Ste rodáčka z Nitry. Ako sa z Nade Laurinčíkovej stala Nadia Laurinci?
Bolo to najmä z praktických príčin, lebo v zahraničí mali problém moje priezvisko vysloviť alebo napísať. Ale vzniklo to celkom úsmevne. Keď som bola malá, moja mama mala voňavku Laura Biagotti Roma a mne sa to Biagotti veľmi páčilo. Aj starý otec mi hovoril, že meno Laurinčík má talianske korene, že naši predkovia prišli z Talianska kedysi dávno na Oravu. Dodnes sú takmer všetci Laurinčíkovia v Dolnom Kubíne.
Takže voľba bola logická.
Keď som študovala v zahraničí a predstavila som sa, prvá otázka vždy bola, čo som z Ruska. Ja na to nie, som zo Slovenska. Bohužiaľ, ľudia majú dosť negatívne vnímanie Ruska a ja som chcela byť neutrálna. To je na Slovensku výborné, že je to úplne neutrálna krajina. Rozmýšľala som, čo s tým menom, a vtedy som si spomenula na Lauru Biagotti (smiech). Je to jednoduchšie.
Slovensko teda vnímajú v zahraničí neutrálne?
Áno, stále je neutrálne. A čo sa mi páči, že nás vnímajú ako také Švajčiarsko východnej Európy. Povedalo mi to veľa ľudí, ktorí strávili na Slovensku nejaký čas.
Vážne nás prirovnávajú k Švajčiarsku?
Naozaj. Aj kvôli prírode, že tu máme krásne hory a jazerá, ale aj kvôli príjemným ľuďom. Keď som išla do Ameriky pred desiatimi rokmi po prvýkrát, tak o Slovensku nevedel takmer nikto. Niekto si možno spomenul, že bolo nejaké Československo. Ale teraz vidím čím ďalej tým viac pozitívnych zmien.
Čo nám robí takú dobrú reklamu?
Myslím si, že je to ľuďmi. Často, keď som sa rozprávala s niekým v zahraničí, čo poznal Slovensko, tak to bolo štýlom: ja som býval so Slovákom na internáte alebo na priváte a bol to skvelý človek. Deväťdesiat percent ľudí malo so Slovákmi veľmi pozitívne skúsenosti. Dobrú reputáciu si robíme sami.
To sa dobre počúva, lebo na Slovensku stále vládne trochu „zlá“ nálada. Zvykneme sa podceňovať.
No Slováci, čo sú v zahraničí, očividne povedia som tu, lebo hľadám niečo iné. Ale o svojej krajine hovoria pozitívne. Áno, máme sklon sa skôr podceňovať, ale to je niečo, čo sa musí človek naučiť. Predať sa. Aj ja som sa to musela naučiť. Je to asi preto, že na Slovensku chýbajú pozitívne vzory, hlavne mladým ľuďom. Samozrejme, počúvame o politikoch a korupcii. No myslím si, že Slováci majú čo ponúknuť.
Vaše prvé kroky po skončení školy smerovali na Wall Street.
Bolo to vcelku prirodzené, na univerzitu chodili firmy a banky hľadať nových zamestnancov, takže aj veľa mojich spolužiakov pokračovalo na Wall Streete.
Nastúpili ste do prestížnej banky Goldaman Sachs, čomu ste sa venovali?
Investičnému poradenstvu. Pracovala som s takzvanou ultrabohatou vrstvou, to sú ľudia, ktorí majú na účtoch vyše 50 miliónov dolárov a chcú, aby sa im niekto venoval. Radili sme im, ako investovať do akcií, bondov, do rôznych komodít. Klient trebárs povedal, že chce v najbližších dvoch rokoch investovať do zlata a my sme museli vymyslieť optimálnu štruktúru investície.
Celý rozhovor nájdete v 52-stranovom lifestylovom magazíne prečo nie?! ktorý je dnes vložený ako darček v HN.