Miesto, kde nájdete osemhviezdičkový hotel vedľa mangrovníkových porastov. Kde sa ženy cudne zahaľujú, no môžu aj lietať v stíhačke. A kde si našinec môže pokojne prežiť rozprávky tisíc a jednej noci na vlastnej koži. Vitajte v Abú Zabí.
Viete, ako vyzerá moderná rozprávka o Ali Babovi a štyridsiatich zbojníkoch? Dnes sa volá Šejk Zayed a štyridsať rokov blahobytu. Odohráva sa, podobne ako tá klasická, na Blízkom východe a zázračná formulka neznie „sezam otvor sa“, ale „ropa, daj doláre“. Chcete vedieť viac, milé deti? Tak počúvajte.
Za horami za dolami, kde sa piesok lial a vody sa sypalo žalostne málo, žilo sedem arabských kmeňov roztrúsených v púšti. Keďže v púšti nič nerástlo, museli obživu hľadať inde. Skúšali to najprv lovom perál. Keď však Japonec Kokiči Mikimoto zdokonalil výrobu tých umelých, o draho lovené už záujem nebol.
Čo teraz? krútili šejkovia pri šíše a poháriku (arabskej kávy) hlavou. Známky! To by mohlo fungovať. A tak sa snažili preraziť na poli filatelie. No to tiež dlho netrvalo. Naši milí Arabi však šípili, že more ešte „pustí perie“. V okolitých štátoch ho už mali – bolo tekuté a čierne.
Pátrali, pátrali vo „svojom“ mori... a tu zrazu sim sala bim... ropa začala prýštiť prúdom. A naši milí Arabi vedeli, že sú za vodou. Aby sa im to čierne zlato lepšie predávalo, rozhodli sa, že svoje kmene spoja. A tak v roku 1971 založili Spojené arabské emiráty... Nuž milé deti, a teraz spať. Ešte predtým však zavolajte rodičov, lebo rozprávka, ktorú začal písať šejk Zayed a jeho súpútnici, je už skôr pre dospelých.
Ešte predtým, než sa do nej pustíme, malé odbočenie. Hoci (nielen) našim milým Arabom normovaný slovenský názov ich najväčšieho emirátu trhá uši, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra nepustí. Takže hovoriť nebudeme o Abú Dabí, ale, po slovensky správne, o Abú Zabí (koniec jazykového okienka).
Piesok, žeriavy... a mrakodrapy
A teraz sa už naplno ponorme do slnkom zaliatych dní plynúcich uprostred zelene a mrakodrapov. Áno, dobre čítate, zrak vás neklame. Prvé, čo vám pri príchode do Emirátov udrie do očí, sú totiž zelené pásy lemujúce cesty z abúzabíjskeho letiska. Na svedomí ich má, ako inak, ropa. „Každý strom má vlastnú hadičku na zavlažovanie,“ vysvetľuje Martina Kejhová, ktorá v Emirátoch už štrnásť rokov žije.
Hoci nápad vybudovať rajskú záhradu uprostred piesku môže na prvý pohľad vyzerať bláznivo, už po niekoľkých hodinách vás v tomto meste prestanú očividné paradoxy prekvapovať. Napríklad rozsiahle zdanlivo plávajúce lesy pri pobreží s výhľadom na mrakodrapy. „To sú mangrovníky, Emirátčania sú na ne veľmi pyšní. Starajú sa o ne, a ak trebárs ležia na mieste, kde sa má stavať, presadia ich na iné,“ hovorí Kejhová a dodáva, že okrem morských živočíchov v nich možno vidieť aj púštne líšky.
V Emirátoch v zásade vidíte trojakú scenériu – púšť, žeriavy a mrakodrapy. Stavia sa tu závratným tempom, a tak výklad našej sprievodkyne znie asi takto: „túto budovu dokončili vlani, tam v diaľke vidíte hotel XY, ktorý má dva roky, a naľavo práve dokončujú tridsaťposchodové kancelárske priestory“.
Posaďme ju do stíhačky
Aby sme však Abúzabíjčanom nekrivdili, zďaleka to nie je len o mrakodrapoch. Slávna architektka Zaha Hadid pre nich navrhla zvláštny pokrútený most. Nesie meno šejka Zayeda. Zakladateľovi a prvému „šéfovi“ Emirátov sa určite nevyhnete. Je po ňom pomenované takmer všetko – od ulíc, škôl, námestí a dokonca miest. A hlavne nádhernej bielej mešity, ktorú v Abú Zabí rozhodne neobíďte.
