných rámoch sú v dialógu so stenami z prírodného kameňa a tehál a dotvárajú jedinečnú atmosféru.
Čomu sa venujete, keď práve nie ste na Slovensku?
Cestujem po svete s fotografkou a fotíme krásne vily, zariaďujem interiéry a píšem články do medzinárodných časopisov o architektúre.
Hermanovský Lovecký dom je rustikálne ladený, v akom prostredí bývate mimo Slovenska?
Bývam v Zürichu v meštianskom modernom byte, kde som kombinovala súčasný dizajn so starožitnými elementmi.
Lovecký dom je zaradený medzi historické hotely Slovenska. Vy ako scestovaná novinárka ste určite navštívili mnohé podobné miesta. Ktoré na vás obzvlášť zapôsobili?
Je to ťažké, pretože každá krajina vyžaruje vlastný vkus a šarm. Pre mňa sú najzaujímavejšie asi talianske autentické vily v oblasti Piemontu, Toskánska a Umbri. V tých objektoch sa spája architektúra s interiérovým dizajnom, harmonizuje celý priestor a aj záhrada.
Grandhotel Starý Smokovec: Pod Tatry sa vracia vintage
Ak by ste do Starého Smokovca zavítali pred 110 rokmi, pri troche šťastia by ste si mohli dať pohár šampanského s vtedajšou rakúsko-uhorskou smotánkou pri otvorení nového grandhotela. Pokiaľ by ste sa tam ocitli v časoch prvej česko-slovenskej republiky, zažili by ste napríklad galošový večerný servis, kde by vám čašníci s obsluhou vo frakoch a bielych rukavičkách servírovali vychýrený Tafelspitz. A ak ste v Tatrách dovolenkovali v roku 1972, možno ste osobne stretli samotného Fidela Castra. Hoci tu pobudol len dva dni, stihol si odniesť dvojnásobnú trofej tunajších kamzíkov (hoci povolenie zastreliť mal len jedného). Alebo by ste tlieskali kuričovi hotela Vendelínovi Vranovi, ktorý v stolnotenisovom zápase dovolil kubánskemu revolucionárovi uhrať len remízu.
Keď sem zavítate dnes, nájdete opäť štýlovú atmosféru 20. a 30. rokov minulého storočia, ktorá odštartuje novú éru Vintage. A nemusíte sa báť, že by sa vám stalo to, čo vietnamskému turnusu v čase, keď v Tatrách trénoval štvornásobný olympijský víťaz Emil Zátopek. Ten totiž po náročnom tréningu na Skalnatom Plese bez mihnutia oka „zmastil“ misu kuracej polievky, pečené kura so šiestimi kopčekmi ryže a dva krémeše. Ale môžete vyskúšať niektorý z dobových receptov na Sacher tortu alebo vlastnoručne vyrábané pralinky z belgickej čokolády, ktoré hotel dedí už celé generácie. Len to sánkovanie, ako v roku 1904, môže byť kvôli teplým zimám trochu problematické.
Hotel Elizabeth: Úspešné dedičstvo šľachty v Trenčíne
Trenčianska skala lákala ľudí odjakživa. Už rímsky cisár Marcus Aurelius do nej zvečnil svoje víťazné ťaženie. Turecký šľachtic Omar z nej zas doslova vysekal svoju milú Fatimu a Matúš Čák z hradu na jej vrchole ovládal polovicu Slovenska. A na jej úpätí sa udomácnil hostinec K červenej hviezde. Odolať nedokázal ani syn veľkopodnikateľa s drevom a majiteľa bytčianskeho panstva barón Armin Popper. Po dlhých ťahaniciach o pozemky sa mu podarilo dožívajúci hostinec zbúrať a za rok na jeho mieste vyrástol majestátny hotel. Keď ho v roku 1902 otvorili, niesol meno krásnej rakúskej cisárovnej Alžbety zvanej Sissy. „Erszebet Szalo“ sa však o dve dekády zmenilo na Hotel Tatra a s týmto menom prežil 2. svetovú vojnu, komunizmus aj nežnú revolúciu.
S novým miléniom sa v hoteli začal odvíjať iný príbeh. Ten, ktorý mu okrem secesnej noblesy vrátil aj pôvodné meno. A hoci u žien sa o veku väčšinou taktne mlčí, v prípade trenčianskej Elizabeth jej pribúdajúce roky takpovediac idú k duhu. Po rekonštrukcii sa v roku 2012 pretransformoval na štvorhviezdičkový biznis hotel. A ak sa vo svojich začiatkoch pýšil perfektnou obsluhou a komfortom viedenských podnikov, tak potom sa história príjemne opakuje. Nielenže prednedávnom po prvýkrát na Slovensku hostil odovzdávanie cien Historických hotelov Európy 2015. Ale rovno si odniesol aj titul v kategórii hotelov s najlepším servisom poskytnutým zákazníkom. „Je to ocenenie pre celé Slovensko. Často sa hovorí, že úroveň služieb u nás nie je dostatočná. A pre mňa je to dôkaz, že vieme poskytovať špičkové služby,“ vyhlásil po odovzdávaní jeho riaditeľ Jan Svoboda.
