V prieskume HN sa dostal do top 30 najvplyvnejších ľudí. Je na čele firmy, ktorú pozná každý Slovák. A mnohí mu platia každý mesiac faktúru. Sám patrí medzi najdlhšie pôsobiacich generálnych riaditeľov u nás. Kedysi robil do noci, dnes už sa naučil po deviatich hodinách odísť z práce, vyzliecť si oblek, otvoriť si pivo a doriešiť maily a telefonáty z domu. Šéf Orangeu: Pavol Lančarič.
Ste jedným z najdlhšie pôsobiacich generálnych riaditeľov na Slovensku. Mali ste či máte nejaký manažérsky vzor?
Skôr sa pohybujem po vlastnej linke. Jedného človeka by som však rád spomenul, lebo si myslím že ma dosť ovplyvnil. Je to Gabo Eichler.
Poznáte sa aj osobne?
Spoznal som ho, keď som robil ešte kedysi dávno po revolúcii na úrade vlády. On tam pôsobil ako externý poradca, potom robil svoj biznis a neskôr, ako vieme, efektívne zachránil VSŽ. Keď sme sa spoznali, mal som asi 27 rokov, on o nejakých štrnásť viac. Mal už niečo za sebou a bolo vidno, že ten chlap niečo vie, pritom sa vždy správal normálne, nikdy zo seba nerobil majstra sveta. Bol to veľmi cieľavedomý a pracovitý človek.
Prečo je podľa vás dobrý?
Aj kvôli tej robote, ktorú urobil vo „véesžetke“, je absolútne obdivuhodné, akým spôsobom situáciu otočil. Viete si predstaviť, čo by to znamenalo nielen pre Košice, ale pre celé Slovensko, keby taká firma krachla?
Vy sám však tiež už máte niečo za sebou. Kto sú z vášho pohľadu najvplyvnejší Slováci?
Nemyslím si, že by ľudia z biznisu patrili na Slovensku k najvýznamnejším.
Prečo? Biznis tvorí prácu.
Lebo podnikatelia dokážu svoj vplyv uplatňovať v pomerne obmedzenom prostredí, pokiaľ ide o reálny priamy vplyv. Určite sú v tomto smere neporovnateľní s politikmi, reálne vplyvní ľudia sú prezident, predseda vlády, ministri.
Vy sa považujete za vplyvného?
U ľudí, ako som ja, môže byť ten vplyv iný. Taký, že je dosť veľa ľudí, ktorí majú záujem vypočuť si môj názor. A že ho rešpektujú alebo minimálne berú do úvahy pri tom, čo potom robia.
A to nie je vplyv?
Nikdy som nad tým neuvažoval, žeby som sa cítil ako vplyvný človek.
Takže si nemyslíte, že ako tvár telekomunikačného lídra máte vplyv na dianie na Slovensku a na život ľudí?
Ak áno, tak sprostredkovane. Ak vplývame, tak skôr príkladom. Napríklad máme jednu z najznámejších firemných nadácií. Ale určite je to iný vplyv, ako majú politici alebo umelci.
Do čela Orangeu ste sa dostali ako 36-ročný. Nebolo to trochu drzé?
Bola to tak trošku kovbojka (smiech). Do firmy ma prijímal Bruno Duthoit, prvý generálny riaditeľ Orangeu. Ten ma sem zobral ako obchodného riaditeľa. Mali sme vtedy päť alebo šesť tisíc zákazníkov, takže sme boli v podstate na zelenej lúke. Musel som nastavovať všetky možné procesy a pravdupovediac, dodnes som neprestal byť obchodníkom. Potom jedného dňa koncom roku 1998 prišiel za mnou Bruno Duthoit a hovorí, že on by už teda odišiel a chce, aby som to po ňom prebral.
Bolo to také jednoduché?
Práveže, moja odpoveď bola záporná, lebo som si myslel, že by som to nevedel robiť. Mal som vtedy doslova klapky na očiach, keďže som sa sústredil len na obchodné veci. Takže som povedal, že si to veľmi vážim, ale nemôžem to prijať.
Čím vás presvedčil?
Povedal, že je zvedavý, či to takto poviem aj v centrále v Paríži, lebo kam o dva dni ideme.
A povedali ste?
Povedal. Nakoniec sme sa však dohodli, že to zoberiem, ale potrebujem nejaký čas na prípravu, aby to neskončilo fiaskom. Uznali to a dohodli sme sa na prípravnom polročnom období, s tým, že budem chodiť aj do Paríža, lebo som potreboval poznať aj ľudí v centrále a ich fungovanie, že si naštudujem procesy a ostatné nevyhnutné záležitosti. No a po polroku som to zobral.
Museli ste byť jedným z najmladších generálnych riaditeľov.
Boli to iné časy. Dnes by sa taký mladý chalan nemohol stať šéfom takej veľkej firmy a nielen na Slovensku. Ale vtedy sa tu všetko veľmi rýchlo rozvíjalo a menilo. A, úprimne, ani konkurencia nebola taká veľká. Dnes je to určite oveľa tvrdšie. Koncom roka 1996 bola na Slovensku úplne iná investičná klíma, na akú sme dnes zvyknutí. Až potom v období Dzurindových vlád, najmä po roku 1998, sem vo veľkom prichádzali nové biznisy.
Boli ste od začiatku vorkoholikom?
Keďže sa nám nedarilo nájsť za mňa náhradu, tak som dosť dlho suploval ešte aj túto oblasť. To, že som býval dennodenne v robote 11 až 12 hodín, trvalo aj päť rokov. Je to dosť vysoké tempo, ktoré nie každý vydrží.
Čo vás hnalo?
