Július Koller nedovoľuje si oznámiť nič. Generálne opravy vrátane opráv Rudé armády. Prázdne makovice Jednoty – Obraz čias a človeka.
Július Koller nebol absurdný básnik. Vyššie uvedené vety sú „prepisom“ jeho výtvarných diel. (V druhom a treťom prípade vznikli prelepovaním textov v dobovej tlači.) Kritici ho radia k priekopníkom konceptuálneho umenia a avantgardy, no on si držal dištanc od každého prúdu:
„Špecializoval som sa na pochybovanie o všetkom, na spytovanie sa, na otázky. Otáznik sa stal od roku 1968 mojím podpisom i témou i médiom a sám som sa stal otáznikom. Aj moja práca sa stala otáznikom.“ Tak trochu neuchopiteľný zostáva dodnes. No zároveň nesmierne žiadaný. Doma aj vo svete.
„Mal humor, svojský, bez úsmevu, ako Frigo na mašine, a invenciu ako u nás málokto,“ zhodnotila Júliusa Kollera dnes už nebohá historička umenia Iva Mojžišová.
Chaos detstva
Vlastnú matku na svojich obrazoch nezobrazoval príliš lichotivo. A hoci Kvetoslava Fulierová, Kollerova životná partnerka, oponuje, že mal „Lily“ veľmi rád – akurát zápasil s jej odlišnou povahou – psychológovia by za jeho frenetickým zhromažďovaním a tvorivosťou určite videli aj úzkosť z detstva.
Július Koller (28. mája 1939) bol jediným dieťaťom Ludmily, rodenej Svozílkovej, a jej druhého manžela Júliusa Kollera. Na svet prišiel v Piešťanoch, kde v tom čase obaja pracovali v kúpeľoch, a odmala sa oňho starala pestúnka. V roku 1940 sa rodina presťahovala do Bratislavy.
Zápasili tu s bytovou otázkou, vojnovými pomermi – i alkoholizmom Júliusa staršieho. Matka vyhodnotila, že Julkovi bude najlepšie v Šarfii (dnešná Nitrianska Blatnica), v rodine jeho pestúnky. Do hlavného mesta sa vrátil ako osemročný. Ludmila, medzičasom rozvedená, žila s priateľom v miniatúrnom pivničnom byte bez denného svetla, kde sem-tam zavítali aj potkany.
Nič pre školáka – a tak syn putoval po lepších príbytkoch jej priateliek.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 81% na dočítanie.
Zostáva vám 81% na dočítanie.