Hotel Hviezdoslav: V Kežmarku nocoval básnik aj generál
„Mňa kedys' zvádzal svet...“ Nie, toto nie je hodina literatúry, no na tomto mieste by ste podobné verše mohli smelo predviesť. Ich autor si ich totiž možno rovnako nahlas recitoval práve tu. Pavol Országh Hviezdoslav totiž v starobylom Kežmarku študoval na známom lýceu. A býval v jednom zo štyroch domov v centre mesta, ktoré dnes tvoria historický boutique hotel, ktorý nesie jeho meno. No ešte pred študentom (z ktorého sa raz stane slovenský národný básnik) sa tu odvíjali pestré príbehy kežmarských mešťanov. Najprv rodiny kožušníckeho majstra Gaspara Heckela, neskôr medovnikára Carla Haydeho, ktorý kúpil aj vedľajší dvojdom. To už sa však do deja kežmarských ulíc zapája aj mladý Hviezdoslav, ktorý si sem prišiel pôvodne vycibriť nemčinu. Keďže mu škola išla ľahko, no mal hlboko do vrecka, dával kondície bohatým spolužiakom. A práve v Kežmarku sa z nadaného uhorského stal výnimočný slovenský básnik. Priamo za stenami dnešného hotela.
Začiatkom 20. storočia sa do histórie týchto priestorov vplieta osud rodiny obchodníka s galantérnym tovarom Andreasa Szkladányiho.
Keď sa prenesieme o storočie neskôr, začína sa tu písať celkom nový príbeh. Príbeh ozdobený štyrmi hviezdičkami, ktoré si naplno uvedomíte, až keď vojdete do naoko nenápadného domu. No ktorý sa k slávnej histórii hrdo hlási. Dýchne na vás napríklad v maršalskom salóne pod portrétmi Krayovcov. Rodiny, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani oveľa väčšie mestá. V jednom z domov, ktorý tvorí hotel, totiž býval legendárny kežmarský richtár a uznávaný diplomat Jakub Kray. A narodil sa v ňom aj jeho vnuk – slávny cisársky poľný maršal Pavol Kray, ktorému by kariéru vo farbách Habsburgovcov mohli závidieť aj dnešní generáli.
Château Belá: Romantici smerujú na juh Slovenska
Bývalým sídlam šľachty bývalý režim príliš neprial. Svoje by o tom vedel rozprávať aj Chateau Belá. Bývalý majetok Ullmanovcov padol po 2. svetovej vojne za obeť kolektivizácii. Režim tam svojich politických nepriateľov najprv väznil, neskôr sa v ňom rozložila chemická fabrika. „Dodnes sú na niektorých mramorových obkladoch stenách vidieť zvyšky po mrežiach, nechali sme ich ako symbolickú pripomienku ťažkých čias,“ vysvetľuje eventová manažérka hotela Katarína Dubecová. Po odchode komunistov zostala spúšť, ktorej rozsah zhoršoval čas. Zanedbaný areál a schátraný kaštieľ evokovali skôr miesto duchov ako svoju niekdajšiu gráciu.
Šťastný koniec sa začal príchodom grófky Ilony von Krockow, potomka bývalých majiteľov. Tá ho v roku 2000 od štátu kúpila a osem rokov starostlivo rekonštruovala v pôvodnom barokovom štýle. „Keď sem prišla po prvýkrát, bola zhrozená. Práve preto sa osobne vložila aj do obnovy, osobne vyberala každý kus nábytku,“ spomína Dubecová. A hoci žije v nemeckom Kolíne, zhruba raz mesačne zavíta do dedinky desať kilometrov od Štúrova dodnes. Námaha sa očividne vyplatila. Okrem toho, že sa stal vyhľadávanou svadobnou destináciou nielen pre páry z južného Slovenska (ženil sa tu napríklad aj známy nemecký futbalista Lothar Matthäus), sa dočkal výnimočného ocenenia. Asociácia Historických hotelov Európy (Historic Hotels of Europe) pred dvoma rokmi vyznamenala päťhviezdičkový Chateau Belá titulom Najromantickejší historický hotel v Európe.