„Četórí? Chúbí?“ vítajú ma spevavou perzštinou na iránskom letisku. Až taká spevavá sa mi už nezdá, keď po dvoch hodinách krkolomného gestikulovania a preverovania identity konečne smerujem do centra. A nie hocijakého – do centra Teheránu.
„Koľko tu máte obyvateľov?“ pýtam sa taxikára. „9 miliónov. A každý deň sem ďalších 6 miliónov chodí za prácou. A koľko má Slovensko?“ Po odpovedi sa len uškrnie. Celkom viditeľne si predstavuje, ako sa celé Slovensko ráno zbalí a ide za prácou do Teheránu. A ešte asi pol milióna Čechov.
Mesto v meste
Prvá cesta vedie na historický Grand Bazaar – Veľký trh. Údajne jeden z najväčších svojho druhu na svete. Desaťkilometrový spletenec uličiek s vysokými klenbami plný obchodíkov s koreninami, kobercami, zlatom či oblečením. Odrazu mám pocit, že všetkých tých 9 miliónov je tu a teraz. Grand Bazaar je mesto v meste, kde sa zjednáva do vypľutia duše. Vonia, chutí, šumí a žije si vlastným životom.
Nájdem si tiché miesto na nádvorí pred jednou z mešít a sledujem vymódené miestne dievčatá i elegantné dámy, ktoré mejkapom, žiaľ, vôbec nešetria. Každá tretia má leukoplast na nose a je po plastickej operácii. Nie je mi jasné, či si tie nosy dávajú zmenšiť, zväčšiť alebo len narovnať, ale bojím sa vôbec opýtať.
Príbeh o agentovi CIA
„Pozor, tamto je mravnostná polícia,“ upozorňuje ma kamarátka Maryam, keď prechádzame okolo policajta a ženy v čiernom, ktorí pozorujú okolitý dav. „Sledujú, či sú všetky ženy patrične zahalené.“ Potiahnem si šatku do tváre, nechcem riskovať. Veď si tie príbehy pamätáte: osem slovenských paraglajdistov a jeden údajný agent CIA...
„Chceš vedieť svoj osud?“ vyzvedá drobné dievčatko s červenou šatkou na hlave. Kupujeme si od neho jednu zo zalepených obálok, veštiacu budúcnosť. Ale my tú svoju už dávno vieme. Smerujeme do populárnej reštaurácie ukrytej v jednom zo zákutí trhu, kde si vystojíme dvadsaťminútový rad na výborný kurací kebab. Tam niekde sa začína budovať naša závislosť od vynikajúceho iránskeho jedla a neskutočnej pohostinnosti.
Pivnice starých materí
Neďaleko Veľkého trhu je aj Palác kvetov – Golestan palác. Rozsiahly areál historických budov plných malieb, zrkadlových siení, honosných mramorových trónov, mozaikových obkladov a historických darov, ktoré európski panovníci darovali panovníkom z rodu Qajar pred stovkami rokov. V tento večer končíme v teheránskom planetáriu na polhodinovom, čiastočne 3D premietaní o vesmíre. „Áááá´, tak hneď som pokojnejší, keď vidím našich najvyšších vodcov visieť nad hlavami,“ vraví s úsmevom Abdul, miestny mladík, po tom, čo sa desať minút nervózne vrtí. Uistí sa, že obraz Imáma Chomejního a súčasného duchovného vodcu ajatolláha Alího Chameneího nám visí nad hlavami tak ako na každom dôležitom miestne v Teheráne a môžeme začať.
Americký brloh
Na druhý deň mám namierené k Brlohu špionáže, k areálu, ktorý pred revolúciou koncom sedemdesiatych rokov slúžil ako sídlo amerického veľvyslanectva. Jeho múry sú zdobené nenávistnými odkazmi, „down with USA“ je ústredný nápis doplnený obrázkami zbraní, smrtky v podobe Sochy slobody a podobnými výjavmi prinášajúcimi skôr úsmev ako nenávisť. Ale to asi len Slovákom. I tak Teherán nie je presne taký, ako som si ho predstavovala. Sem-tam sa niekde na stenách objaví hanlivý nápis voči USA, ale väčšinou sú to len žiarivé maľby iránskych umelcov na ošumelých stenách panelákov. A jadrové zbrane a embargo? Rozjímam ďalej nad tou dilemou. Pri plechovke Coca-Coly. Americkej Coca-Coly. Vyrábanej v Iráne.
Teheránsky underground
Najlepším únikom pred preľudneným centrom a najbližšie k turistike bez toho, aby ste opustili Teherán, je miesto zvané Darakeh. Chodník pomedzi hory lemujú desiatky preplnených reštaurácií a ja s dvojicou miestnych sedíme v jednej z nich. Reza, manažér v IT spoločnosti, sa rozhovorí o situácii v Iráne: „Najviac to asi cítiť, keď si chcete kúpiť letenku alebo ísť niekde von. Nedá sa to online, lebo náš bankový systém nie je napojený na ten medzinárodný, takže s miestnou kreditkou si neobjednáte v zahraničí nič.“ Už turistickí sprievodcovia varovali, že do Iránu si treba priniesť hotovosť, pretože miestne bankomaty neakceptujú zahraničné karty.
„A je tu nejaký underground? Jaskyne, tajné chodby, stratené mesto pod povrchom?“ vyzvedám od nášho sprievodcu. „My sme underground,“ tvária sa obaja vážne. A už o pár hodín sa o tom môžeme presvedčiť pri pohári domáceho piva, ktoré si i napriek tvrdej prohibícii varia doma. Na hektolitre. Byt sa odrazu mení na nočný klub, tancujúci umelci a umelkyne sa nenechajú rušiť našimi dokorán otvorenými ústami. Embargo nepustí.
Iránska droga
Teherán je vysoko návykový. Mesto, kde najväčšou pochúťkou je mrkvový džús so zmrzlinou, underground stále žije a revolúcia, tá módna, sa ešte neskončila. Opantá vás neskutočnou zdvorilosťou a pohostinnosťou ľudí, vynikajúcim jedlom a umením, ktoré na vás dýcha na každom rohu. Prinúti vás vrátiť sa. Ale ak tak urobíte, prosím, nefoťte vojenské základne zo vzduchu profesionálnymi foťákmi. Netuším prečo, ale vraj to nemajú radi.