Aj preto, že je to jedno z mála miest, kde si môžete vyskúšať, aké je to byť pravou arabskou ženou. Tu si totiž svojho času zakryť hlavu šatkou musela aj britská kráľovná Alžbeta II. „Minule mi sem nepustili paniu, ktorá mala na taške krokodíla,“ pozerá trochu ustarane na moju pokrývku hlavy Martina Kejhová. Korytnačky na oranžovej plážovej šatke však našťastie všadeprítomných uniformovaných dohliadačov nedráždia.
Môj zámer sadnúť na jeden zo stĺpikov, ktoré zdobia priestranstvo pred mešitou, a oddýchnuť si už však áno. Nezostáva teda nič iné, len krúžiť po nádvorí z bieleho mramoru vykladané kvetmi z polodrahokamov, na ktoré sa zmestí až 41 000 ľudí. Či obdivovať najväčší perzský koberec na svete, obrovitánske lustre zo Swarovského krištálikov alebo zlatom napísaných 99 skvelých vlastností Alaha nad výklenkom mihráb.
Inak, ak byť Arabkou, tak v Emirátoch. Ony sa síce (na rozdiel od turistiek) musia zahaľovať všade, no nemusia byť z nich vidieť iba oči. Môžu šoférovať, pracovať... a dokonca aj lietať na stíhačke. Nechcela by som byť v koži sýrskych radikálov, keď zistili, že v jednom z lietadiel, ktoré ich v septembri 2014 bombardovali, sedela pilotka Mariam Mansúriová.
Východoázijské derby
Kým u nás sa súperenie medzi mestami odohráva na úrovni futbalových klubov či v podobných „nevinných“ reláciách, v Emirátoch sa vyťahujú ťažšie kalibre. Dubaj a Abú Zabí sa predbiehajú v projektoch za stámilióny. Vy (Abúzabíjčania) máte najväčší vodný park na Blízkom východe? Tak my (Dubajčania) si akvapark postavíme na najväčšom umelom ostrove na svete.
Vy (Dubajčania) máte luxusný sedemhviezdičkový hotel (Burdž al Arab – to je ten, čo vyzerá ako plachetnica)? Tak my si v Abú Zabí postavíme rovno osemhviezdičkový! Čo na tom, že podľa oficiálnej medzinárodnej klasifikácie môže hotel dostať maximálne päť hviezdičiek. A kým do jedného sa dostanete len s rezerváciou alebo na špeciálne povolenie, v loby toho druhého nájdete dva bankomaty na zlato. Áno, také, v akých si u nás kúpite horalku či kávu. Do tých v hoteli Emirates Palace zas strčíte kreditku a vypadne vám zlatá tehlička.
Ako to v takom osemhviezdičkovom hoteli vlastne vyzerá? Nuž predstavte si kresby z rozprávok Tisíc a jedna noc – obrovský palác vykladaný mramorom, kde bez problémov stretnete šejka či členov kráľovskej rodiny. „Aj by som vám ukázala izbu, ale je štátny sviatok a máme plno,“ vysvetľuje obchodná manažérka hotela Irena Beloščuk. Len pripomeniem, že izieb je 394 a cena za noc aj v tých lacnejších sa pohybuje v niekoľkých stovkách eur.
Bratu šejku, požičaj doláre
No vzťahy medzi jednotlivými emirátmi a ich vládcami majú aj inú podobu. Pod zdanlivým pretekaním sa je aj bratská spolupráca. Pretože hoci synonymom blízkovýchodného blahobytu je Dubaj, je to práve Abú Zabí, čo sedí na hlavnom balíku peňazí, z ktorého tlačí prostriedky do ostatných emirátov. A ochotne požičia svojim bratom, napríklad keď pre krízu nemôžu dostavať nejaký ten mrakodrap.
Martina Kejhová spomína, ako boli pri otvorení známej Burdž Chalífy prekvapení. „Pôvodne sa mala volať Burdž Dubaj, všade boli letáky s týmto názvom, mesiace sa nehovorilo o ničom inom. Len mi zrazu volá dcéra, vraj mami, práve v televízii ukazujú otvorenie a dubajský šejk hovorí, že otvára Burdž Chalífu.“ Dôvod? Viac ako prozaický – bez peňazí od hlavy Abú Zabí, šejka Chalífu bin Zayeda Sultana Al Nahyana, by sa totiž Dubaj nemohol pýšiť najvyššou budovou sveta.