Do dnešného dňa mám odložený prvý biznis plán a je to celkom zábavné čítanie. Prekonali sme ho totiž niekoľkokrát. Bol to práve rast, to že sa firme darilo a ľudia ju akceptovali, to bol akýsi adrenalín, možno dokonca až trochu droga, ktoré nás hnali dopredu. Vtedy sa ľahšie veľa robilo, lebo všetko vám rástlo pod rukami.
Priznávate však, že ste museli takpovediac prekonať aj „choroby z rastu“. Môžete byť konkrétnejší?
Pozrite sa (ukazuje vstupnú kartu), ja mám osobné číslo 224, tak si viete predstaviť, aká bola firma malá, keď som nastupoval. Potrebovali sme ľudí, peniaze a mnoho iných vecí. Spomínam si napríklad, že raz za mnou prišiel technický riaditeľ, Francúz, že sme dostali žiadosť z ministerstva životného prostredia. Stavala sa vtedy sieť. Skôr než začneme stavať a pokrývať Tatranskú magistrálu, máme napísať štúdiu o jej dopade na život tatranského vtáctva.
Čo ste urobili?
Napísali sme veľmi slušný, ale verím, že aj veľmi zrozumiteľný list vtedajšiemu pánovi ministrovi. Stálo v ňom, že predpokladáme, že ako podklad budú určite stačiť štúdie, ktoré boli vypracované v Alpách, Pyrenejach a podobne, ktoré sú k dispozícii. A že si myslíme, že to prostredie sa nijako dramaticky nelíši od ostatných horstiev v Európe. Uznali nám to. Firma mala veľakrát obrovské šťastie.
V čom?
Že tu bol už spomínaný Bruno Duthoit. On bol veľmi motivujúci generálny riaditeľ, vedel si vytvoriť silný tím. Veľa vyžadoval, ale bol ľudský a férový. Je však pravda, že niektorí sa ho báli.
Aj vy?
Nikdy. Vždy som k nemu išiel s kalkulačkou, perom a hárkom čistého papiera. Namieste som mu vždy nakreslil a vypočítal čo, kde a ako chcem robiť. Dal mi päť kontrolných otázok a povedal, aby som do toho išiel. Nikdy som uňho nesedel viac ako 20 minút.
Máte vy spätnú väzbu od podriadených?
Je vcelku pozitívna, až ma to prekvapilo, a dúfam, že tomu môžem veriť. Ale vypočul som si aj kritiku. Snažím sa o spätnú väzbu, lebo inak človek môže niekam uletieť.
Takže aký generálny riaditeľ je Pavol Lančarič?
Mám pocit, že ma dosť vnímajú ako takého „pushmana“. Druhá vec je, že ma považujú za celkom slušného parťáka do diskusie, aj keď je pravda, že nie všetkým veciam do detailov rozumiem, ale to sa ani nedá. Rád si dám veci vysvetliť. Bývali časy, keď mi vyčítali „one man show“. Snažil som sa to aj vnímať a dúfam, že je to už lepšie. A tiež sa snažím byť s kolegami nielen v pracovnom vzťahu, ale aj kamarát.
Vediete Orange už vyše šestnásť rokov. Kde možno najviac cítiť váš rukopis či vplyv?
Bol so účastný všetkých procesov, ktoré tu prebehli. Niektorých som sa zúčastnil aj ako tvorca alebo iniciátor, pri iných skôr ako niekto, kto na ne dohliada. Toto je veľká firma, ktorá má vysoko kvalifikovaných ľudí, takže je mi ťažko povedať, ktorá z tých vecí by jednoznačne mala môj rukopis. Možno tie, ktoré som zo začiatku robil ešte ako výkonný, nie generálny riaditeľ. Keď som tvoril napríklad obchodnú sieť, podieľal sa na tvorbe značky, imidžu a vnímania ľudí. Na prvých základných marketingových postupoch. Tam niekde je môj vklad. Ale že by som v tom veľmi chcel hľadať vlastný rukopis, to nie, myslím si, že by to nebolo celkom fér. Toto je kolektívna záležitosť. Rovnako aj to, že Orange už dávno nie je len mobilný operátor, ale plnohodnotnou komunikačnou značkou, ktorá spája ľudí so všetkým, čo je pre nich dôležité.
Už ste rozmýšľali, čo bude po Orangei?
Áno.
Prezradíte, čo?
Nie (smiech). Samozrejme, že som sa za tie roky niečo naučil a mám aj nejaké kontakty. Za tie roky som dostal aj veľa ponúk, a nielen v telekomunikáciách. Niektoré dokonca veľmi zaujímavé.
Môžete byť konkrétnejší?
Nemyslím si, že by to bolo fér vo vzťahu k ľuďom, ktorí tam potom išli. Ale okrem Slovenska to boli aj Čechy, Rakúsko, Poľsko, nehovoriac o exotických krajinách vrátane Južnej Afriky, Jamajky...
... nechceli ste ísť na Jamajku?
Nie, v žiadnom prípade (smiech). Veľmi ľahko sa mi ponuky odmietali. Hoci mi ponúkali veľa peňazí, nevedeli by mi dať to, čo sa mne na Slovensku podarilo. Tu nie som len generálny riaditeľ, som súčasť firmy.
Koľko času trávite v práci teraz?
Za normálnych okolností sa zmestím do deviatich hodín. Hlavne sa zmenilo to, že ma firma prvotriedne vybavila doma. Ak nemám niečo súrne napísať, poslať alebo nejaké stretnutie, nevidím dôvod, aby som tu zbytočne vysedával. Idem domov, čo však neznamená, že som prestal robiť. Lebo Francúzi napríklad veľmi radi telefonujú večer, maily chodia naďalej a ak je niečo súrne, tak to hneď riešim. Ale už nemusím byť v obleku, môžem si otvoriť aj pivo a robiť, čo treba.