Pablo Picasso mal v sebe viac protikladov ako väčšina ostatných ľudí. Bol zábavným hostiteľom, žiarlivým mužom, egocentrickým umelcom. Zdá sa, že na jednu bytosť toho bolo až príliš. Taký nezvyčajný pretlak ho hnal stále dopredu až do vysokého veku. „Osobne ho skôr než za génia považujem za fenomén modernej doby.
Nie je to génius ako Leonardo da Vinci alebo Raffael. Picasso je pre mňa fenomenálne monštrum... typické pre 20. storočie. Charakterizuje všetko, čo je v ňom prehnané. Je ho všade plno. To je, pochopiteľne, fascinujúce. Ale všimnite si, že väčšinou nedokáže byť dojemný.
Málokedy máte pri kontakte s jeho dielom onen zvláštny pocit, že vás vzalo naozaj za city. Išiel v dekonštrukcii a zároveň manipulácii so všetkým tak ďaleko. Je hrozne ťažké byť maliarom po Picassovi,“ to sú možno prekvapivé slová Jeana Claira, teoretika umenia a bývalého riaditeľa Picassovho múzea v Paríži.
Picasso za svoj dlhý život vytvoril rozsiahle a rôznorodé dielo. Jeho tvorba má aj slabšie momenty, je však zárukou istej atraktívnej kvality. Neznášal odpor, v tvorbe i živote šiel vzpriamene a zároveň do všetkých strán.
Jeho slávne „Nehľadám, ale nachádzam“ signalizuje jeho smelú energiu. Svoje ženy, byty, ateliéry, obrazy i sochy dobýval, obýval a nakoniec odkladal, aby mohol ísť ďalej. Zhromažďoval a zbieral všetko možné, umením aj haraburdím plnil svoje domy, ktoré potom opúšťal. Bol egocentrický, ale príťažlivý a inšpiratívny. Jeho nekonečná hra vo všetkom, čo robil, zakaždým okolie opantala; patril všetkým, ale nikde nebol doma.
Dieťa smútku a bolesti
Narodil sa 25. októbra 1881 v španielskej Malage. Výtvarný talent zdedil po otcovi – maliarovi zameriavajúcom sa predovšetkým na naturalistické obrazy vtákov, najmä holubov. Jeho matka tvrdila, že Pablove prvé slová nevolali ju, ale zneli „piz, piz“, čo mala byť skratka španielskeho označenia pre ceruzku (lápiz).
Zostáva vám 83% na dočítanie.