„Či mrakodrap pomenovali po Chalífovi naozaj len z vďaky, neviem. Ale bolo vidieť, ako to dubajskému šejkovi pri predstavovaní ide ťažko z úst,“ usmieva sa šibalsky sprievodkyňa. Takže pomoc možno nebola až taká nezištná. Nehovoriac o tom, že všetky nápisy či smerové tabule sa museli prepísať.
Ale čo je to vysekať a znovu osadiť pár stovák nápisov oproti takému bazénu, blysne mi hlavou, keď sa na druhý deň zobúdzam pre zmenu v najšikmejšej budove sveta. Hotel Hyatt Capital Gate je totiž nachýlený ešte viac ako známa veža v Pise. Samozrejme, naschvál.
A prečo ten bazén? Predstavte si situáciu, že máte už takmer postavený hotel. Keď tu zrazu investorovi napadne – chcel by som tam vonkajší bazén. V Európe by ste mu slušne, no dôrazne vysvetlili, že to už nepôjde. V Abú Zabí poviete, bez všetkého pán šejk, prepočítate komplet všetky parametre... a hotel prestaviate.
Ako spoznať šejka
Šejka spoznáme: a) podľa auta. Štandardná emirátska „ešpézetka“ má päť čísel. Čím viac peňazí a vyššie postavenie máte, tým ich počet klesá. Štyri majú bohatí Emirátčania, s troma ste už pravdepodobne vzdialená kráľovská rodina, s dvoma užšia... a ak uvidíte jednotku – je to on.
b) spoznáme ho. Šejkovia sú totiž v Emirátoch naozajstné hviezdy, ich tváre svietia odvšadiaľ. Nečudo. Ak by „čistokrvnému“ Slovákovi pri svadbe s „čistokrvnou“ Slovenkou Andrej Kiska na účet ako dar poslal 50 000 eur, tiež by visel nielen na úradoch či školách. Samozrejme, tu sa posielajú dirhamy (a ak má nevesta viac ako 30 rokov, prihodia im ešte dvadsaťtisíc na dôvažok).
Ale cifra sedí. Zväzky pôvodných obyvateľov sa veľmi podporujú, pretože na jedného Emirátčana tu pripadajú zhruba ôsmi cudzinci. Práve tí však zabezpečujú blahobyt. Šejkom je totiž jasné, že raz aj ropa prestane tiecť. Preto stavajú v púšti lákadlá pre turistov, o ktorých sa starajú práve „cudzinci“. „Emirátčania pracujú najmä v administratíve,“ vysvetľuje Martina Kejhová. V reštauráciách, hoteloch či rôznych zábavných parkoch tak stretnete zástupcov vari všetkých národov a národností sveta.
Z nuly na dvesto za päť sekúnd
A urobia všetko preto, aby vám vyrazili dych. Doslova. Inak sa nedá nazvať jedna z atrakcií miestneho Ferrari Worldu. „Máte radi rýchlosť? Tak toto sa vám bude páčiť,“ sprisahanecky žmurkne jeho manažér Kyron Dijon Portwig. Keď vidím jemne otrasené tváre ľudí, ktorí jazdu na najrýchlejšej húsenkovej dráhe na svete práve absolvovali, začínam pochybovať.
Ale veď si už v Kanade visela dolu hlavou tridsať metrov nad ľadovou plochou. A aj s preťažením nejakého toho „géčka“ skúsenosti máš, toto zvládneš, upokojujem sa v duchu, keď si sadám do vozňa v tvare monopostu F1. Ešte plastové okuliare, pripútať... a potom prišiel najstrašnejší zážitok môjho života. Vláčik totiž štartuje rovnako ako reálna formula. Teda z nuly na 240 km/h za päť sekúnd. Žalúdok zatlačený až v sedadle a potom v tejto rýchlosti hore, dole, hore, dole...
A ja, čo som všetky extrémne kolotoče doteraz ustála s pokojom Angličana, jačím na plné pľúca. Úprimne priznávam, z celej dráhy som naplno vnímala asi 15 sekúnd. Zvyšok som strávila so zavretými očami, zvierajúc opierky na ruky.
V ponuke sú, samozrejme, aj menej extrémne zážitky. No prepracované do detailov. Emirátčania totiž urobia všetko pre to, aby vaša prvá návšteva nebola poslednou.